Ľudovýchovnú prácu a vzdelávanie mládeže pokladal druhý v poradí sarvašský farár Matej Markovic za svoju prvoradú a srdečnú záležitosť, veď so svojimi krajanmi bol zrastený nielen rečou, ale aj srdcom, čím bol aj príkladom pre svojho zaťa Samuela Tešedíka.

Bol jedným z priekopníkov nášho osvietenstva, keď v Sarvaši vyvíjal rozsiahlu ľudovýchovnú a organizátorskú činnosť a popularizoval vedecké poznatky a zanechal za sebou bohaté dielo. Niektoré diela napísal ako pomôcky pre žiakov, aby im uľahčil učenie vlastivedy, kde v Uhorsku žili Slováci. Veršovanými učebnicami zemepisu a dejepisu sa snažil šíriť ideológiu slovenskej národnosti (autochtónnosť Slovákov v Uhorsku) a žiakov vychovávať k národnému povedomiu. Zavedením učebných predmetov dejepisu, zemepisu a vlastivedy aj na základných cirkevných školách, predstihol všetky neskoršie školské predpisy a zákony v tomto smere. Aj celoživotným dielom jeho zaťa Samuela Tešedíka bolo spojiť školu a výchovu s potrebami života. Ten od učiteľov vyžadoval disciplínu, pracovitosť, ustavičné vzdelávanie, dôslednosť a aby žiakom slúžili ako príklad aj usporiadaným súkromným životom.

Veľkú pozornosť venuje Samuel Tešedík i pestovaniu rastlín. Podobnú prácu si už oddávna obľúbil, veď od malička poznal prácu v záhrade. Ako každý farár, aj on mal podľa vokátora svoju pôdu aj záhradku. Pestoval plodiny, vysádzal stromy, štepil, dovážal nové druhy rastlín, skúmal a sledoval, ako sa ujmú. Neskôr sa stáva dekanom a inšpektorom evanjelických škôl v Békešskej stolici, členom Uhorskej kráľovskej školskej komisie v Bratislave a takto spoznával úroveň vyučovania a výchovy v krajine. Zisťoval ich nízku úroveň, čo ho nabádalo zriadiť v Sarvaši školu podľa vlastných predstáv, pričom využíval najmä poznatky získané počas štúdia na nemeckých univerzitách. Ideál novej školy postupne realizoval v Praktickom hospodárskom inštitúte založenom roku 1780 v Sarvaši. Spočiatku to bola dedinská škola so škôlkou – štepnicou pre mládež, neskôr komplexná pedagogická inštitúcia, (podobná dnešným priemyselným školám), ktorých cieľom bolo pozdvihnúť okrem roľníctva domáce remeslo, prostredie domu a dvora, oblastné a štátne hospodárstvo výchovou poľnohospodárov, remeselníkov, manufakturistov, obchodníkov a úradníkov. Štyri roky tu zadarmo vyučoval sarvašskú roľnícku mládež. Pomáhala mu pritom aj žena i deti, a to aj pri vyučovaní žiačok v šití a v starostlivosti o chudobných a chorých. Vyučovala sa aj technológia niektorých textilných a iných remesiel, pozornosť sa venovala prírodným vedám, zdravovede, obchodu a účtovníctvu. Ústav vlastnil pokusné záhrady, polia, lúky, textilné stroje, herbáre, zbierky minerálov a semien. Vyučovalo sa 60 druhov práce, 38 technologických manipulácii a škola bola zároveň ústavom pre výchovu učiteľov. Keď Sarvašania postavili roku 1791 novú poschodovú školu tohto inštitútu, v peštianskych novinách sa objavil článok, „že zakrátko tu začnú vyučovať, a to po slovensky, aby žiaci učivu rozumeli, a po nemecky, aby si ich cieľom slúžiace knižky mohli prečítať“ a ďalej tiež, že „ak žiadaná a očakávaná podpora k tomu prispeje, tak sa lekcie aj v maďarskom a iných jazykoch budú prednášať.“ Tešedíkove učenie a osveta mali zásluhu na tom, že sa tu ľudia naučili zúrodňovať slané pôdy a lepšie obrábať zem, rozšírili pestovanie plodín o kukuricu, lucernu a iných plodín. Naučili sa vhodne spájať knižné znalosti s praktickými životnými skúsenosťami, teóriu s praxou a školu so životom. Usiloval sa zmeniť hospodárstvo poddaných roľníkov na akúsi „poľnohospodársku manufaktúru“ s používaním jednoduchých strojov a s premyslenou deľbou práce.

Samuel Tešedík mal vôbec triezvejší názor na náboženstvo ako jeho súčasníci. Panským snahám ako ho znemožniť nahrávali jeho vlastní. Nepriatelia o ňom šírili, že sa len ryje v zemi ako krt, čo je kňazskému stavu nedôstojné, deti neučí náboženstvu a miesto toho ich zamestnáva všelijakými ručnými prácami. Navyše v tom čase panoval aj krutý teror prenasledujúci každý prejav pokroku a Tešedíkove sympatie k osvietenským politickým ideám, to všetko mohlo mať vplyv na zrušenie jeho školy v roku 1795. V cirkevnom protokole (Szarvas Kristóffi protokol 1754 – 1833) v zápisnici na stranách 101 – 103 je uvedené ako prísažní obce predvolali 10. októbra 1794 Tešedíka na obecný úrad a chceli mu tam predniesť výhrady k spôsobu a metódam dovtedajšieho vyučovania sarvašskej mládeže. Podľa obsahu zápisnice, Tešedík tvrdohlavo stál na svojich zásadách pokračovať v praktickom ústavnom vyučovaní, cirkev a obec chcela ho zmeniť na všeobecné evanjelické. Tešedík sa odmietol dostaviť na obecný úrad a chcel pred nich predstúpiť len v kostole. Keď tam predstavitelia cirkvi a obce prišli, Tešedík sa postavil pred oltár s bibliou v ruke a vyzval ich, aby sa každý z prítomných vyslovil, či súhlasí s jeho doterajšími spôsobom vyučovania, a keď sa viac ako jeden vysloví, že si žiada zmenu, opustí zvolanú schôdzu, čo sa aj stalo. Pričom poznamenal, že si dáva rok na rozmyslenie, či bude v cirkvi pokračovať. Rokovania o budúcnosti sarvašského školstva pokračovalo na obecnom úrade až do konca januára 1795. V štvrtom bode protokolu je uvedené: „Sarvašská cirkev stavala školy preto, aby sa v nich učilo vyššie umenie, nie ako doteraz, že pre praslice dievčatá tak zhlúpli, že väčšiu starosť mali o praslice, zvlášť také, čo sa ťažko učili alebo sa nechceli učiť. Nikdy nebola zmienka, aby sa pri našich školách stavali fabriky a učebne boli založené krosnami a inými fabrickými nástrojmi. Od dvoch rokov boli tak preplnené, že naše deti pre nedostatok miesta v nich museli trpieť zimou. Keby pri výstavbe škôl bolo spomenuté, že v nich budú fabrické prístroje, nedali by sme na ne ani halier. Teraz týmto rozhodnutím chceme dať tomu koniec. My týmto neodporujeme S. Tešedíka v jeho duchovných a školských poslaniach, chceme len, aby školy slúžili pre vzdelávanie a nie, aby sa do nich natískali veci, ktoré do nich nepatria. Ale ak S. Tešedík chce stavať také školy ako ich doteraz chcel mať, nech na to získa prostriedky a ak naše deti budú chcieť do nich chodiť, nebudeme mu v tom brániť, ale sa musia cvičiť v liternom (písať, čítať, rátať) a náboženskom umení. Príklad si máme brať z vyučovania v evanjelických školách na horných stranách, kde sa usilovne a fundovane vyučuje náboženstvo a literné umenie, ale u nás vychádzajú deti zo škôl, čoraz viac hlúpejšie.“ Aj z tohto dôvodu sa Sarvašania rozhodli povolávať nových učiteľov a zaručovať im vokátorom (zmluva učiteľa s obcou a cirkvou o dôchodku) spravodlivý plat.

Hlavnou úlohou bolo vybrať nového piateho učiteľa, ktorý by zodpovedal všestrannému vyučovaniu, okrem spevu, organovania a literného umenia, bol zbehlý aj v jazykoch slovenčiny, „uhorčiny“ a latinčiny, tiež aj v aritmetike. Za dôležité si vytýčili, riešiť učiteľom platy, zvlášť za pohreby. Za tým účelom obec rozdelili na štyri sektory, kde každý učiteľ bude mať pridelený svoj, v ktorom od obyvateľov bude za pohreby platený podľa vokátora. Najvyšší plat popri troch učiteľoch bude mať rektor – organista. Osobitne sa uvádza, že štvrtý učiteľ Jonáš Bajči si ponechal starý vokátor, ktorý v ňom nemá role, pridajú sa mu merice, i pohreby z jedného desiatku. Dohodli sa aj na tom, že ďalšieho učiteľa pôjdu hľadať na „horných stranách“ so schváleným pozývacím vokátorom. Za delegátov vyslaných do Gemera získať učiteľa určili Jána Šonkola a Juraja Radačovského. Najprv na próbu chceli pozvať učiteľa – kantora v Štítniku, ale ten si rozmyslel, v Jelšave sa radili s farárom Pavlom Valaským, od neho odišli k seniorovi do Ratkovej a ten ich nasmeroval do Gemerskej Panice k Jurajovi Krištoffimu. Nakoniec uplynul aj rok, čo si stanovil Samuel Tešedík, aby sa obec dovtedy rozhodla, či mu dovolí v novej škole umiestniť fabriku, nakoniec sám od tohto zámeru ustúpil, a už to viac od obce nežiadal. Cirkev a obec sa dohodli, že podľa cirkevného práva upravia potrebné regule spôsobu vyučovania, aby sa už podľa doterajšieho cirkvou predpísaného vyučovania učitelia nemuseli obracať na jedného či druhého farára a rovnako to bude aj v ich platoch, kde sa vo vokátore stanoví ich plat podľa schopnosti vyučovať. Konečná deklarácia bola prijatá na Obecnom úrade v Sarvaši 27. januára 1795. Týmito okolnosťami bol Samuel Tešedík prinútený roku 1796 svoj rozvíjajúci sa ústav zatvoriť. Pokorne sa nakoniec s rozhodnutím cirkvi a obce zmieril a vo svojej duchovnej práci naďalej usilovne pokračoval. Ústav bol obnovený roku 1799, upustil však od praktických predmetov a zameral sa na výchovu učiteľov a úradníkov a úplne zanikol roku 1806. Jeho bohatá odborná knižnica sa rozpredala a inventár rozkradol. Spustnutú budovu roku 1834 dostalo do užívania gymnázium s vyučovacím jazykom latinským.

Ján Jančovic

Foto: autor