Okolo Budapešti sa rozprestiera veniec osád, obcí a miest, ktoré od začiatku 18. storočia osídľovali a niektoré aj založili alebo znovu založili slovenskí osadníci. V mnohých z nich za tri storočia slovenská reč, život, ľudové tradície časom zanikli, ale na druhej strane je ešte niekoľko desiatok takých, v ktorých si slovenské slovo, ľudové tradície či iné znaky slovenskosti udržiavajú.

V juhovýchodnej časti Peštianskej župy, na ceste medzi Gyömrőm (Demrov) a Monorom, ktoré sa vyznačujú mestským charakterom, leží Peterka (Péteri), ktorá si doteraz zachováva dedinský ráz s tradičným slovenským spôsobom života. Prvých slovenských osadníkov pochádzajúcich prevažne zo Zvolenskej stolice osídlil tu v roku 1742 zemepán Daniel Bohuš. Obec uvádza, že v tomto roku prišli prvé slovenské rodiny z Iliaša pri Banskej Bystrici a ich priezviská boli Bolčík, Hrk, Seňan, Tučný, Hrudka, Horňák, Kalina. Po troch rokoch, keď sa sem prisťahovali ďalší Slováci, a to rovnako zo slovenských severných stolíc Uhorska, ako aj zo skôr usadených osád Peštianskej a Novohradskej stolice, zemepán Daniel Bohuš uzavrel s nimi 17. novembra 1745 osadnícku zmluvu, ktorá bola napísaná v slovenčine a má sedem bodov: 1. každý, kto chce obrábať celé sedenie (12 ha), bude ročne platiť 3 rýnske zlaté , ktorý pol sedenia, ten 6 mariášov (17 grajciarov), želiar 4 mariáše. 2. od každej dojnej kravy každý dá pol žajdla (0,21 litra) masla. Celá obec do kuchyne 150 vajec, 50 sliepok, k Veľkej noci jedno dobré baranča, k Vianociam a Turícam po dve prasce na ražeň súce. 3. celá dedina bude všetkými pluhmi naraz celý deň orať. 4. zo všetkého, čo im všemohúci Pán Boh na mojom grunte požehná, budú náležitú dežmu (desiatok) mi dávať. 5. od akejkoľvek panštiny (robotovania) sa žiaden nevyníma, ale čo bude treba, ochotne bude každý povinný obslúžiť a robiť. 6. činžu alebo sumu bez akejkoľvek výnimky, budú povinní polovicu na Ďura a druhú polovicu na Michala platiť. 7. árendu od krčmy povinní budú každoročne platiť 30 rýnskych zlatých. Od jatky pol centu mäsa a pol centu loja. V roku 1759 žilo tu 23 poddanských a 73 želiarskych rodín. V rokoch 1798 – 99 neskorší superintendent a významná slovenská osobnosť Pavol Jozeffy bol v Peterke vychovávateľom syna šľachtica Karola Földváryho. V obci sa narodili evanjelickí farári Michal Semian a Karol Dobroňovský.

Cirkevné a školské začiatky

Evanjelici si tam už od začiatku usadenia zažili zo strany rímskokatolíckeho duchovenstva veľkú kalváriu. V roku 1743 domácu pobožnosť zabezpečoval miestny levita Ján Koník. Keď už mali v Peterke aj modlitebnicu, za prvého riadneho farára prišiel roku 1744 bývalý učiteľ v Dolnej Strehovej Adam Paulíni, vysvätený za farára v Horných Rykynčiciach, ktorý viac v utajení ako verejne, vykonával bohoslužby. Aj preto odišiel za farára do Hontianskych Tesár. Po ňom prišiel z Vaďoviec v Nitrianskej stolici Juraj Nagy, ktorý po aktívnej práci, ale vytrvalej perzekúcii vacovským biskupom, bol nakoniec z Peterky vyhostený. O jeho nástupe a pôsobení ďalších sa v protokole z roku 1880 zachoval tento po latinsky písaný záznam „Liber Eccl. Peteriensis inchoatus scriptione sub Acclesiae administratione Vdm Adami Paulíni Felső Raconsensen (Horné Rykynčice) es sucessores Georgium Nagy, ex Cottu Nitriense, possesione Vagyóc (Vaďovce) orindum – Martinum Herchl Neosoliensem (Banská Bystrica), qui que filialistis nunia sacra ex Bénye (Bíň) obibat – Samuelem Jakobei Vdm Benyensem , qui sccesorem Samuelem Blazy Neosoliensem actualem hujus Peteriensis Eccl. V.D.ministrum ab anno 1744 die 17. sept.“ V roku 1747 v Peterke získali svojho prvého učiteľa v osobe Jána Bublu. Do smutného obdobia peterských evanjelikov zapadla aj správa, že v roku 1758 zomrel vo veku 44 rokov zemepán Daniel Bohuš, ktorý slovenských evanjelikov tu usadil. Po ňom sa zemepánom obce stal Baltazár Pongrácz. Keďže vytrvalé prenasledovanie tunajších evanjelikov naberalo zo strany vacovského biskupa na intenzite, už sa zdalo, že tu evanjelická komunita zanikne. Najväčším želaním tunajších evanjelikov bola mať svoj kostol. Keď sa rozhodli, že na základe prijatého patentu si ho postavia, opäť nastali z katolíckej strany prieky. Bránili im ho postaviť aj z toho dôvodu, že majú málo evanjelikov a že nie sú schopní ho postaviť. Vtedy bolo v Peterke 78 evanjelických rodín a požiadavka bola, aby ich bolo najmenej sto. Pomohli si tým, že k cirkevnému zboru sa prihlásilo 21 rodín pôvodom slovenských evanjelických rodín z Mendu (Mende), 20 z Demrova (Gyömrő), 10 z Monoru a 10 z Vasád pusty.

V rokoch 1781 – 1782 prichádzali do Peterky farári Martin Klanica z Maglódu (neskôr Ján Hrdlička) a Samuel Jakobei z Bíne. K dosiahnutiu svojho cieľa potrebovali získať k sebe riadneho farára a tým sa roku 1783 stal Samuel Blázy, ktorý prišiel z novohradskej Ábelovej. Ten však čoskoro ako 44-ročný zomrel. Po ňom roku 1786 prišiel z Česka Ján Laho, ktorý tiež zavčasu roku 1790 vo veku 59 rokov zomrel. V roku 1791 si pozvali do farárskej služby Juraja Füredyho (Furdík), pochádzajúceho z Trenčianskej stolice. Ten tu pôsobil plných dvadsať rokov a za jeho účinkovania v roku 1796 sa rozhodli pre riadnu stavbu kostola, ale definitívne rozhodnutie bolo schválené až na konvente roku 1817, keď už peterským farárom bol Michal Esztergály, známy priateľ peštianskeho slovenského farára Jána Kollára. Dvadsaťdvaročná duchovná služba, starosti a trápenia Michala Esztergálya vyčerpali natoľko, že sa rozhodol zmeniť pôsobisko. Roku 1835 bol zvolený za farára v Čomáde (Csomád). Nástupcom Esztergálya sa stal Karol Schnell, ktorý v Peterke pôsobil v rokoch 1735 – 1856. Za zmienku stojí jeho zápis z 22. sept. 1844 v cirkevnej kronike k päťdesiatročnému účinkovaniu evanjelického učiteľa Jána Dobroňovského (1794 – 1847) „Kázeň kterau Ján Gabriel Horeczky, kazatel z Maglódu držel na památku padesat letti Jubileum tamojšího Učitele Jána Dobronyovszkyho“. Slovenskými učiteľmi tu od začiatku do konca 19. storočia boli Ján Bubla, Daniel Benický, Krištof Buth, Daniel Záturecký, Daniel Bukovinský, Pavel Frečka, Ján Dobroňovský st., Ján Dobroňovský ml., Ľudovít Želo ml., Ján Kanka, Ján Kliment, Eugen Pitner. Pomocnými učiteľmi Vojtech Suchovský, Pavel Ondrejovič a Pavel Petrikovič. Počet rodín peterského cirkevného zboru sa v tých rokoch zvýšil o evanjelikov z Demrova (Gyömrő, 40 rodín) a Monoru (40 rodín). Keď sa slovenským evanjelikom v Peterke splnila ich dlhoročná túžba mať svoj chrám, onedlho ich rok za rokom prenasledovalo nešťastie v podobe živelných pohrôm, ktoré ničili ich úrodu, majetok a rovnako aj strechu kostola. Takými boli v rokoch 1856, 1859 búrky s krupobitím a silným vetrom, roku 1862 požiar, pri ktorom vyhorela školská budova, v roku 1863 krupobitie, kde okrem zničenej úrody sa poškodila strecha kostola a v roku 1868 požiar narobil obyvateľom tiež veľkú škodu. Ale ľudia a cirkev opäť vstali z popola a začali tiež pomáhať aj postihnutým cirkvám. Napríklad, keď v roku 1911 v Kokave nad Rimavicou vznikol veľký požiar, kde zhorel aj celý evanjelický kostol, medzi darcami na postavenie nového nachádzame aj evanjelickú cirkev v Peterke, Čomáde a iné cirkevné zbory z Peštianskeho seniorátu.

Spojili ich spoločné korene

Peterčania a Iliašania nadviazali pred rokmi priateľské styky a pravidelne každý druhý rok sa vzájomne navštevujú. Ďalšie priateľské styky majú s obcou Veľká Paka pri Šamoríne, do ktorej sa v rámci výmeny obyvateľstva v roku 1947 presídlila významná časť Slovákov z Peterky. (Rodina Sviatovská, Šomodiová, Milkušová prišla aj do Hanuliakova). Aj medzi nimi prebieha rovnaká výmenná spolupráca. Okrem akcií členov slovenskej samosprávy, na slovenských akciách sa aktívne zúčastňujú najmä členovia klubu dôchodcov a evanjelického cirkevného zboru. Mládež dostáva možnosť prejaviť sa vo folklórnom súbore, kde najmä tanečno-spevácka skupina nacvičuje kultúru svojich slovenských predkov. Pri príležitosti 250. výročia osídlenia obce roku 1992 na priestranstve pred kostolom postavili pamätník, ktorý dokumentuje príchod Slovákov a tým aj zrod obce. Pred kostolom je vývesná skrinka, v ktorej je možné dočítať sa aj v slovenčine o zrode obce, cirkevného zboru a stavby kostola. V roku 1880 tu žilo celkom 1040 obyvateľov, z nich 810 Slovákov a 226 Maďarov. Pri ostatnom sčítaní obyvateľstva roku 2011 sa tu k slovenskej národnosti z 2080 obyvateľov prihlásilo 49.

Ján Jančovic

Foto: autor