Z histórie Slovákov v Poľnom Berinčoku

Mesto Poľný Berinčok (Mezőberény) si v roku 2023 pripomenie 300. Výročie svojho osídlenia Slovákmi. Barón Ján Juraj Harruckern (1664 – 1743) za služby Habsburgovcom vo vojnách proti Osmanom a Františkovi Rákóczimu získal rozsiahle majetky na Dolnej zemi, ktoré kolonizoval predovšetkým Slovákmi. V roku 1719 tento bývalý zásobovací komisár cisárskych vojsk nemeckého pôvodu dostal v Békešskej stolici 70 000 jutár pôdy, ktoré sa roku 1723 stali jeho výlučným vlastníctvom. Prostredníctvom impopulátorov najskôr komora a potom výzvami aj J. J. Harruckern prijímal a začal slovenskými poddanými osadzovať v krátkom časovom slede tri hlavné strediská terajšej Békešskej župy. Takto na jeho budúcich majetkoch bola ako prvá v roku 1718 Slovákmi založená Békešská Čaba, roku 1722 Sarvaš a o rok neskôr definitívne na jeho majetku roku 1723 Poľný Berinčok. Do roku 1723 bolo územie Békešskej stolice celé majetkom cisárskej komory. Po vyhnaní Osmanov zostala celá Dolná zem spustošená a vyľudnená. V roku 1716 ešte osada Poľný Berinčok nestála a budúci obyvatelia sa na jej území objavovali len ojedinele. Podľa písomností sarvašského farára Mateja Markovica sa osada od začiatku volala Birinček, Kis Birinke, potom Körös-Berény. V roku 1722 Harruckern začal sem pozývať Slovákov a Nemcov.

Požiadavky poddaných

Už v tom istom roku sa na barónovu výzvu prihlásili dvaja vodcovia skupinky slovenských poddaných, ktorými boli Laurinec Matejdes a Ján Grenercius (neskorší slovenský učiteľ) a podali žiadosť na správu ďulanského panstva o povolenie osídlenia berínskej pustatiny. Predbežná žiadosť obsahovala päť hlavných bodov, v ktorých Slováci sformovali splnenie svojich podmienok pred uzatvorením definitívnej osadníckej zmluvy s J. J. Harruckernom. Na tieto žiadosti dostali takéto odpovede: 1. Na vyznávanie evanjelického náboženstva nebudú robiť žiadne prekážky, 2. Sľubujú z panskej strany oslobodenie od akéhokoľvek spôsobu panštiny na celé dva roky, budú pracovať na tom, aby ich ani stolica nezaťažovala daňami a iným spôsobom, 3. Po skončení panštiny bude sa požadovať len to, čo je krajinským zvykom, 4. Panstvo určí, či na viac rokov a či natrvalo si budú môcť postaviť mlyn a mať z neho úžitok, na neskoršie postavenie ďalších dostanú povolenie s príslušnou zmluvou. Krčma, jatka, rybolov a iné príjmy, spôsobom ako všetky obce si v stolici prenajímajú, 5. Na stavbu kostola a nových domov drevo dostanú zdarma. Pre nedostatok dreva stavby odporúčajú stavať aspoň spodnú časť príbytkov zo suchých tehál. O dreve pre domácnosť sa so zemepánom bude osobitne rokovať. V Gyule r. p. 1722. Ján Sporer oficialis bonorum J. Cottus Békesiensis (L. S.). Definitívna osadnícka zmluva z roku 1723 sa nezachovala. V tomto roku sem prišla prvá väčšia skupina slovenských prisťahovalcov pochádzajúcich z Novohradu, Hontu a Malohontu, neskôr z Peštianskej stolice a z iných stolíc. V roku 1725 prichádzajú k evanjelickým Slovákom aj evanjelickí kolonisti z Nemecka (Bádensko-Württembersko) a v roku 1727 aj Maďari, kalvíni zo Sarkadu a Dobozu.

Pôvod prvých rodín

Pred rokom 1760 bol vykonaný súpis slovenských poddaných v Poľnom Berinčoku. Tento významný latinsky písaný dokument uvádza menovite čeľadných otcov 152 rodín, stolicu a obec z ktorej prišli a u niektorých aj rok príchodu. Prvých prisťahovalcov z poverenia baróna Harruckerna sem verboval impopulátor Ondrej Madarás. Najväčší počet hláv rodín pochádzal z obcí stolíc Novohradskej 35, Hontianskej 25, Malohontskej 7, Zvolenskej 11, Peštianskej 14, Békešskej 4 a Aradskej 7. Jednotlivci prišli aj z Liptovskej, Turčianskej, Tekovskej, Trenčianskej, Spišskej, Sabolčskej, Hevešskej, Boršodskej a Zemplínskej stolice. Podľa Lexikonu osád z roku 1773 Slováci mali v obci početnú prevahu. Podľa slovenského evanjelického farára Karola Jesenského v roku 1860 podľa vierovyznania bolo v Poľnom Berinčoku 4300 slovenských evanjelikov, 2631 nemeckých evanjelikov, 2492 maďarských kalvínov, 280 rímskych katolíkov, 187 gréckokatolíkov (pochádzajúcich zo Šariša a poľského Haliča), 141 izraelitov, 587 rôznych vierovyznaní, takto spolu 10613 obyvateľov. Slovenská evanjelická cirkev bola najstaršia, do roku 1745 spoločná s nemeckou. Výsledkom sčítania obyvateľov v roku 1880 bolo tu z 11368 obyvateľov 4504 Slovákov (39,6%).

Cirkev a školstvo

Po učiteľovi Jánovi Grenerciusovi, ktorý sem prišiel už v roku 1722 s prvými osadníkmi, onedlho za ním prišiel i prvý dočasný farár menom Koník (Koníček?). Riadnym farárom sa v roku založenia osady a cirkevného slovenského evanjelického zboru stal Ondrej Dubovský, počas jeho účinkovania si evanjelici zakúpili prvý zvon. Matriky začal písať roku 1733 farár Martin Chovan, ktorý roku 1737 odišiel za farára do Hýb v Liptove. Jeho nástupcom sa stal Daniel Burian, ktorý tu účinkoval až do svojej smrti roku 1765. V rokoch 1765 – 1784 pokračoval Samuel Petko (umrel tu roku 1790). Po ňom pokračoval do svojej smrti roku 1808 sarvašský rodák Daniel Zacharides a po ňom tu od roku 1808 až do svojej smrti roku 1844 oddane slovenským evanjelikom slúžil rodák zo Záturčia v Turci Juraj Kucian. Pri jeho pohrebe trúchloreč po slovensky mal čabiansky farár a senior Ján Haan. Nástupcom tohto Turčana sa stal Karol Jesenský (*1815 Laliť – 1898 P. Berinčok), ktorý je autorom viacerých cirkevných diel napísaných a vydaných v slovenčine (bibličtine) a maďarčine. V slovenčine je to Osada Mező-Berény a gegi cjrkew ew. augsp. vyzn. slovenská, Arad 1861 a Kázeň při pohřebu Wzn.Dv.ctihodného a wys. učeného muže nekdy Pana Jana Haana... dne 14. září r. p. , Sarvaš, 1855. Slovenskými učiteľmi od roku 1723 boli Ján Grenercius, 1733 Ján Jankovič (inak Johanides), 1737 Daniel Nikletius, Samuel Lenkovič, N. Antony, 1771 – 1781 Daniel Zacharides (neskôr farár), Samuel Greškovič, Tomáš Klinovský, Štefan Zacharides, N. Doležal, N. Považay, Ján Dobrovodský, 1808 – 1825 Martin Števo z Blatnice v Turci, 1825 – 1842 Ján Vilím z Bystričky v Turci (odišiel do Čaby), 1825 – 1841 Michal Paal z Petrovca, učil do smrti v dievčenskej škole, z Bíňu prišiel Pavol Jakubovič, Ján Ondrašovic, roku 1851 odišiel do Čaby, z Alberti r. 1851 prišiel Karol Horvát. V roku 1860 bolo osem elementárnych škôl vydržiavaných cirkvami, z nich tri slovenské evanjelické, dve nemecké evanjelické, jedna maďarská kalvínska a jedna rímskokatolícka. Tieto školy navštevovalo celkom 1241 žiakov, z nich 572 slovenskú, 373 nemeckú, 258 maďarskú a 38 rímskokatolícku školu. Roku 1855 z Banskej Štiavnice prišiel za tretieho učiteľa v novej školskej budove Ján Slujka. Popri učiteľstve bol zanieteným ovocinárom a včelárom, ktorý sa medzi tunajšími obyvateľmi významne podieľal na ich rozvoji a ľudovýchove celkom. Bol stálym dopisovateľom slovenských novín a časopisov, kde okrem iného uverejňoval aj správy o ovocinárstve a včelárstve. Spolu s ďalšími učiteľmi a farárom boli odberateľmi a rozširovateľmi Lichardovho Obzoru, Domovej pokladnice a Slovenského kalendára. Ján Slujka ho každoročne odoberal 30-50 kusov, Karol Jesenský 30 kusov a Ján Sarvašský 50 kusov. O tom, že Berínčania boli uvedomelými Slovákmi svedčí aj v roku 1870 príspevok Jána Slujku v Národnom hlásniku, ktorý chváli tieto noviny, že ich zásluhou sa aj u nich začína pospolitý ľud starať o Maticu slovenskú, a odvádza pre ňu ich finančnú zbierku. Poľný Berinčok bol v rokoch 1802 – 1834 sídlom vyššej seniorátnej školy. Vznikla na návrh sarvašského farára Daniela Bocka ako humánne gymnázium. Prvým jej riaditeľom bol dovtedy učiteľ na Tešedíkovom hospodárskom inštitúte v Sarvaši Ondrej Školka (1778 Demänová – 1816 Nový Vrbas). Navštevovali ju rovnako žiaci z Dolnej zeme, ako aj žiaci zo severných hornouhorských stolíc.

Po výmene obyvateľstva

V rámci medzištátnej dohody medzi Československom a Maďarskom sa v rokoch 1947 – 1948 presídlilo na Slovensko viac ako dvetisíc Slovákov z Poľného Berinčoka, medzi nimi aj ľudový spisovateľ Michal Borguľa (1902 P. Berinčok – 1998 Nitra) a svoj nový domov našli najmä v Kolárove a Dedine Mládeže. Roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo iba 107 obyvateľov. Predsedom miestnej slovenskej samosprávy je Ján Červenák. Okrem nej pracuje aj Organizácia Slovákov (OSPB), ktorá sa zameriava na pestovanie slovenskej kultúry a zachovávanie tradícií tunajších Slovákov, a jej predsedníčkou je Júlia Borguľová. Evanjelické bohoslužby sa už dávnejšie konajú iba v maďarskej bohoslužobnej reči. Výnimkou je, keď pri významných udalostiach cirkvi a tunajších Slovákov zavíta medzi nich slovenský farár, alebo delegácia z Brezovej pod Bradlom (rodisko berinského organára Martina Šaška) aj s farárom, vtedy sa výnimočne bohoslužby konajú dvojjazyčne.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.