Veľký piatok patrí v kresťanskej tradícii medzi najtichšie a najvážnejšie dni liturgického roka. Je to čas rozjímania nad utrpením a smrťou Ježiša Krista, ale aj čas, keď sa v mnohých komunitách zachovávajú starobylé zvyky spojené s očistou a obnovou.

Na Čabe pri studni

V prostredí dolnozemských Slovákov v Békešskej Čabe má osobitné miesto nedávno obnovený zvyk umývania pri studni, ktorý sa udržiava ako živá súčasť kultúrneho a duchovného dedičstva. Tento obyčaj zdôrazňuje význam vody ako symbolu očisty tela i duše. Dňa 3. apríla ráno sa pri studni za veľkým evanjelickým chrámom účastníkom programu prihovoril predseda miestnej slovenskej samosprávy Ondrej Kiszely. Poukázal na to, že podobné zvyky nie sú len folklórnou atrakciou, ale majú hlboký význam pre komunitu: „Tieto tradície sme zdedili po našich predkoch a je na nás, aby sme ich nielen zachovali, ale aj odovzdali ďalej.“ Jeho slová pripomenuli, že kultúrne dedičstvo nie je samozrejmosťou, ale výsledkom vedomého úsilia každej generácie. Zároveň vyzdvihol aj komunitný rozmer podujatia, keď uviedol: „Keď sa stretneme pri takýchto príležitostiach, posilňujeme naše vzťahy a uvedomujeme si, že patríme k sebe.“ Samotný zvyk umývania sa pri studni je hlboko zakorenený v ľudovej tradícii. V minulosti sa verilo, že voda na Veľký piatok má mimoriadnu silu a že umytie v nej prináša zdravie, krásu a ochranu pred chorobami. Ľudia prichádzali k studni už v skorých ranných hodinách, často v tichosti a s úctou, aby sa symbolicky očistili. Tento jednoduchý úkon mal nielen praktický, ale aj duchovný význam – predstavoval vstup do sviatočného obdobia s čistým telom i mysľou. V Békešskej Čabe sa tento zvyk zachoval ako súčasť organizovaného podujatia, ktoré umožňuje jeho prezentáciu aj mladším generáciám. Atmosféra pri studni počas podujatia bola pokojná a sústredená. Účastníci pristupovali k vode s vedomím jej symboliky, pričom samotný akt umývania pôsobil ako tiché pripomenutie starých čias. V dnešnej modernej spoločnosti tento zvyk upozorňuje na hodnotu jednoduchých vecí a na hlbšie vrstvy tradície, ktoré by inak mohli zostať nepovšimnuté. Ako zdôraznil Ondrej Kiszely, „nie je dôležité len to, že si zachováme zvyk, ale aj to, že mu rozumieme a prežívame ho.“

Pašie v kostole

Neoddeliteľnou súčasťou veľkopiatkového programu bola aj bohoslužba v evanjelickom kostole, ktorú viedol senior Zoltán Nagy. Niesla sa v duchu tradičného poriadku Veľkého piatku, bez kázne, s dôrazom na čítanie Slova Božieho a spev pašií. Práve pašie, ktoré približujú príbeh utrpenia a smrti Ježiša Krista, tvoria jadro tohto liturgického dňa a umožňujú veriacim hlbšie prežiť jeho posolstvo. Po pašiách nasledovala spoveď a Večera Pánova, ktorá predstavuje jeden z najvýznamnejších momentov evanjelickej liturgie. Prijímanie chleba a vína ako symbolov tela a krvi Ježiša Krista je pre veriacich prejavom viery, pokory a duchovnej obnovy. Tento obrad nadväzoval na symboliku očisty a spoločne vytvárali ucelený obraz veľkopiatkového prežívania sviatku. Celé podujatie ukázalo, ako sa v Békešskej Čabe prelínajú dve roviny – ľudová tradícia a cirkevný obrad. Umývanie pri studni predstavuje starobylý zvyk, ktorý má svoje korene v predkresťanských predstavách o očiste, zatiaľ čo bohoslužba s pašiami a Večerou Pánovou je pevne zakotvená v kresťanskej liturgii. Spoločne však vytvárajú harmonický celok, ktorý obohacuje duchovný život komunity a zároveň posilňuje jej kultúrnu identitu. V dnešnej dobe, keď sa mnohé tradičné zvyky vytrácajú alebo menia svoju podobu, má ich zachovávanie mimoriadny význam.

Podujatia, akým je veľkopiatkové umývanie pri studni v Békešskej Čabe, ukazujú, že tradícia môže byť živá a aktuálna aj v modernom svete. Nie je len folklórnou ukážkou minulosti, ale živým prejavom kultúrnej a duchovnej identity. Spája generácie, pripomína hodnotu tradície a ponúka priestor na spoločné prežívanie sviatkov. Ako zaznelo v úvodnom príhovore, „tradície nás držia pohromade a dávajú nám istotu, že vieme, odkiaľ pochádzame.“ Práve v tom spočíva ich najväčší význam – v schopnosti spájať minulosť s prítomnosťou a vytvárať most do budúcnosti.

Greguš

Foto: Hajnalka Krajčovičová