Celý týždeň pršalo. Náš Pilíš bol každé ráno pokrytý hustou hmlou, ktorá sa pomaly zdvíhala, kým sa nepremenila na oblaky a nezmizla v nebi.

„Keď hory fajčia, bude pršať,“ hovorievala moja mamka vždy, keď videla tento krásny prírodný jav. Bohužiaľ, bolo tak aj tento májový týždeň. Pršalo, každý deň.

Boli sme znechutení, lebo koncom týždňa bola tretia májová sobota, deň Memoriálu Juraja Migaša, a celý týždeň to vyzeralo tak, že nielen pre pandémiu, ale ani pre zlé počasie nebudeme mať možnosť vyjsť na vrchol Pilíša, ani súkromne. O to bola väčšia naša radosť, keď nás 15. mája, v sobotu ráno zobudili veselé slnečné lúče.

„Aj Boh je s nami!“ pomyslela som si, keď spoza vysokých, zmoknutých hôr sa na nás milo usmialo trblietavé slniečko, akoby nás lákalo na túru každým svojím ligotavým lúčom. Našťastie, volanie slnka počuli viacerí milovníci Pilíša, pre ktorých bolo taktiež dôležité, aby – keď aj súkromne – aj v tomto roku sa vybrali spoločnými chodníkmi po stopách našich predkov, aby melódie slovenských piesní aj v tomto roku mali možnosť lietať nad starými stromami, aby vietor aj v tomto roku mal možnosť roztancovať stužky slovensko-maďarského priateľstva priviazané na strome pri Rozhľadni svätého Eusebia.

Preto tohto krásneho májového dňa sa niekoľko Pilíšanov vybralo na vrchol Pilíša, a tak sa mohlo stať, že pod pilíšskymi stromami aj v tomto roku „ozvala sa muzika slovenského jazyka“. Slová a melódia hymny Memoriálu Juraja Migaša, ktorú napísal Alexander Kormoš pri príležitosti 10. výstupu na Pilíš, sa dotkli nielen našich sŕdc, ale očarili aj iných turistov. Atmosférou, ktorú vytvorila hŕstka nadšených Pilíšanov, sa splnil pôvodný cieľ výstupu na Pilíš: vzdať hold pamiatke našich predkov, zažiť súdržnosť a poskytnúť príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i našimi národmi a národnosťami.

Marta Demjénová

Foto: autorka