Náš jubilant, čerstvý osemdesiatnik Ján Jančovic patrí medzi najaktívnejších dopisovateľov týždenníka Slovákov v Maďarsku, ale aj Nášho kalendára a mnohých ďalších periodík, ktoré venujú priestor minulosti a súčasnosti dolnozemských Slovákov.

Vytrvalý pracovník na národa roli dedičnej je neúnavným bádateľom minulosti a propagátorom kultúrnych hodnôt našej Slovače na Dolniakoch a v jeho rodnom Novohrade. Jeho publicistika (pôvodne novinovo-časopisecká, v poslednom čase už aj internetová) a nemenej bohatá knižná tvorba predstavujú významný prínos do tejto problematiky, prinášajú nielen objavné údaje, ale odkrývajú aj širšie súvislosti. Nášho oslávenca oprávnene zaraďujú k popredným znalcom vysťahovaleckej tematiky, zameranej na územie historického Novohradu, ktorej sa intenzívne venuje už dlhé desaťročia. „Ak by sme mali na Slovensku pomyselnú Sieň slávy ako významní športovci alebo galériu významných národnokultúrnych pracovníkov, vlastencov, tak by tam nemalo chýbať meno nášho jubilanta,“ píše o ňom emeritný docent Trnavskej univerzity, v našich končinách tiež dobre známy niekdajší vedecký pracovník Ústavu pre zahraničných Slovákov MS František Bielik.

Poľnohospodársky inžinier, novinár, publicista, spisovateľ literatúry faktu Ján Jančovic sa narodil v roku 1941 v Pôtri (okres Veľký Krtíš). Po základnom vzdelaní v rodisku a strednom v Šuranoch na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre vyštudoval v rokoch 1962-67 ekonomiku poľnohospodárstva. Postgraduálne štúdium novinárstva absolvoval v rokoch 1978-80 na Fakulte žurnalistiky Univerzity Karlovej v Prahe. V začiatkoch zamestnania prešiel praxou agronóma, plánovača a vedúceho obchodnej prevádzky. Od roku 1970 pracoval výlučne v oblasti podnikovej propagácie a výstavníctva. Keď pracoval na generálnom riaditeľstve Agrokomplex SCPV a Agrokombinátu Zobor v Nitre vo funkcii vedúceho útvaru propagácie, bol súčasne aj výkonným redaktorom podnikového časopisu. Prispieval a doteraz prispieva do rôznych novín, časopisov a kalendárov na Slovensku a v zahraničí. Odborne spolupracoval s rozhlasom, televíziou a krátkym filmom. Na Slovensku najčastejšie písal do novín: denníka Roľnícke noviny (tam aj pod pseudonymom Ján Potran), Nedeľná Pravda, Hlas ľudu a do časopisov Život, Slovensko, PaS, Lidé a Země, týždenníka Roľnícke novinky, ale aj do Slovenských národných novín, časopisu Slovensko a od roku 1983 i do vedeckých zborníkov. V zahraničí prispieva do našich portálov oslovma.hu a luno.hu, Hlasu ľudu, Roviny, Padinských zvonov (Srbsko), Našich snáh (Rumunsko) a Dolnozemského Slováka. V období od zrušenia generálneho riaditeľstva Agrokombinátu Zobor v roku 1991 až do roku 2004 bol najskôr manažérom a potom desať rokov zástupcom šéfredaktora týždenníka Roľnícke novinky. Počas týchto redakčných funkcií absolvoval viacero pracovných a študijných ciest, prevažne vo firmách v štátoch západnej Európy a Kanady. Svoje poznatky a výsledky bádania priamo v prostredí Slovákov žijúcich v jednotlivých krajinách priebežne publikoval v stovkách článkov v periodickej tlači, zborníkoch, ale aj samostatných monografických prácach, vydaných knižne. Je ženatý, manželka Eva, rod. Hrušovská (1946), má dvoch synov – Jána (1967), Ondreja (1972), ktorí sú obidvaja komerční inžinieri. Autor a celá rodina žije v Nitre, pričom Ján Jančovic na svojej rodnej postati v Pôtri zachováva kultúrne dedičstvo svojich roľníckych predkov, zariadené ako rodinné múzeum. Zo zachovalej pozostalosti ako i nákupom dom vybavil pôvodným nábytkom a zariadením, dvor a hospodárske budovy naplnil strojmi, náradím, náčiním na spôsob tradičného spôsobu života a práce roľníka v minulosti. Tento dom a dvor zanikajúcej roľníckej kultúry navštívili aj mnohí krajania žijúci nielen na Dolnej zemi, ale aj v Kanade, Švédsku, Nemecku a Česku.

Jána Jančovica sa vraj najčastejšie pýtajú: Odkiaľ ten jeho záujem o dolnozemských Slovákov? Odpoveď znie takto: „Ako chlapec som od najstarších Pôtorčanov počul, že prečo je v Pôtri už málo priezvisk, ktorých bolo veľa, alebo, že už niektoré úplne vymizli. Takto prichádzalo k tomu, že sa ľudia o tom rozprávali a jednu príčinu pripisovali aj tomu, že vedia od svojich predkov, že z tej-ktorej rodiny ktosi ušiel alebo sa slobodne vysťahoval na Dolnú zem. Mnohí ako vojaci počas svetovej vojny sa s niekoľkými Slovákmi dorozumievali, ktorí mali vedomosť, že skadiaľ ich predkovia prišli do okolia Pešti, Banátu, Báčky a podobne. Môj otec Ján (1905-1993) mával vždy zapnuté rádio, hlavne ráno, keď boli v éteri priaznivé podmienky a dobre sa dalo počúvať vysielanie Rádia Nový Sad, kde boli pozdravy jubilantom. A otec mi hovorí, že či počúvam, že spomínaný Hudec, Kukučka, Šimák, Ďuriš, Potran... môže byť aj jeden z tých, ktorý má predkov v Pôtri. Báťa Paľo Kukučka mne zase ako chlapcovi, keď prechádzal do obchodu popred náš dom (mal hádam už do 90 rokov), veľa o minulosti rozprával. Bol obchodníkom a ešte pred rokom 1918 nakupoval aj statok na békešskej Dolnej zemi, kde sa často stretával so Slovákmi a to nielen Kukučkovcami, ale aj Dudkovcami, Vaškorovcami... A keď Pôtorčania ešte tesne pred rokom 1918 chodili do Banátu nakupovať ovčie stáda, tam v Kovačici, Aradáči, Padine nachádzali vzdialených príbuzných. Do Banátu odchádzali Slováci po tolerančnom patente (1781) slobodne. Príkladov je ešte viac, prečo ma tento záujem opantal na celý život.“

Náš oslávenec za normálnych, nekoronavírusových okolností je častým hosťom stretnutí a besied ako prednášateľ o Slovákoch v zahraničí naprieč južným Slovenskom, od Trnavy a Galanty cez Tešedíkovo, Diakovce, Kolárovo, Nesvady, Nové Zámky, Nitra, Levice, Želiezovce, Veľký Krtíš, Lučenec, ako aj v Békešskej Čabe, Šalgótarjáne či v Novom Sade, Kovačici, Selenči alebo v Josipovci v Chorvátsku. Pritom stále čosi organizuje, či už ide o styky s niekdajšími obyvateľmi jeho rodnej obce alebo prehlbovanie kontaktov so Slovákmi v Srbsku a Maďarsku, napríklad s Albertiršou, Veňarcom, Šámšonom a Gutou. Naďalej spolupracuje s Inštitútom biodiverzity a biologickej bezpečnosti pri SPU v Nitre, kde je tiež autorom príspevkov v zborníku. Jeho pričinením do projektov zapojili aj spoločnosti Slovákov na Dolnej zemi, napríklad firmu Zdravo Juraja Bocku zo Selenče a firmu Františka Závodu Sarvašskí gazdovia. Je členom Slovenského syndikátu novinárov a Spolku slovenských spisovateľov a o jeho úspešnosti svedčí aj fakt, že často v odborných príspevkoch rôznych autorov nachádzame citácie z obsahu jeho príspevkov.

Náš skúsený odborník na minulosť a súčasnosť našej Slovače sa pozerá s istým nadhľadom a predsa len zvonka, o to vzácnejšie sú jeho osobné skúsenosti a názory, preto sme ho teda na záver poprosili, aby nám stručne charakterizoval slovenskú komunitu v Maďarsku: „V prípade Slovákov žijúcich už minimálne tristo rokov na území terajšieho Maďarska treba vyzdvihnúť najmä stratu ich pôvodného materinského jazyka, pričom ich mentalita zostala slovenská. Cítiť ich slovenské povahové vlastnosti, medzi nimi vďačnosť a toleranciu, ale maďarskosť je v nich tak zaštepená, že si to sami už veľmi ani neuvedomujú. Aj tí, ktorí dobre ovládajú archaickú slovenčinu, radšej chcú hovoriť po maďarsky. Prekvapuje, že aj tí pôvodom Slováci, ktorí tak radi spievajú – tancujú po slovensky a sú členmi slovenských súborov, spolkov a krúžkov, keď idú voliť, za Slováka sa neprihlásia. Cítia po slovensky, ale boja sa prejaviť národnostne i jazykovo. Tie ich jazykové zábrany sa iste dajú vysvetliť najmä dlhodobou absenciou jednojazyčných slovenských škôl, súčasný stav ich identity by si iste zaslúžil fundovaný prieskum a hlbšiu analýzu.“

Imrich Fuhl

Foto: Archív autora a Jána Jančovica

Fotogaléria

Knižné vydania Jána Jančovica

Pôtor – minulosť a prítomnosť
Príroda Bratislava, 1985 pre MNV v Pôtri. 220 strán + 8 strán farebnej prílohy.

Pôtor – minulosť a prítomnosť II.
Obecný úrad Pôtor, 1999,192 strán. ISBN 80-967701-2-8

Pôtor – minulosť a prítomnosť III.
Obecný úrad Pôtor a Agentúra Tatrajan, 2002, 181 strán. ISBN 80-968780-0-X

Včelárstvo na Modrokamensku 1919 – 1999
ZO SZV Dolné Strháre, 2001, 71 strán. ISBN 80-968589-1-2

Dejiny evanjelického a.v. cirkevného zboru v Pôtri
Evanjelický a.v. cirkevný zbor v Pôtri, 2001, 122 strán. ISBN 80-968556-3-8

Za chlebom na Dolnú zem
Obecný úrad Pôtor, 2003, 208 strán. ISBN 80-968923-8-X

Z kolísky na Dolnú zem
Matica slovenská – Vydavateľstvo MS, 2004 Martin, 222 strán. ISBN 80-7090-735-5

Navrátilci
Matica slovenská, Martin 2007, 260 strán. ISBN 978-80-7090-849-5

Vyorali hlboké dolnozemské brázdy
Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak (Rumunsko) 2009, 207 strán. ISBN 978-973-107-050-6

Z novohradských vrchov a dolín
Matica slovenská, Martin 2011, 261 strán. ISBN 978-80-8115-069-2

Pretvorili dolnozemskú rovinu
Matica slovenská, Martin 2012, 286 strán. ISBN 978-80-8115-069-2

Putovanie a život Alberťanov (spoluautorka Mária Urbanová)
MO MS v Diakovciach, 2012, 220 strán. ISBN 978-80971086-6-3