Oslávili ju za zvuku zvonov, bubnov a solnockých mažiarov

V rovnakom čase, ale o päť rokov neskôr po Békešskej Čabe, ktorú Slováci osídlili práve pred tristo rokmi, roku 1722 ten istý zemepán Ján Juraj Harruckern prijal na osídlenie svojej susednej sarvašskej pustatiny prvých 34 slovenských rodín. V osadníckej zmluve Sarvaša novým prisťahovalcom zemepán zaručil, že dva roky budú oslobodení od platenia daní, budú slobodne vyznávať evanjelickú vieru, môžu si postaviť suchý mlyn, na stavbu kostola dostanú drevo zadarmo, podobne aj na stavbu domov. Od začiatku svojho založenia bol Sarvaš považovaný za poľnohospodársku osadu, neskôr za (poľné) mesto.

J. J. Harruckern už predtým ako bol nájomcom, prijímal na prenajatý majetok slovenských utečencov. Takto prijal roku 1722 na svoj majetok v Sarvaši Jakuba Medveďa z hontianskej Opavy, ktorý ušiel od svojho zemepána Štefana Koháryho. Väčšia časť štyridsať utečených rodín prišla na začiatku od baróna Podmanického z Asódu, ktorému sa 17 rodín v dôsledku dlhodobého súdneho sporu s J. J. Harruckernom podarilo vrátiť, ale za ďalších Harruckern Podmanickému platil odškodné. Po Asódčanoch v druhom slede prichádzala väčšia skupina z Novohradu, najmä z majetkov Pavla Balašu. Medzi nimi je zaznamenaný zaujímavý útek poddaného Michala Nemca z Veľkej Vsi, ktorý ušiel od zemepána Močáriho tak, že do Sarvaša roku 1727 prišiel so svojou rodinou na zemepánových voloch, ktoré mu potom drzo poslal späť do Veľkej Vsi. Podľa Samuela Tešedíka prvým osadníkom bol v roku založenia Sarvaša Pavel Valentík z Ostrej Lúky, ktorého podľa pôvodného bydliska menovali Ostrolúckym. V prvom roku založenia osady mali už aj prvého richtára, ktorým bol Novohradčan Ján Kúdela, prvého farára Ondreja Hrdinu a roku 1723 aj prvého učiteľa, ktorým bol Daniel Deitsenschmiedt. V roku 1722 žilo v Sarvaši 200 ľudí a o sto rokov neskôr 14 126 osôb vo veľkej prevahe Slovákov evanjelikov.

Ako prebiehala oslava storočnice

V archíve starého sarvašského kostola evanjelickej cirkvi sa okrem iných archiválií nachádza aj rukopis cirkevného učiteľa a kantora Juraja Krištoffiho, rodáka zo Slavošoviec (2.4.1767), ktorý pôsobil v Sarvaši od roku 1795 až do svojej smrti roku 1831. Ten v samostatnej zápisničnej knihe – protokole nazvanom po ňom, prevažne v slovenčine zaznamenal významné historické udalosti nielen evanjelickej cirkvi, ale aj mesta Sarvaš. Nevynechal ani oslavy storočnice založenia Sarvaša, ktorých bol priamym účastníkom a svedkom a tak ich priebeh verne napísal. Z jeho opisu sa môžeme dozvedieť, že keď 7. novembra 1822 oslavovala sarvašská evanjelická cirkev založenie mestečka a cirkvi, už v predvečer 6. novembra sa slávnostným spôsobom dávali tejto udalosti všetky božské pocty. V sobotu večer a potom celú nedeľu sa zvonilo na všetkých štyroch zvonoch a nechýbal ani zvuk a streľba z mažiarov, ktoré obsluhovali majstri „moždíri“ zo Solnoku. Nedeľné ráno začalo prisluhovaním velebnej sviatosti Večere Pánovej. Na chóre hrala muzika na husliach, dvoch klarinetoch, troch trúbkach, bubnoch a kráľovským nástrojom organom. Po slovensky kázal Gabriel Machula, pôvodom zeman z turčianskej Abramovej a po maďarsky Jozef Gál. V kázňach a v spevoch odzneli aktuálne zostavené priliehavé slová k storočnej existencii a pamiatke mesta a cirkvi. V jednej v poradí piatej sa spievalo: „Zachovaj cirkev sviatosti, školy ako štepnice cnosti, udržuj ich učiteľov a daj im, čo sluší duši a telu“. Po „božských poctách“ bol obed na fare a v obecnom dome a na pľaci na vysokom pódiu vyložené dva sudy vína, z ktorých si mohol vytiahnuť toľko vína, kto koľko chcel. Pred obecným domom stáli dve pekne pripravené pyramídy, ktoré lákali na príspevok pre berínske (Poľný Berinčok) gymnázium, kde sa k ľuďom prihovárali jeho profesori, zvlášť profesor Jankovič. Takto aj pri tejto významnej udalosti sa nezabúdalo na mládež a školstvo. V obecnom dome bol večer venovaný pre pánov a mešťanov, kde nechýbal ani tanec. V protokole mimo osláv Krištoffi o roku 1822 napísal okrem obecných, aj osobné rodinné údaje.

– „Nikto z nás nebol vážne chorý, len ja som od februára do mája kašľal a v decembri ma trápil záduch, ale v mojom povolaní som nič nezmeškal. Syn Samuel sa odobral na viedenskú akadémiu. Aj sestra Klára Pataky na Berinčoku, zaťove dcéry, naše vnučky prežili v zdraví. Za peniaze bolo dosť draho a predsa kurz sa držal a stál rovnaký – 250 miesto 100 grajciarov. Aby to v krajine prestalo, tak mnohí postavení v úradoch to mali lepšie, ale aj ja. V meste boli tri požiare, oheň postihol dom Jána Demtjaka a Maconka, zhorelo aj seno na dvore Kruniho. Našiel sa aj rozpustený ľud, zlodeji a zbojníci. 24. októbra štyroch aj obesili pri Kováčových sálašoch. Na Farkaš halome istého Jána Fiľa a Jána Plešovského, našincov obesili, potom dvoch na Káka halome, Laciho Maďara Pápeža a Ondreja Slava, zatvrdilého šialenca. Cirkev a mesto oslávilo storočnú pamiatku. Pri tejto príležitosti notár Ján Hellebrand napísal v uhorskom jazyku knižočku. 16. júna bolo veľké krupobitie, ktoré obilninám a viniciam veľmi poškodilo. Mne samému spôsobilo 500 grajciarovú škodu. Narodilo sa 656, zomrelo 398 osôb, sobášilo sa 104 párov“. O predchádzajúcom roku 1817 Krištoffi napísal, že v Sarvaši žilo v 1500 domoch 13 tisíc evanjelikov, 600 rímskych katolíkov, 70 gréckych katolíkov a 60 kalvínov.

Ján Jančovic

Foto: autor, internet