Pre kresťanov je charakteristické, že zvony sa začali uplatňovať najmä v kláštoroch, kde nimi zvolávali mníchov k modlitbám. Pri činnosti mníchov, rovnako ako vo zvonoch, sa spojili funkcie pastierov, kňazov, strážcov, zvolávačov na službu a šíriteľov pokoja. Oznamovali okoliu aktuálny čas a pozývali ľudí na sviatočné a slávnostné chvíle. Spočiatku sa stavali iba malé zvonice.

Liatie zvonov začalo približne koncom 13. storočia a stále sa vyvíjalo až do konca 15. storočia. V 10. storočí pápež Ján XIII. po prvýkrát posviacal zvon tak, že mu dal i meno a vtedy bolo uvedené ranné, poludňajšie a večerné zvonenie ako znamenie na modlenie. Nadprirodzené účinky zvonenia v čase blížiacich sa živelných pohrôm – búrky a na zaháňanie zlých duchov – démonov sa objavili v 11. storočí. Neskôr aj reformátor Martin Luther, nie však pre povery, ale na povzbudenie veriacich, aby sa modlili, odporúčal zvonenie v čase búrky. V súvislosti s týmto kresťanským zvykom a symbolom sa vyvinulo zvonolejárstvo – remeslo zaoberajúce sa výrobou zvonov a náročnejších predmetov náboženského kultu a diel. Zvony sa zlievajú zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 %).

Medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti v tejto oblasti, ktoré pracovali mimo územia Slovenska, patril Jozef Pozdech (1811 – 1878 Pešť), rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave, ktorý mal dielňu v Pešti. Kováčskemu remeslu sa vyučil vo Voderadoch, potom ako tovariš chodil po predpísaných vandrovkách po Uhorsku. Keď sa natrvalo presťahoval do Pešti, roku 1863 si tam postavil dom s dielňou a zapojil sa do slovenského národného života. Mal šesť dcér a jedným jeho zaťom bol podnikateľ, politik a publicista Ján Nepomuk Bobula, vydavateľ Slovenských novín v Pešti. Druhým zaťom bol Ján Thury, ktorý najprv pracoval u svokra a neskôr ako jeho pokračovateľ, mal so synom samostatnú zvonolejársku firmu. Jozef Pozdech bol zvonolejárom, výrobcom kováčskych mechov a poľných vyhní, vynálezcom nového zostavenia zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa. Do veží kostolov v Uhorsku zhotovil – zlial desiatky zvonov a postavil niekoľko zvonových stolíc. Signatúru s jeho menom nesie na slovenských kostolných vežiach veľké množstvo zvonov. Jozef Pozdech kooperoval pri osadzovaní zvonov aj s inými zvonolejármi v Uhorsku.

Zaujímavá a rozmanitá história zvonov

Najznámejšou dominantou Slovákmi obývanej Békešskej Čaby v Maďarsku je Veľký evanjelický kostol, ktorý sa dodnes považuje za najväčší evanjelický kostol v strednej Európe, ktorý pojme naraz do svojho vnútra 4000 veriacich a podľa pamätníkov boli aj také slávnostné príležitosti, keď sa v ňom tiesnilo takmer raz toľko ľudí. Hneď oproti veľkému kostolu stojí na mieste bývalého prvého kostola, postaveného už v roku 1723, čiže po piatich rokoch príchodu prvých Slovákov (1718) zakladateľov mesta, terajší Malý kostol. Tento bol roku 1745 prebudovaný z pálených tehál a roku 1773 doplnený dvoma priečnymi krídlami a tak naraz pojme 1800 veriacich. O desať rokov neskôr pristavili k nemu aj vežu v románskom slohu, ktorá má barokovú pavlač, na ktorú sa vychádza z miestnosti, kde sa v minulosti zdržiavali službukonajúci hlásnici – zvonári, ktorí navyše z ochodze sledovali mesto a chotár v nepretržitej požiarno-bezpečnostnej pohotovosti. Počas služby zvonári bývali „na turni“ (vo veži), nad zvonmi mali byt, kde sa striedavo zdržiavali celých 24 hodín. V miestnosti, ktorú mi na tejto veži pri mojej návšteve sprístupnil správca – dozorca Juraj Bohuš, sa nachádza zachovaná pec, v ktorej si hlásnici a zvonári v zime prikurovali. Rovnako mi tento, ešte pomerne dobre po slovensky hovoriaci Slovák, sprístupnil aj vstup na ochodzu, odkiaľ som mal možnosť fotografovať a pozrieť si panorámu mesta a širšieho okolia. Vo veži Malého kostola veľa rokov boli štyri zvony, ale v rokoch prvej svetovej vojny jeden zvon zrekvirovali na vojenské ciele.

Zvony so slovenskými nápismi

Z terajších troch je najznámejší a najväčší takzvaný Maríkov zvon. Meno dostal od svojho darcu. Pavel Marík v roku 1873 na jeho zhotovenie daroval ako člen cirkevného zboru 3200 forintov a z nich potom nasledujúci rok zhotovili zvon, ktorý váži 36 metrických centov. Zvon pochádza z peštianskej Pozdechovskej dielne. Maríkov zvon má na jednej strane slovenský text: „Když líbi hlas zwonu, proniká oblohu, srdečne, nábožne vzdýchni k pánu Bohu“. A na druhej strane: „Zwon tento cirkwi Evang. B. Čabánské daroval Pavel Marík s prwow manželkou Mária Ondrejčík a s druhow Helenow Poliak. R. P. 1874“. Veža malého kostola je doteraz najcharakteristickejšou architektonickou stavbou tohto 70-tisícového župného mesta. V tejto veži bolo umiestnené prvé zvonoradie v meste a ich zvuk možno dobre rozlíšiť v každodennom koncerte viacerých zvonov mesta Békešská Čaba. Veľký Maríkov zvon je najväčším evanjelickým zvonom v celom Maďarsku a aj najmilším zvonom čabianskych evanjelikov. V evanjelickom kostole v Poľnom Berinčoku, postavenom v rokoch 1792 – 1797 majú na veži tri zvony. Malý zvon bol zhotovený roku 1837 vo Veľkom Varadíne (Oradea), stredný v roku 1921 urobený Fridrichom Seltenhoferom v E-tónine, má 560 kg, a nápis „Sláva Bohu na výsosti“, veľký z roku 1923 meria 1034 kg, je v T-tónine, od toho istého výrobcu, má nápis „A na zemi pokoj“.

V južnom Novohrade, v Slovákmi obývanej obci Sudice (Szügy), neďaleko Balašských Ďarmôt, sú na veži evanjelického kostola tri zvony, na dvoch z nich sú slovenské nápisy. Na veľkom, darovanom slovenskou evanjelickou cirkvou v Pešti, vážiacou 1200 kg, z roku 1869 od zvonolejára Františka Welsera je nápis: Ke cti a sláve Boží, Žalm CXXII V. I. „Podte do domu Hospodinova“. Dala cirkev evanjelická slovenská peštianska augsburgského vyznania tento zvon vyhotoviť skrze Franciska Welsera. V Pestíni roku MDCCCLXIX. Stredný zvon (507 kg) od zvonolejára Jána Thuryho z roku 1881 s nápisom: „Cyrkev ev.aug. viz. sudická k Sláve Boží. Roku P. 1881“. Nápisy na týchto zvonoch prezrádzajú aj to, že aj na konci 19. storočia sa slovenskí evanjelici v Sudiciach držali svojho materinského jazyka. Aj v ich fílii Riba (Ipolyszög) majú na zvonici 60 kg zvon s nápisom „Cirkve evanjelicke aug.vyz. Riba k szláve Bozsí a szpolecsnimu vzdeleni ljati za kurátora Michala Bálint, richtára Jána Badinszki, za kosztolnika Jána Tóth a za spolu údov Michaele Vacho, Martina Valent a s. b. kazatele Daniel Dobrik“. V Slovákmi osídlenom Maglóde si roku 1843 u Jozefa Hergula objednali 355 funtový zvon, ktorému dali na jednej strane výrazný nápis „Volej nás k Bohu v Maglóde!“ Na druhej strane „Tento zwon dali sme preljevat v R. P. 1843, když pri cirkwi sloužil farár Jan Gabriel Horeczky, rektor Michael Pokorny, kurator Adam Faklen, rychtar mladši Szever Gyuro, rečnik Vaga Ján. Ljal mne Jozef Hergul v Budine“.

Najväčší níreďházsky zvon je s latinským nápisom

Po polstoročí pobytu slovenských evanjelikov v Níreďháze sa cirkevný zbor rozhodol pre výrobu tretieho najväčšieho zvonu. V rozrastajúcom vtedajšom poľnom meste najstarší obyvatelia to považovali za nevyhnutnú potrebu, aby hlas nového zvona bolo počuť na všetky strany. Od hodnoverných ľudí bol ich výrobou odporučený košický zvonolejár Christian Pavel Lebrecht. Už 16. marca 1802 odišla za nim odsúhlasená cirkevná delegácia, aby u zvonolejára zvon objednala. Celková váha zvona po jeho dokončení bola 20 centov a 60 funtov. Vrch zvona mal dvojnásobnú cifru. Pod nimi nápis SOLI DEO GLORIA, druhá redšia cifra pozostávala z ľudských antických postáv a pod nimi nápis Fieri curavit Eccl. Evang. Luth. Nyiregyhazensis – Sub ministerio R. R. DD Joannis Schulek et Samuelis Nagy, inspectoratu Joannis Fedor. Na samom spodku, medzi líniami Opere Christiani Lebrecht campanisusoris Cassovia A. D. MDCCCII. Aktuálne sú vo veľkom níreďházskom evanjelickom kostole dva zvony. Ešte v nedávnych desaťročiach sa im pripisovala nadprirodzená sila vytvárať svojimi znejúcimi korpusmi účinnú zvukovú bariéru proti búrkam a víchriciam, ktoré ohrozovali úrodu na poliach a život obyvateľov. Aj dnes, najmä na vidieku vyzváňanie zvonov patrí do celkového rámca a koloritu života. Zvony sa stali našimi spoločníkmi cez celý život, šíriace svojím hlaholom úseky ľudskej existencie, od kolísky až po hrob.

Ján Jančovic

Foto: autor, F. Bajkó