Od 1. januára tohto roku je za novú riaditeľku Pedagogického metodického centra Slovákov v Maďarsku (PMCSM) vymenovaná Erika Zemenová Palečková. Nasledujúcim rozhovorom sme sa rozhodli predstaviť vám pedagogičku, ktorá sama o sebe tvrdí, že „polovica jej srdca bije za Dolnú zem a druhá polovica za povodie Galgy“.

– Čo by ste pokladali za dôležité spomenúť z vášho detstva?

– Pochádzam z dolnozemskej, komlóšskej rodiny, v ktorej bola slovenčina každodenne prítomná, stará mama ani nevedela po maďarsky. Ja som tiež do svojich troch rokov hovorila iba po slovensky. Po maďarsky som sa naučila až v materskej škole. Navštevovala som Slovenskú základnú školu v Slovenskom Komlóši. Z vyučovacích predmetov som najradšej mala slovenský a ruský jazyk, pravidelne som chodila na súťaže, napríklad na známu čitateľskú súťaž slovenských dvojjazyčných škôl v Maďarsku. S učením som nemala problémy, aj z ostatných predmetov som dosiahla dobré výsledky. Pamätám si, že už ako malé dievčatko som sa s mojimi bábikami a macíkmi hrala na učiteľku...

– Prvým veľkým míľnikom vo vašom živote bolo, keď ste sa ako štrnásťročná dostali do Budapešti...

– Ako ôsmačka som vedela, že chcem pokračovať v štúdiu slovenčiny, avšak nevybrala som si slovenské gymnázium. Prihlásila som sa na Strednú odbornú školu pedagogickú Jozefa Bema v Budapešti, kde prebiehala výučba slovenských učiteliek materských škôl. Rozhodla som sa pre túto školu preto, lebo som nechcela, aby som po absolvovaní mala „iba“ všeobecnú maturitu, ale chcela som mať aj odborné vzdelanie v nejakej profesii. Mám pekné spomienky na tieto roky, mala som dobrých pedagógov, ako Žófiu Kohulákovú, Miloslavu Némethovú alebo Gyöngyi Bajnokovú Képesovú. Vo štvrtom ročníku nás učil aj Ivan Jankulár a raz u nás prednášal o slovenskej kultúre vysokoškolský profesor Jaroslav Čukan z Nitry. Mali na mňa taký nezabudnuteľný vplyv, že po maturite som sa rozhodla študovať na Slovensku. Bolo to nezvyčajné, lebo na Slovensko sa hlásili študovať predovšetkým absolventi našich dvoch gymnázií. Trošku mi to aj lichotilo, pretože z mojich spolužiačok, ako aj z mojich bývalých spolužiakov v Slovenskom Komlóši, som bola jediná, ktorá sa takto rozhodla. Vybrala som si odbor Slovenský jazyk a literatúra – národopis na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Aj tu som mala skvelých pedagógov a dodnes mám živé kontakty s mojimi bývalými spolužiakmi, tak so Slovákmi, ako aj s Maďarmi na Slovensku. Po tri a pol roku som sa predsa vrátila domov. Mala som taký pocit, že v porovnaní s mojimi spolužiakmi „budujem strechu jednej budovy, ktorej základy ale nie sú pevné”. Musím sa priznať, že ani na skúškach som nemala šťastie.

– Začalo sa vo vašom živote niečo úplne nové…

– Takzvané náhody mali v mojom živote vždy veľký význam. Začala som pracovať v Materskej škole evanjelickej cirkvi v mojom rodnom meste. Raz na nejakom miestnom podujatí, na ktorom som moderovala v maďarčine aj v slovenčine, prišla za mnou vtedajšia zodpovedná redaktorka Slovenského vysielania Maďarského rozhlasu Mária Margová a ponúkla mi prácu. Dostala som sa do Segedína, kde som popri zamestnaní dokončila štúdium slovenčiny a získala som diplom aj z osvety, v rámci ktorej som sa špecializovala na masmédiá. Boli to krásne roky, pochodila a spoznala som všetky naše regióny, pritom som spolupracovala aj s redakciou slovenského magazínu Maďarskej televízie Naša obrazovka (v súčasnosti Domovina). Nesmierne ma teší, že v rozhlasovej relácii dodnes vysielajú aj také programy, ktoré som onoho času rozbehla ja, ako napríklad Kabelku – ženský magazín.

– Zo Segedína vaša cesta viedla do severnej oblasti Maďarska. Prečo k tomu došlo?

– Prišla do toho – čo iné? – láska. Počas mojej práce som spoznala môjho nastávajúceho manžela Gábora, usadili sme sa v jeho rodnej obci, Jači, a založili sme si rodinu. Máme syna a dve dcéry. Najmenšia z nich je už študentkou Slovenského gymnázia v Budapešti. Začiatky boli veľmi ťažké, popri malých deťoch sme stavali rodinný dom. Zamestnala som sa v Základnej škole G. Gárdonyiho v Ďurku. Keď som mala pocit, že iba z vyučovania už nemám dostatočné zadosťučinenie, začala som organizovať Komunikačnú súťaž, do ktorej sme pozvali aj študentov z iných škôl. Táto moja iniciatíva sa tam aj po mojom odchode zo školy teší veľkej obľube.

– Ďalšia zmena – z Ďurku do Pišpeku.

– V Pišpeku po dlhšej pauze postupne zaviedli opäť vyučovanie slovenčiny. Spočiatku som tam pracovala ako externá učiteľka, ale keď už tamojšia slovenčinárka Emese Gimesiová Szokolová jednoducho nestíhala vyučovať v čoraz viacerých ročníkoch, zmenila som pracovisko a zamestnala som sa v Pišpeku na plný úväzok. Aj tu som vymyslela novú aktivitu, ktorá popri vyučovaní dáva niečo plus zo slovenčiny tak deťom, ako aj nám pedagógom. Je to Čitateľská súťaž, tohto roku sme ju usporiadali už ôsmykrát a tiež sa na nej zúčastňujú aj žiaci z iných škôl.

– Postupne nastali ďalšie zmeny a objavili sa nové výzvy...

– Nikdy som sa nebála zmien a výziev, dokonca keď som mala pocit, že moja aktuálna práca ma už nenapĺňa v takej miere, ako by som potrebovala, sama som hľadala nové možnosti. V podstate som ich veľmi ani nemusela hľadať, tie mi prišli do cesty. V roku 2012, a tiež v 2020 som sa zapojila do vypracovania rámcových učebných osnov zo slovenčiny, medzitým som pre Školský úrad robila odborné hodnotenia nových učebníc. Tiež som bola spoluautorkou učebníc a pracovných zošitov Komunikácia a slovenský jazyk pre 7., 8. a 5. ročník a v tomto roku sa pustíme do vypracovania pre 6. ročník. Popri práci som vyštudovala na Katolíckej vysokej škole Vilmosa Apora vo Vacove špeciálnu pedagogiku, zameranú na deti s poruchami správania, učenia sa a emocionálnymi ťažkosťami. Pred niekoľkými rokmi som začala vykonávať túto prácu ako externá spolupracovníčka v budapeštianskej slovenskej škole. So žiakmi, s ktorými som začala pracovať, sme už dosiahli očividné výsledky, hravou formou rozvíjam tie ich schopnosti, v ktorých majú určité nedostatky. Pritom sa sústreďujem nielen na poruchy, ale aj na duševnú stránku detí. Čo je pre mňa veľmi dôležité a z čoho aj ja čerpám energiu je spätná väzba, žiaci sa na mňa obracajú s dôverou, nárokujú si moju pomoc. Tiež treba dodať, že s učiteľmi máme veľmi dobrý kolegiálny vzťah. Každé dieťa je iné, vyžaduje si osobitný prístup a výsledky môžeme dosiahnuť iba spoločnou prácou. Druhý cyklus som bola členkou Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (na januárovom zasadnutí VZ CSSM sa rozhodlo o tom, že budem členkou Mládežníckeho výboru) a prednášam aj na Pedagogickej fakulte ELTE poslucháčkam, ktoré budú učiteľkami na nižšom stupni v našich školách. Budúcich pedagógov treba povzbudzovať, ale zároveň ich aj treba zoznámiť s realitou. Nazdávam sa, že práca pedagóga nespočíva iba v tom, že odovzdáva lexikálne vedomosti deťom, ale naučí ich, ktorá forma učenia sa je pre nich najefektívnejšia. Tiež si myslím, že učiteľ by mal podávať pomocnú ruku žiakom v procese ich sebapoznávania.

– Čo by ste vyzdvihli z vašich plánov na čele Pedagogického metodického centra?

– V každom prípade chcem pokračovať v aktivitách, ktoré rozbehli moje predchodkyne, Edita Pečeňová a Mária Czégényová. Sú to predovšetkým metodické dni pre učiteľky materských škôl, rôzne školenia a kurzy v spolupráci s inými orgánmi, ako napríklad Studia Academica Slovaca (SAS) – centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk v Bratislave, alebo Metodické centrum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Postupne chcem navštíviť naše materské, základné a stredné školy, myslím si, že osobný kontakt so slovenčinármi má obrovský význam. Chcela by som dosiahnuť, aby sa učitelia neváhali obrátiť na mňa s konkrétnymi problémami a otázkami. Vieme, že zaškoľovanie do našich dvoch gymnázií je čoraz väčším problémom, v projekte Program pre nadaných budem mať aj pomoc v osobe Natálie Lopušnej z čabianskej slovenskej školy. Táto oblasť si vyžaduje všestrannú spoluprácu v rámci našej celej komunity. Spolupracujeme naďalej so Školským úradom a jeho Národnostným pedagogickým centrom, práve teraz vypracujeme 15 hodinové akreditované školenia pre našich pedagógov, ktoré sa na maďarských školách už osvedčili. Snáď najdôležitejšou oblasťou, v ktorej by som chcela zaviesť zmeny – a to som vyzdvihla aj vo svojej konkurznej práci – je naša digitálna platforma. Na našej webovej stránke by sme uverejnili digitalizované učebné pomôcky a chcem nabádať svojich kolegov, aby smelo posielali aj svoje odborné materiály, ktoré by sme potom uverejnili nielen na internete, ale aj v zborníku Slovenčinár – dodala na záver nová riaditeľka, ktorá v roku 2020 za svoju pedagogickú činnosť bola vyznamenaná Pamätným diplomom Samuela Tešedíka.

Cs. Lampert

Foto: autor