S Milinou Sklabinskou, novou členkou Redakčnej rady Ľudových novín, sme sa rozprávali nielen o jej prvých dojmoch z pôsobenia v najstaršom národnostnom periodiku v Maďarsku, ale predovšetkým o jej bohatej profesijnej ceste. Tá ju priviedla z rodnej Vojvodiny cez štúdiá v Bratislave až na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Dnes, ako riaditeľka Krajanského múzea Matice slovenskej, chce prepájať svety a hľadať odpovede na otázku, ako udržať slovenskú kultúru a jazyk medzi krajanmi po celom svete.

– Ste novou tvárou v Redakčnej rade Ľudových novín. Aké boli vaše prvé pocity, keď ste pozvanie prijali?

– Musím priznať, že som mala obrovskú radosť. Členov redakcie aj niektorých členov Redakčnej rady osobne poznám, takže som sa hneď cítila ako doma. Je to také rodinné spoločenstvo a teší ma, že je v ňom priestor aj na moje nápady a návrhy. Mojím hlavným cieľom bude propagovať život a činnosť Slovákov v Maďarsku všade tam, kde pôsobím, hlavne na Slovensku. Samozrejme, chcem využiť aj moje súčasné pracovisko, veď v Krajanskom múzeu máme v archíve exempláre aj Nášho kalendára aj Ľudových novín, množstvo výstrižkov a fotografií z výskumov, ktoré sa týkajú slovenskej komunity v Maďarsku. Verím, že objavíme mnoho zaujímavých tém, ktoré budeme môcť spoločne spracovať.

– Vaša profesijná cesta je však oveľa pestrejšia, pôvodom ste zo Srbska, z Vojvodiny. Čo vás priviedlo na Slovensko?

– Pochádzam z vojvodinskej slovenskej rodiny, vyrastala som v prostredí, kde bola slovenčina samozrejmosťou. Strednú hudobnú školu som skončila ešte doma v Srbsku, v Zrenjanine, no bolo to v čase pre nás veľmi ťažkých 90. rokov, ktoré boli poznačené vojnami v bývalej Juhoslávii. Finančné možnosti boli limitované, ale Slovensko ponúkalo štipendiá pre študentov z radov zahraničných Slovákov a práve Matica slovenská v Juhoslávii bola zdrojom, ktorý nám tieto informácie a pomoc sprostredkoval. V roku 1997 som tak nastúpila na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave, odbor teória hudby. Môj pôvodný plán bol jednoznačný, po skončení štúdia som sa chcela vrátiť domov do Vojvodiny.

– A vy ste sa naozaj vrátili. Čo nasledovalo po návrate v roku 2002?

– Bol to dokonca aj taký prirodzený vývoj. V roku 2003 bola založená Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a práve táto novozaložená inštitúcia bola mojim prvým zamestnávateľom. Prvé roky som pracovala ako kultúrna manažérka. Neskôr, keď sa Vojvodina rozhodla zriaďovať ústavy pre kultúru jednotlivých národnostných menšín, dostala som ponuku viesť ten slovenský. Od roku 2008 do roku 2015 som bola prvou riaditeľkou Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Bolo to krásnych, ale aj náročných takmer osem rokov budovania inštitúcie od základov.

– A potom prišla zmena. Zo Srbska ste sa opäť presunuli na Slovensko, no na úplne inú pozíciu. Čo sa stalo?

– Zohrali v tom rolu osobné dôvody, ale aj ponuka od vtedajšieho predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), bývalého veľvyslanca SR v Srbskej republike Igora Furdíka, aby som prišla pracovať na ÚSŽZ. Bola to obrovská zmena. Na úrade som získala cenné skúsenosti s fungovaním štátnej správy a hlavne som mala možnosť spoznať Slovákov žijúcich po celom svete. Mala som na starosti kultúru – organizovali sme rôzne podujatia, aj pre mňa najvzácnejší Pamätný deň Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý niekoľko rokov prebiehal na Hlavnom námestí v Bratislave.

– Keď porovnáte tieto dve skúsenosti, život a prácu v historickej krajanskej komunite vo Vojvodine a neskôr starostlivosť o Slovákov v zahraničí z pozície štátneho úradu, v čom vidíte zásadný rozdiel?

– Naši predkovia, ktorí odchádzali v 18. storočí na Dolnú zem, boli neuveriteľne uvedomelí. Bez akejkoľvek štátnej podpory, z vlastných zdrojov a zbierok si budovali kostoly, školy, neskôr aj gymnáziá. Vedeli, že ak chcú prežiť, musia sa o seba postarať sami. Musia byť jednotní a mať na čele silné osobnosti. Dnes, v ére ekonomickej migrácie, mnohí odchádzajú za prácou do západnej Európy, zámoria, ale aj do susedného Česka a často tam aj ostanú. Je to normálne, je to súčasť doby. No problém nastáva v očakávaniach. Kým autochtónne komunity majú svoje zázemie a podporu od domovského štátu, tzv. ekonomická migrácia (a pozor, naozaj tu nemyslím na všetkých) niekedy predpokladá, že im Slovensko v ich novej krajine automaticky postaví školu alebo bude financovať ich komunitný život. Lenže rozhodnutie uchovať si svoj jazyk a kultúru nie je o finančnej podpore z materskej krajiny, ale o vlastnom rodinnom zázemí, v ktorom rozprávam po slovensky a prenášam lásku k svojeti na mladšie generácie a hľadám cesty ako presadiť svoje právo na ochranu identity v novej krajine. Práve v tomto vzniká medzi týmito krajanskými svetmi často nepochopenie.

– Ako teda tieto dva svety prepojiť? Je to vôbec možné?

– Nielenže je to možné, je to nevyhnutné. Veď hovoríme o obrovskej skupine ľudí, odhady hovoria o jednom až dvoch miliónoch Slovákov a ich potomkov žijúcich v zahraničí. Pred Slovenskou republikou je veľká úloha, zaujať jasný a koncepčný postoj. Potrebujeme celonárodnú a celonárodnostnú diskusiu. Napr. konferencie pre Slovákov žijúcich v zahraničí sú ideálnou platformou, kde sa môžu stretnúť zástupcovia autochtónnych komunít z Rumunska či Srbska s mladými ľuďmi, ktorí práve odišli do Írska, Anglicka... Nová diaspóra si môže brať príklad z toho, čo všetko dokázali tradičné komunity, ktoré sú v zahraničí 200 či 300 rokov. Keď zažijú ich slovenské cítenie, tak pevne verím, že to v nich zanechá stopu a zmení ich pohľad na vec. Podstatou je, aby sme sa všetci cítili byť súčasťou jedného celku, jednej veľkej rodiny zahraničných Slovákov. Veď v tom je neuveriteľný potenciál.

– Práve touto témou sa zaoberáte aj vo vašej novej funkcii riaditeľky Krajanského múzea Matice slovenskej. Čo je vašou prioritou?

– Do funkcie som nastúpila v decembri minulého roka a som rada, že môžem zostať pri svojej milovanej téme. Prvotnou prioritou je vybudovať centrálne a bezpečné miesto pre naše krajanské zbierky. V súčasnosti sú archívy, fonotéky a rôzne krajanské materiály na niekoľkých miestach a my ich chceme sústrediť na jedno, aby sme ich vedeli chrániť, ale aj využívať na prezentačné účely.

Chcem tiež ešte intenzívnejšie prepájať jednotlivé komunity so Slovenskom a propagovať najmä to, čo nazývam „dolnozemský fenomén“. Mnohí na Slovensku netušia, aký bohatý kultúrny život majú krajania v Srbsku, Rumunsku či Maďarsku, Chorvátsku atď. Krajanské múzeum má ambíciu nadviazať na tradíciu niekdajšieho Ústavu pre zahraničných Slovákov, ktorý v rokoch 1968 až 1993 robil obrovskú vedeckú a popularizačnú prácu. Chceme, aby sa tieto historické a autentické komunity cítili so Slovenskom silnejšie prepojené.

– Ako vnímate úlohu Ľudových novín v tomto procese?

– Ľudové noviny sú v tomto zmysle jedinečné, patria k najstarším národnostným periodikám, ktoré ešte stále vychádzajú. Sú oknom do slovenského sveta v Maďarsku. A ja chcem, aby toto okno bolo čo najotvorenejšie. Prezentujú úsilie o zachovanie jazyka, tradícií a identity. A pre nás v múzeu sú zároveň cenným archívnym prameňom. Teším sa na spoluprácu a verím, že spoločne dokážeme prinášať témy, ktoré nás všetkých spájajú a zároveň obohacujú.

Ďakujem za rozhovor!

Ivett Körtvélyesi

Foto: archív, facebook/Milina Sklabinská, Imrich Fuhl