Slávnostný galaprogram, ktorý sa uskutočnil pri príležitosti 30. výročia založenia Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe 7. februára, nebol len obyčajnou oslavou okrúhleho jubilea jednej inštitúcie. Bol to manifest prežitia, životaschopnosti a neustáleho rozkvetu slovenskej komunity v Maďarsku.

Celé podujatie, citlivo vedené moderátorkou Aidou Seresovou, sa nieslo v znamení úcty k predkom, radosti z prítomnosti a odhodlania do budúcnosti. Podujatie sa realizovalo s podporou Ministerstva kultúry SR a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Už úvodné tóny štátnych hymien Slovenskej republiky a Maďarska v čistom a úprimnom podaní žiakov slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe dali jasne najavo, že tento večer bude patriť hodnotám, ktoré prekračujú hranice a spájajú národy. Séria slávnostných prejavov odštartovala silnými slovami Martiny Šimkovičovej, ministerky kultúry Slovenskej republiky, ktorá prevzala záštitu nad podujatím. Ministerka označila Dom slovenskej kultúry za „živé srdce slovenskej kultúry, jazyka a identity Slovákov žijúcich v Maďarsku“. Vo svojom príhovore zdôraznila, že táto inštitúcia nie je len budovou z tehál, ale symbolom vytrvalosti a hlbokého vzťahu k slovenským koreňom. „Tento dom je dôkazom toho, že kultúra dokáže spájať generácie, prekračovať hranice a udržiavať hodnoty, ktoré sú základom našej spoločnej pamäte,“ uviedla Šimkovičová. Pripomenula tiež 300-ročnú históriu Slovákov v regióne, ktorí sem prišli „zúrodniťť šíre roviny a vybudovať nový domov po vyhnaní Turkov“, a potvrdila, že Slovenská republika vníma krajanov ako neoddeliteľnú súčasť národného spoločenstva. Medzinárodný rozmer a dôležitosť susedských vzťahov podčiarkol štátny tajomník Úradu predsedu vlády Maďarska Miklós Soltész. Vo svojom prejave položil rečnícku otázku o spoločných cieľoch a mieri: „Žijeme len tak jeden vedľa druhého, alebo žijeme v priateľstve a so spoločnou zodpovednosťou? Som si istý jedným: Slováci v Maďarsku sa na nás môžu spoľahnúť.“ M. Soltész vyzdvihol kresťanské korene symbolizované dvojkrížom a uviedol, že práve tieto spoločné symboly vedú k „historickému zmiereniu medzi Maďarskom a Slovenskom“. Konkrétne spomenul aj investície maďarskej vlády do obnovy sakrálnych pamiatok v Čabe, ktoré presiahli 1,5 miliardy forintov, čím zdôraznil, že „v mieri sa dá tvoriť, v nepokoji len ničiť“. Emocionálnym vrcholom oficiálnej časti bolo vystúpenie štátnej tajomníčky Maďarska Magdolny Závogyánovej. Tá vo svojom prejave vyzdvihla osobnosť zakladateľky DSK Anny Ištvánovej, ktorú označila za priateľku a spriaznenú dušu. „Všetko to, čo dokáže odolať skúške času, nie je nikdy náhodou. Vyžaduje si to aspoň jedného človeka s neotrasiteľnou vierou. Anna vedela, že budúcnosť mesta či krajiny pramení v tradíciách a vzájomnom rešpekte,“ povedala M. Závogyánová. Zdôraznila, že literárne a hudobné tradície sú piliermi identity a vyjadrila vďaku čabianskym Slovákom za to, že idú príkladom celej krajine. „Spoločný domov môžu stavať len hrdí občania, ktorí poznajú svoje hodnoty,“ dodala na záver.

Predsedníčka ÚSŽZ Dagmar Repčeková nadviazala na tému mieru a odovzdala pamätný list Čabianskej organizácii Slovákov (ČOS). „Vaša neúnavná činnosť inšpiruje ďalšie generácie k hrdému uchovávaniu a rozvíjaniu nášho dedičstva,“ citovala z oficiálneho uznania. Parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik zasadil existenciu domu do širšieho kontextu histórie. Pripomenul rok 1991, kedy mesto Békešská Čaba darovalo budovu Slovákom ešte pred vznikom národnostných zákonov, čo označil za „symbol životaschopnosti komunity“. A. Paulik s hrdosťou konštatoval, že po vzore tohto domu vzniklo v Maďarsku ďalších desať regionálnych centier a vyjadril nádej, že čoskoro sa podarí otvoriť aj celoštátne slovenské centrum v Budapešti. Kultúrny blok galaprogramu bol postavený na pilieroch tradície. Ingrid Zahoreczová zarecitovala báseň „Dom slovenskej kultúry“ v rýdzej čabianskej slovenčine, ktorá dojala prítomných pripomenutím starých otcov. „Čabania sme, Slováci,“ zaznelo v básni ako vyznanie hrdosti. Báseň, ktorej autora nepoznáme, odznela pred 30 rokmi na slávnosti odovzdania DSK. Hudobnú vznešenosť večeru dodal Katolícky zbor Svätého Antona Paduánskeho pod vedením Csabu Alföldiho. Ich spev sa harmonicky dopĺňal s historickým rozprávaním Ondreja Kiszelya. Ten pripomenul, že hoci predkovia opustili severné Uhorsko, už pri príchode na Dolnú zem vedeli, že sú Čabania. O. Kiszely označil Veľký evanjelický chrám za „najväčší slovenský chrám na svete“, duševnú oporu komunity v časoch biedy. Spomenul tiež čabiansku klobásu ako kultúrny element a odkaz Jána Gerčiho spred sto rokov: „My, Slováci na Čabe, stále sme.“

Tieto historické paralely vytvorili rámec pre vystúpenie speváka Petra Šrámka, ktorý priniesol súčasnú energiu a stal sa podľa vedúcej Čabianskeho regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Hajnalky Krajčovičovej „pupočnou šnúrou“ medzi Dolnou zemou a Slovenskom. Zásadným bodom programu bolo slávnostné odovzdanie zrekonštruovaného domu. Rekonštrukcia v hodnote 25 miliónov forintov priniesla inštitúcii modernú tvár. Budovu požehnal evanjelický farár Zoltán Nagy a primátor Péter Szarvas vo svojom prípitku vyzdvihol DSK ako pýchu mesta. Hostiteľ Bence Püski-Liker, predseda Čabianskej organizácie Slovákov, deklaroval ciele nového vedenia: modernizovať činnosť a dosiahnuť, aby slovo „Tót“ bolo vnímané ako dôvod na pocit hrdosti. B. Püski-Liker zdôraznil: „Musíme podčiarknuť, že iniciátorom podujatia bol generálny konzul Richard Kmeť, ktorý nám po celú dobu pomáhal pri získavaní dotácií a taktiež sa aktívne podieľal na prípravách. Sme vďační aj našim dobrovoľníkom, bez ktorých by tento program neprebiehal tak hladko.“ Citoval Annu Ištvánovú: „Ak Slovensku záleží na Slovákoch v zahraničí, malo by vychádzať z toho, že Slováci v Maďarsku sú takí, akí sú, ale sú Slováci.“ Sprievodným vizuálnym zážitkom osláv boli dve unikátne výstavy. Prvá, s názvom „Budapešť, Viedeň, Bratislava“, prezentovala fotografie Gejzu Szabóa, Ladislava Vallacha a Tomáša Thora. Autori prostredníctvom záberov hľadali spoločné črty života v troch metropolách. Symboliku návratu ku koreňom podčiarkol fakt, že matky dvoch z autorov pochádzajú priamo z Čaby. Zaujímavosťou bolo aj to, že slovenské verejnoprávne Rádio Regina vysielalo z miesta osláv počas celého dopoludnia naživo. Druhá výstava, dokumentárna inštalácia Judity Molnárovej Pribojskej v predsieni DSK, mapovala prvú etapu dejín budovy od jej stavby až po spolkový život na tradičných papierových fotografiách. Tieto vizuálne prvky vytvorili priestor pre reflexiu a spomienky na tých, ktorí stáli pri zrode inštitúcie pred tromi desaťročiami. Dôležitou súčasťou jubilea boli aj osobné svedectvá. H. Krajčovičová spomínala na komunitu ako na rodinu, kde platilo heslo „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Vyzdvihla hosťovanie telies ako SĽUK, ktoré udržiavali živé prepojenie s materskou krajinou. Čestný predseda ČOS Michal Lásik spomenul drastický demografický pokles Slovákov v meste, no zdôraznil, že DSK je „posledným pokusom o prežitie a zachovanie integrity“. Pripomenul, že zodpovednosťou súčasných generácií je zachrániť identitu spoločenstva v modernej dobe a vyjadril radosť, že pod vedením B. Püski-Likera našiel dom cestu k finančnej stabilite a modernizácii. Záverečné myšlienky galaprogramu patrili budúcnosti. Rečníci sa zhodli na tom, že Dom slovenskej kultúry úspešne prešiel skúškou času a stojí ako pevný maják. Ako uviedol O. Kiszely, „stále sme tu a naša identita je silná“. Galavečer uzavrel silný odkaz, ktorý sa z javiska niesol do celého sveta: „Slovenská Čaba žije a bude žiť.“

Podujatie potvrdilo, že 30 rokov DSK je len začiatkom ďalšej kapitoly, ktorú budú písať nové generácie s rovnakým zanietením a láskou k svojim koreňom. Dom zostáva miestom, kde sa dvere otvárajú pre každého, kto si váži slovenské dedičstvo.

Greguš

Foto: autor