Hovorí sa, že obec, v ktorej zrušia školu, prestane fungovať. Príslušníci inteligencie ju opúšťajú a zánik školy pociťovať aj v kultúrnom a spoločenskom živote osady. Našťastie v prípade Irminčoku, malej, Slovákmi obývanej obci v tesnej blízkosti Sarvaša, to neplatí v plnej miere. Usporadúvajú tu kultúrne podujatia a majú aj národopisnú zbierku. Určite by však bol kultúrny život ešte pestrejší, keby sa do neho zapojili aj žiaci miestnej školy, ktorej tu však niet od roku 2001.

Nemôže za ňu vyzváňať už ani zvon – pod týmto názvom vyšla roku 2024 kniha, v ktorej posledná riaditeľka Základnej školy v Irminčoku Zuzana Szebegyinszká Makanová podáva prehľad dejín inštitúcie od jej založenia roku 1854 až do jej zániku. Ako sama autorka uvádza v úvode publikácie, dejiny inštitúcie zaradila do troch väčších kapitol. Prvá rozoberá obdobie rokov 1854 – 1948, druhá od roku 1948 do roku 1990, a posledná kapitola sa venuje práve tým rokom, keď bola riaditeľkou Z. Szebegyinszká Makanová. Škoda však, že toto členenie sa v obsahu neodráža, číslovanie troch veľkých kapitol a jednotlivých podkapitol tretej veľkej témy sú priebežné (od 1. do 82., vrátane úvodu).

K spracovaniu prvého obdobia autorka mala k dispozícii zaujímavý zdroj, a síce tzv. knihu školy, ktorá nie je ani zbierkou triednych kníh, ani matričných zoznamov žiakov, podáva oveľa širší záber: obsahuje rôzne údaje o činnosti školy, udalosti z jej fungovania, zápisnice voľby kurátorov, finančné uzávierky a iné. Zvláštnosťou záznamov učiteľa od školského roku 1876/1877 je o. i. to, že sa v nich uvádza nielen to, či sa žiak učí doma, alebo počas školského roka prestal chodiť do školy, ale napríklad aj to, že je rímskokatolíckeho vierovyznania, čo v relatívne homogénnom slovenskom evanjelickom prostredí v Sarvaši a na jeho okolí bolo pravdepodobne zriedkavejšie. Pritom v prvých vyše tridsiatich rokoch sa na budovu školy a na mzdu rechtora skladali obyvatelia okolitých sálašov za podpory evanjelickej cirkvi (Irminčok dlho tvorili rady sálašov v chotári Sarvaša, až v roku 1952 sa stal samostatnou obcou). Školu evanjelická cirkev oficiálne prevzala až roku 1881. V jednej zápisnici z konca školského roka 1886/1887 sa medzi predmetmi okrem čítania v maďarčine objaví už aj slovenčina (podľa súdobého výrazu čítanie v „tótskom“ jazyku).

Ďalšie obdobie (1948 – 1990), po zoštátnení inštitúcie, autorka označuje ako „kráčanie na ceste rozvoja“. Po hrdinskej vytrvalosti pedagógov v päťdesiatych rokoch – keď škola fungovala v rámci šiestich, občas až ôsmich sálašských škôl – roku 1962 odovzdali jej centrálnu budovu v Irminčoku, do ktorej sa najprv nasťahovali žiaci vyšších, neskôr priebežne aj nižších ročníkov zo spomenutých okolitých menších škôl. V týchto rokoch sa vytvoril osobitný ráz školy. „Bolo to bohaté, úspešné a pekné obdobie,“ píše autorka. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch škola fungovala úspešne a dosahovala pozoruhodné výsledky aj napriek tomu, že obec – a tým pádom aj jej inštitúcie – z hľadiska verejnej správy prešla rôznymi reformami. Pedagogický zbor sa však aj napriek častým štrukturálnym zmenám postaral o kvalitnú výučbu a výchovu žiakov. Napriek tomu podľa autorky už v týchto rokoch sa objavili náznaky nie najpriaznivejšieho postoja voči škole a voči pedagógom. Najväčší problém nastal vtedy, keď podobne ako v iných malých osadách po celom Maďarsku výchovno-vzdelávacie a kultúrne inštitúcie obcí začali zlučovať a ďalej pôsobili ako všeobecné osvetové strediská. V Irminčoku na čelo tejto centrálnej inštitúcie vymenovali riaditeľa školy, v tejto funkcii pracovala od roku 1990 autorka knihy. A to sme už pri tretej veľkej kapitole, resp. téme publikácie. V najrozsiahlejšej časti autorka detailne opisuje, ako sa rokmi napriek očividným úspechom žiakov a pedagógov čoraz viac vyostrovali konflikty medzi vedením školy a vedením kultúrneho domu, ku ktorému sa v deväťdesiatych rokoch pridali aj aktuálni starostovia, neskôr ďalší príslušníci inteligencie, ktorí v značnej miere ovplyvnili aj obyvateľov obce a rodičov žiakov. Treba pripomenúť, ako je to očividné aj z príloh v druhej polovici knihy, že žiaci aj v týchto rokoch dosahovali pozoruhodné výsledky v rôznych vyučovacích predmetoch, či športových disciplínach na župnej, ba aj na celoštátnej úrovni. Angažovali sa aj na slovenskom národnostnom poli, usporadúvali národnostné dni, mali divadelný krúžok a získali rôzne ceny na predmetovej súťaži zo slovenčiny, alebo v prednese rozprávok v Békešskej Čabe. Svedčia o tom aj ukážky z tlače uverejnené v prílohe, o. i. aj z nášho týždenníka. V dôsledku osobných konfliktov a nedorozumení, rôznych úradných vyšetrovaní a nespravodlivosti nastal deň, ktorý autorka nazýva najtemnejším dňom Základnej školy v Irminčoku. Na spoločnom zasadnutí samospráv obcí Hunya a Irminčok 18. mája 2001 sa rozhodlo o združení dvoch osád a o zrušení školy v Irminčoku, čomu sa nepodarilo zabrániť ani miestnej slovenskej národnostnej samospráve.

Čo sa týka štruktúry publikácie, nemôžeme obísť niektoré jej menšie nedostatky. Pri všetkej úcte voči autorke a pri našej plnej dobromyseľnosti rozoberanie konfliktov sa nám občas zdá byť hmlisté, zdĺhavé, ich vyostrenie je opísané v rôznych podobách v nadmernom množstve. Pritom osoby označené monogramami môžu byť jednoznačne identifikovateľné iba pre miestnych obyvateľov, čitateľovi z iného prostredia sa zdajú byť zbytočne tajuplné. Kniha má 289 strán, z čoho na 140 stranách je príloha a zoznam fotografií. V prílohe sú uverejnené všetky rozhodnutia okolo kauzy, rôzne hlásenia a štatistiky, ktoré neprispejú k čitateľnosti publikácie. Snáď aj v tomto prípade by mohla platiť zásada „menej je niekedy viac“.

Náš príspevok však ukončime pozitívnym podtónom. Redaktorka našej webovej stránky, rodáčka z Irminčoku Andrea Kiss-Kohut sa o škole vyjadrila nasledovne: „Ja som sem chodila iba dva roky, ale bolo to najbezstarostnejšie obdobie môjho detstva. Tu som si obľúbila čítanie, kreslenie, slovenský jazyk a tu som sa naučila to, nakoľko je dôležité patriť k určitému kolektívu...“ Naša kolegyňa poznamenala, že podľa jej informácií na jeseň tohto roka chystajú stretnutie bývalých pedagógov a žiakov školy, keď otvoria aj časovú kapsulu zo steny budovy školy. Naposledy ju otvorili pred dvadsiatimi piatimi rokmi a vložili do nej svedectvá o dobe milénia.

(CsL)

Foto: (a)