V sobotu 6. septembra sa ihrisko školy v Irminčoku po takmer štvrťstoročnej prestávke znovu naplnilo veselým ruchom. V budove, ktorá dnes slúži ako domov dôchodcov, a na jej dvore sa zišli bývalí žiaci, učitelia a obyvatelia obce, aby si pripomenuli niečo výnimočné – 170 rokov od začiatku vyučovania slovenského jazyka na území dnešnej dediny. Nebola to len slávnosť, ale aj dojímavé stretnutie generácií, pri ktorom sa otvárali časové kapsuly s odkazmi z minulosti a písali nové pre budúcnosť.

Na úvod zazneli srdečné privítania a spomienky. Starostka Mária Bohrátová sa priznala, aké krásne je opäť vidieť spolužiakov a kamarátov z detstva. „Školské roky nám dali priateľstvá na celý život,“ povedala a poďakovala učiteľom za trpezlivosť a príklad, ktorý svojim žiakom ukázali.

O svoje myšlienky sa podelila aj predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Irminčoku Etelka Adamiková Zubereczová. Podľa nej škola nebola len budovou – bola srdcom komunity. Tu sa deti učili nielen čítať a písať, ale aj vážiť si tradície, jazyk a hodnoty svojich predkov. „Aj keď dnes už škola nefunguje, stále žije v príbehoch, fotografiách a v takýchto stretnutiach,“ zdôraznila. Slová predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej, tlmočila vedúca sarvašského regionálneho centra Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Judita Fábriová.

Jedným z vrcholov programu bol spomienkový príhovor bývalej riaditeľky Zuzany Szebegyinszkej Makanovej, autorky knihy Nemôže za ňu vyzváňať už ani zvon, ktorá vyšla v roku 2024 a prináša prehľad dejín inštitúcie od jej založenia v roku 1854 až po jej zánik. Vo svojom vystúpení živo opísala, ako sa zakladali školy po príchode slovenských rodín v 18. storočí, ako sa vyučovalo na sálašoch, aké ťažké bolo učiť v preplnených triedach, či trmácať sa po zlých cestách. Spomenula však najmä učiteľov, ktorí odovzdávali vedomosti svojim zverencom s obrovskou oddanosťou.

Učiteľ János Szenes pripomenul odkaz mieru vložený do časovej kapsuly v roku 1983. Dnes k nemu pribudli nové posolstvá – riadky o priateľstve a spolupatričnosti, určené tým, ktorí kapsulu otvoria o 25 rokov. Predsedníčka slovenskej samosprávy zároveň pripomenula, že podľa posledného sčítania obyvateľstva žije v Irminčoku 72 ľudí, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti, a vyjadrila nádej, že aj o 25 rokov tu budú ľudia schopní prečítať posolstvá uložené v slovenčine.

Na stenu niekdajšieho prvého stupňa školy bola následne umiestnená pamätná tabuľa, ktorá vzdáva hold školám v Irminčoku: škole na Maginyeczovom sálaši, škole na Galó-halme, škole na Sápszkeho sálaši, škole štátneho hospodárstva a centrálnej škole – Základnej škole v Irminčoku. V parku niekdajšej školy bol potom znovu vysvätený zvon z Galó-halmskej školy, prinesený sem v roku 1994. Pri tejto príležitosti zaznela aj slovenská modlitba Tibora Mótyána.

Program ukončilo vystúpenie citarového súboru Malé škovránky z Čabačúdu, Mužského speváckeho zboru Mušky zo Sarvaša a žiakov sarvašskej slovenskej školy. Charitatívna služba pri Starom chráme v Sarvaši na poludnie pohostila všetkých účastníkov stretnutia fazuľovým gulášom z „gulášového dela“.

(kan)

Foto: autorka