Prednedávnom ocenila Békeščabianska priemyselná a obchodná komora Martina Vozára Zlatým vencom majstra čašníckeho remesla. Stalo sa to pri príležitosti 50. výročia jeho pôsobenia v oblasti reštauračných služieb a obsluhy hostí. Martin Vozár je nielen vynikajúcim odborníkom vo svojej práci, ale je zanieteným členom Čabianskej organizácie Slovákov, roky bol členom predsedníctva organizácie, predsedom miestnej slovenskej samosprávy v jej počiatkoch, neskôr konateľom spoločnosti Čabianski Slováci s. r. o., je podpredsedom obchodnej časti Békeščabianskej priemyselnej a obchodnej komory, je predsedom dozorného výboru nadácie Za našu národnosť, a nie mimochodom riadi reštauráciu Domu slovenskej kultúry spolu s trojhviezdičkovým penziónom v dolnozemskej metropole a reštauráciu Mókus (Veverička) v tzv. „Central parku“ Békešskej Čaby, v Pósteleku. 

Okrem toho je manžel a otec dvoch úspešných, dnes už dospelých detí. Nie div, že aj počas obmedzujúcich pandemických nariadení sme ho zastihli v aute, cestou na obhliadku miesta činu, lebo popri svojich mnohých povinnostiach je aj súdnym znalcom. Mal za úlohu posudzovať jednu vlámačku do reštaurácie.

– Máte perný život. Nikdy neobsedíte?

– Teraz sedím. A keď dôjdem do cieľa, aj vám môžem nerušene odpovedať.

– Neviem, ako rýchlo šoférujete, ale hovoríte rýchlo. Môžem sa opýtať, ako vám padlo, že komora ocenila vašu 50-ročnú vernosť profesii?

– Môžete. Dobre mi to padlo. Naisto si myslím, že sa teším viac, než, keby ma boli vyznamenali po smrti. Považujem za svoje krédo, že je lepšie ľudí doceniť, kým ešte žijú, kým sú aktívni. Potom sa dá už len skúmať minulosť. Aj vtedy je lepšie, keď sa o minulosť podelí ten, kto ju prežil. Znamená to pre mňa vskutku veľa. Samozrejme, k tomu, aby ste mohli dostať vyznamenanie za 50-ročnú prácu, musíte sa dožiť určitého veku. A tiež musíte mať rád to, čo robíte. Inak sa to nedá. Nestačí, že z toho môžete vyžiť. Považujem sa za šťastného človeka, že som mohol robiť, čo som si prial.

Vzal si dobrý príklad zo sestier

– Odkiaľ ste mohli vedieť ako chlapec, že chcete robiť túto profesiu celý život?

– Vyrastal som v kraji kétšopronských sálašov. Nebolo tam veľa, čo vyberať. Veľa detí bolo na sálašskom rade. Všetkých priúčali k tomu, aby milovali pôdu, ľúbili prácu na poli, veď k tani patrí zem a Zuzu od susedov si treba zobrať za ženu, aby sa polia mohli dať dokopy a potom by sa už hospodárilo na väčšej ploche. Zem dávala sedliakovi hnojom páchnuci pocit istoty. Ja mám dve staršie sestry, ktoré si vybrali prácu čašníčok, lebo si mysleli, že v čistom prostredí, obsluhovať hostí je úplne iná práca, ako ťažká robota – lopota v hospodárstve. Ja som za nimi chodil na pracovisko, kde práve boli na praxi počas učenia. Stretal som sa s ich kolegami, bolo mi to sympatické. Okrem toho v Kétšoproni, v poľnohospodárskom družstve plánovali postaviť družstevnú reštauráciu a sľúbili mi, že ak sa dám na čašnícku dráhu, dajú mi štipendium, aj robotu. Naša rodina bola chudobná, ale všetci sme sa učili.

– Vyučenie sa za čašníka bolo len prvou zastávkou na vašej profesionálnej dráhe.

– Po skončení učilišťa, vlastne ani dva roky neprešli, som sa pomerne rýchlo stal vedúcim vtedajšieho hotela Csaba-Szálló. Bol som mladý, vlastne ešte chlapec, síce usilovný a šikovný, keď mi strčili do ruky zväzok kľúčov a dali mi do ruky aj moc, ktorú treba použiť, ale nie zneužiť. Poverili ma vážnou úlohou. Bola to súčasť môjho dospievania, keď som sa štveral po kariérnom rebríčku. Poctivým, príkladným prístupom k práci si viete vydobyť aj uznanie starších kolegov. Keď som im ukázal, čo očakávam, tak ma prestali kritizovať, že som sa ani z vajca nevyliahol a už dirigujem, a považovali ma viac za kolegu ako za šéfa. Počas základnej vojenskej služby som sa od svojho veliteľa zodpovedného za stravovanie, vyučil za kuchára, ale naučil som sa aj ako udržiavať poriadok, disciplínu a dodržiavať hygienické požiadavky. To sa mi potom zišlo v reštaurácii. Našťastie, popri práci som sa mohol aj učiť. Na to, aby sa niekto stal vedúcim prevádzky, tobôž takej, akou je hotel, musel sa neustále vzdelávať a získavať patričnú kvalifikáciu. Aj maturitu som si urobil popri zamestnaní, lebo som sa snažil, ako chlapec z chudobnej rodiny, čo najskôr zarábať. Potom som už bol zrelý muž, otec rodiny, keď som vyštudoval pedagogiku na Vysokej škole Gy. Juhásza. Druhý vysokoškolský diplom som získal tiež v Segedíne na odbore verejného školstva. Aj tretiu vysokoškolskú kvalifikáciu, kombináciu zemepis – turizmus, som získal na Univerzite Babeș–Bolyaiho, lebo som sa chcel venovať ekoturizmu v záujme svojom, ale najmä svojho prostredia, mesta, župy. Môžem si priznať, že sa mi to podarilo.

Polstoročie v práci, málo času na rodinu

– Vaše deti nenastúpili vašu cestu. Nechceli si z vás zobrať príklad?

– Nie, ale nečudujem sa, veď som nikdy nebol doma. Teraz, počas karantény som strávil doma 7 týždňov, najviac za ostatných 49 rokov. Kolegovia z brandže sa ma zo žartu vypytovali, či som svoje ostré nože odložil dobre hlboko do šuplíka, aby som ich nedajbože nepoužil pre zdôraznenie svojej pravdy počas rodinných konfliktov. Ale to bol naozaj len vtip. Ja som doma varil obedy s viacerými chodmi a žena mi povedala, nech sa už vrátim do práce a nech vyváram tam, lebo stučnie. Moje deti nenasledovali moju dráhu. Syn sa stal klavírnym virtuózom a učiteľom hudby. Mali sme spolu potýčky, lebo on je taký, ako umelecky nadaný človek, na môj vkus nepraktický, taký „začarovaný“. Napokon však náš láskyplný vzťah prekonal nedorozumenia. Dcéra je praktička ako ja, na sálaši sa naučíte pohotovo rozhodovať a konať. Narodeniny máme v jeden deň. Stala sa lekárkou.

– Myšlienku Domu slovenskej kultúry ste zrealizovali s Annou Ištvánovou v praktickom duchu.

– Pôvodne sme v tom jednoduchom meštiackom dome chceli výstavnú sieň, ale kultúru je nutné z niečoho financovať. Preto vznikol penzión a reštaurácia. Bol som predsedom Slovenskej samosprávy a aj vtedy, aj teraz robím prácu na národnostnom poli z nadšenia a pre dobrý pocit. Ba je mi to už na ťarchu. Ostatných 50 rokov práce bez zastavenia sa podpísalo na mojom zdraví. Musím poľaviť.

– To znamená, že pôjdete do dôchodku?

– Nie, len chcem menej pracovať. Neviem akceptovať dôchodkový systém. Maximálne uznávam, že penzia, ako príspevok, príde, či človek ráno vstane a či nie. Nanajvýš, ak má človek patričný fyzický a mentálny potenciál, si môže k tomu privyrobiť nejaké drobné. Rozhodne však nechcem odpočívať na plný úväzok. Kým mám sily, v záujme svojej odbornej brandže a komory a našej národnostnej komunity, chcem pracovať, pomáhať, podieľať sa na úspechu, dokedy mi to zdravie dovolí, kým len budem môcť.

– Chcete menej pracovať, a robíte si plány ako nadviažete opätovné kontakty s priemyselnou a obchodnou komorou na Slovensku.

– Ako inak, ja som slovenský referent. Teraz aj situácia dovoľuje, aby sme kooperovali s košickou, žilinskou a bratislavskou komorou, kedysi sme spolupracovali, potom pre politické pomery boli naše vzťahy len formálne, a teraz, nech si môžeme vzájomne pomôcť v biznise. Chceme im ukázať, čo máme, kde žijeme, my Slováci, ktorí sme maďarskí podnikatelia. Okrem toho musíme využiť, že tu máme mecenáša v osobe generálneho konzula v Békešskej Čabe. Okrem toho by som rád dosiahol, aby vyučovanie nášho odboru získalo praktickú orientáciu. Toto remeslo sa dá uskutočniť len s hosťami, so zákazníkmi, v praxi.

– S profesijným polstoročím za chrbtom, keby ste dnes mohli vrátiť čas, čo by ste urobili inak?

– Určite by som venoval viac času rodine, deťom. A viac by som urobil preto, aby som svoje deti naučil po slovensky.

Erika Trenková

Foto: archív

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.