Slovenský historik Fedor Houdek v knihe „Vznik hraníc Slovenska“ ako priamy účastník Trianonu opisuje vznik slovensko-maďarských hraníc a ich vytyčovanie v teréne. Nebola to jednoduchá práca. Maďarská strana sa ťažko zmierovala so stratou čo i jedného hektára v prospech Slovenska. Niekedy sa podrobnejšie zmienime o pikantériách a svároch, ktoré sa pritom udiali.

Dnes sa pristavím pri jednom zaujímavom dokumente, o ktorom sa zmieňuje Fedor Houdek. Je to list z 10. januára 1919, dva a pol mesiaca od počiatku konca Uhorska. O budúcom Trianone ešte ani chýru ani slychu. Československo bojuje o svoje miesto na politickej mape sveta a jeho územná podoba je „vo hviezdach“. A práve vtedy s dátumom 10. 1. 1919 dostáva Matúš Dula, vyhlasovateľ slovenskej svojbytnosti a predseda Slovenskej národnej rady, list od poslanca uhorského snemu J. J. (zatiaľ som nezistil o koho ide) z ktorého citujem: „V južnom Novohrade od Sečian nadol cez Sirak po dolinu Galgy, vo väčších obciach ako ostrov žije 60 – 80 000 luteránskych Slovákov. Počínaním škôl a maďarizačnej činnosti cirkevných inšpektorov dnes medzi týmito Slovákmi všetci muži už rozprávajú maďarsky, ženy ešte maďarčinu lámu, a jestli nebudú spojení so svojimi rodákmi, o 20 – 30 rokov sa úplne pomaďarčia. Pred 40 – 50 rokmi bol ich počet omnoho väčší, tvorili absolútnu väčšinu obyvateľstva v južnom Novohrade, dnes ich je iba 30 – 40%, a dľa úradnej štatistiky sotva 15 percent. (...) Slovenské povedomie v ľuďoch týchto ešte žije, len im treba poskytnúť príležitosť, aby sa mohli priznať za Slovákov.“

Pozoruhodné sú na tomto liste dve veci. Po prvé, autor vedel, že rieka Ipeľ bude hraničná a to poldruha rok pred Trianonom. Po druhé, slovenskosť obyvateľstva a jej pretrvanie. Jej budúcnosť odhadol asi do roku 1950. Tu sa našťastie netrafil. Slováci v maďarskom Novohrade dávajú o sebe vedieť dodnes. Mám dobré osobné skúsenosti z Banky a nielen stadiaľ. Dúfam, že ich bude vidieť a počuť ešte dlhé roky.

Jozef Schwarz