Publikácia Pedagogického metodického centra Slovákov v Maďarsku je jediným národnostným pedagogickým metodickým časopisom v Maďarsku, ako aj slovenským odborným periodikom zameraným na vzdelávanie, vychádzajúcim za hranicami Slovenska. Slovenčinár sa s výnimkou rokov 1995 až 2001 od roku 1991 pravidelne prihovára pedagogickej obci. V školskom roku 2023/2024 vyšiel 27. ročník.

Obálka Slovenčinára je tentoraz oveľa skromnejšia. Farebná paleta pozostáva najmä z rôznych odtieňov modrej. Usmievavá moderne stvárnená učiteľka v pravej dolnej časti drží v ruke knihu a pravou rukou ukazuje smerom k číslu 75. V pozadí sa nachádza schematická ilustrácia vzdelávacej inštitúcie. Centrálne umiestnené číslo pod oblúkom pôsobí slávnostne, ako pri vstupe na výnimočné jubileum. Obálka naznačuje, že väčšina príspevkov pochádzajúcich od kolegov – učiteľov z Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska – sa zaoberá postavením učiteľov vo výchovno-vzdelávacom procese v národnostných školách týchto krajín. Časopis prináša 15 štúdií, jednu správu a 3 laudácie. Pozoruhodnosťou najnovšieho čísla je, že 9 príspevkov pochádza od učiteľov z Maďarska, tri sú zo Srbska a po jednom zo Slovenska, Chorvátska a Rumunska.

Na prvých stranách sa už tradične prihovára čitateľom predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková. Zdôrazňuje, že Slovenčinár je stelesnením výsledkov spolupráce pedagógov z krajín, kde sa Slováci usadili pred 200 – 300 rokmi a vybudovali tam svojráznu slovenskú civilizáciu. „V týchto väčšinou luteránskych komunitách mala vzdelanosť vždy dôležité miesto, o tom svedčí fakt, že kolonisti si privádzali so sebou aj učiteľa. […] Aj vďaka týmto učiteľom negramotnosť v našich lokalitách patrila medzi najnižšie v Uhorsku a oni mali zásluhu na tom, že sa deti v cirkevných školách mohli vzdelávať v jazyku, ktorému rozumeli.” A. Hollerová Račkovádospeje k názoru, že učiteľ je odjakživa hybnou silou kultúrneho a spolkového života národností. K tomu je potrebné sa neustále obnovovať, obsahové a metodické modernizačné procesy nemôžu obísť ani národnostné školy. Autorka článku sa zamýšľa nad otázkami, ako osloviť a zaujať deti obklopené digitálnym svetom, pre ktoré je offline prostredie málo príťažlivé? Aký je obsah modernej národnostnej identity vo väčšinovom prostredí? Ako presvedčiť rodičov, že vzdelanie v slovenskom jazyku nie je o nič menej hodnotné ako vzdelanie v jazyku väčšiny? Predsedníčka CSSM, vydavateľa časopisu, sa s čitateľmi lúči s nádejou v nastupujúcej mladej generácii učiteľov, ktorá vďaka novodobým metódam, elánu a kreativite priblíži národnostné školstvo k súčasným trendom.

Edita Pečeňová v rubrike Slovo šéfredaktorky píše, že v roku 2024 oslavovalo päť slovenských škôl v Maďarsku 75. výročie vzniku. Ide o školy v Békešskej Čabe, Budapešti, Novom Meste pod Šiatrom, Sarvaši a Slovenskom Komlóši. Spomenie, že zmeny vo svete priam žiadajú, aby sa rozoberala problematika postavenia pedagóga. Na túto tému sa konali seminár učiteľov a stretnutie učiteliek materských škôl. „Mohli sme sledovať, že aj prístup k tejto problematike je rôznorodý: emocionálny, racionálny a systémový. Sme presvedčení, že nie je zbytočné analyzovať postavenie národnostného pedagóga v našich školských systémoch, veď napriek meniacim sa podmienkam, digitalizácii a modernizácii pedagóg má a bude mať veľmi dôležitú úlohu,” dodáva šéfredaktorka s tým, že jeho najhlavnejším poslaním zostáva záchrana slovenského jazyka, čo treba robiť s oduševnenosťou, srdcom i dušou.

O Cene Samuela Tešedíka za rok 2024

Po úvodných článkoch nasleduje správa o udelení Ceny Samuela Tešedíka za rok 2024. Sedemčlenná porota 31. augusta rozhodla, že cenu udelí Gabriele Gubovej Červenej zo Srbska za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí, Anne Chișaovej z Rumunska a Margite Zaťkovej z Maďarska za celoživotné dielo, ktoré je významným príspevkom trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí. Pamätný list udelilaZuzane Kotvášovej zo Srbska za celoživotný prínos v oblasti výchovy a vzdelávania v komunitách zahraničných Slovákov, Judite Nádorovej z Maďarska a Márii Peniakovej z Rumunska za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov.

Prvotná úloha učiteľa je rozžiariť oheň

Z pätnástich príspevkov sa pre ich obsiahlosť bližšie zmienime len o tých, ktoré sa priamo týkajú slovenského školstva v Maďarsku, hoci aj ostatné ponúkajú náhľady a nápady, ktoré sú aplikovateľné aj u nás. Treba spomenúť, že dopisovateľov do Slovenčinára síce pribudlo, je však škoda, že štúdie nie sú ilustrované farebnými fotografiami.

Ako prvá sa pedagogickej obci prihovára E. Pečeňová. Svoju stať začína históriou békeščabianskeho gymnázia, ktoré otvorilo svoje brány roku 1949. „Industrializácia, zmeny v poľnohospodárstve, urbanizácia, výstavba sídlisk, zakladanie priemyselných závodov, to všetko malo vplyv na spôsob života aj na používanie jazyka tu žijúcich Slovákov,” vysvetľuje riaditeľka školy zavedenie dvojjazyčnej výučby v roku 1961. E. Pečeňová zdôrazňuje, že Slovenská škola v Békešskej Čabe je vlajkovou loďou slovenského školstva v Maďarsku, keďže jej kolektív bol priekopníkom nielen v písaní a preklade učebníc, vypracovaní koncepcie výučby slovenského jazyka a Programu pre nadaných, iniciovaní odborných diskusií, vydávaní Slovenčinára, ale aj v slovenskom národnostnom živote. „V národnostnom vzdelávaní nestačia len dokonalé jazykové znalosti a kvalitné odborné zručnosti, ale treba oveľa viac. Odhodlanie a srdce. Len takto môžeme smelo hľadieť do budúcnosti,” uzatvára svoj príspevok riaditeľka békeščabianskej školy.

Riaditeľka školy v Slovenskom Komlóši Marianna Bajczerová stručne informuje o slávnosti s názvom Materinská moja reč..., ktorá sa konala tiež pri príležitosti jubilea. Autorka venuje osobitnú pozornosť tým, ktorí zanechali stopu v histórii ich inštitúcie.

Alžbeta Uhrinová Hornoková analyzuje novú, v poradí štvrtú publikáciu s názvom 75 rokov. Jubilejná pamätnica békeščabianskej slovenskej školy. Kniha v slovenskom a maďarskom jazyku pozostáva zo štyroch väčších celkov. V prvom sú štúdie, v druhom obrázková kronika, v treťom vedecký článok a v poslednom sú pozdravné listy partnerov. Autorka štúdie pokladá vydávanie spomienkových publikácií za veľmi dôležité. „Okrem toho, že sú vzácnymi historickými dokumentmi školy, slovenského školstva a národnosti v Maďarsku, možno ich používať pri riešení súčasných školských problémov a úloh, ako aj v samotnom vyučovacom procese,“ zdôrazňuje.

Nad postavením národnostného pedagóga v 21. storočí sa zamýšľa riaditeľka slovenskej školy v hlavnom meste Monika Szabová. Podľa nej rola národnostného učiteľa sa rozvinula, lebo okrem vyučovania je šíriteľom kultúry a identity. Vo svojej úvahe vymedzí 13 foriem podpory, ktoré zahŕňajú finančné a inštitucionálne stimulovanie, odbornú prípravu a poskytovanie právneho i administratívneho rámca. Dospeje k názoru, že komplexný a viacúrovňový systém má pomôcť zefektívniť výkon práce a výučbu, zachovanie hodnôt jazyka a kultúry.

Anett Tóthová sa vo svojej práci zameriava na postavenie učiteľa v Sarvaši. „Organizovaním kultúrneho života, usporadúvaním rôznych programov zabezpečujú aj súdržnosť Slovákov v meste. Táto multifunkčná úloha môže byť veľkou záťažou navyše, pretože učitelia musia byť aktívni v školskom i v spoločenskom živote,“ opisuje rôznorodosť a náročnosť pedagogickej profesie, ktorá je často finančne aj morálne podhodnotená.

O svojich skúsenostiach nadobudnutých počas 40-ročnej praxe národnostnej učiteľky v Békešskej Čabe píše E. Pečeňová. Dospeje k názoru, že v Maďarsku už nemôžeme hovoriť o slovenčine ako materinskom jazyku žiakov. Dosiahnuté výsledky, ktoré spomalili asimiláciu a prehĺbili identitu, narušila pandémia koronavírusu. „Počas niekoľkomesačnej karantény sa zrútilo všetko, čo bolo postavené,“ píše autorka štúdie s tým, že je nevyhnutné obnovenie obsahu slovenského národnostného vzdelávania v Maďarsku.

Postaveniu učiteľov v materských školách, konkrétne v sarvašskej škôlke, sa venuje Ivett Csonkaová. Autorka najprv porovnala minulosť so súčasnosťou. Analýzou mnohých problémov dospeje k názoru, že úlohou „novodobého“ učiteľa v materskej škole je okrem odovzdaní základných sociálnych návykov aj pedagogicko-psychologické rozvíjanie tých detí, ktoré to potrebujú. Práca s nimi je náročná, vyžaduje si individuálny prístup, pričom učitelia dostávajú čoraz viac takých úloh, ktoré časovo i mentálne negatívne ovplyvňujú ich vlastné napredovanie vo vzdelávaní, ako je napríklad písanie portfólia, odborných prác a administrácia v elektronickej triednej knihe. Za dôležité pokladá rozvíjať v deťoch toleranciu, empatiu a solidaritu.

Na úlohy pedagógov v materskej škole sa sústreďuje vo svojom príspevku Eva Motyovszká z Békešskej Čaby. Je toho názoru, že pedagógovia musia zrýchliť tempo a empaticky sa zapojiť do života svojich zverencov, pričom musia nájsť rovnováhu medzi odovzdávaním tradícií a moderným životom. Autorka uvádza aj zopár osvedčených metód z praxe, ako napríklad terapeutické stretnutia so psom, formovanie environmentálneho správania, zachovávanie ľudových tradícií a používanie informačno-komunikačných technológií. Konkrétne píše o robotickej včielke, prezentáciách, kreslených filmoch a počítačových hrách.

Slovenčinára uzatvára bývalá riaditeľka Slovenskej školy v Budapešti Júlia Szabová Marloková. Vo svojej štúdii analyzuje výsledky a skúsenosti prípravného ročníka gymnázia zameraného na výučbu slovenského jazyka a zavedeného v školskom roku 2017/2018. V prvej časti práce interpretuje výsledky maturitných skúšok, ktoré porovnáva s výsledkami študentov pochádzajúcich z výhodnejšieho jazykového prostredia, teda tých, ktorí sa aj na základnej škole učili slovenčinu, resp. pochádzajú zo Slovenska. V druhej časti sa autorka pýtala stredoškolských profesoriek na ich skúsenosti v tejto oblasti.

Napriek tomu, že Slovenčinár je svojím rozsahom útla knižka, obsahuje veľa informácií a nápadov, ktoré môžu motivovať našich pedagógov v celej krajine. Mala by sa dostať do každej výchovno-vzdelávacej inštitúcie – od jasieľ až po univerzity – , lebo sú v nej témy, ktoré môžu prospieť slovenskej národnostnej výučbe a výchove, alebo aspoň viesť k ďalšej diskusii. Isté je, že školstvo je oblasťou silne ovplyvnenou spoločnosťou, národnou aj národnostnou. Keď sú v nich alebo medzi nimi roztržky, zanechajú na ňom ťažko sa hojace rany.

Atila Rusnák

Foto: autor