Po zložitých medzištátnych rokovaniach bola 27. februára 1946 v Budapešti podpísaná Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. Presídľovanie Slovákov z Maďarska organizovala Československá presídľovacia komisia so sídlom v Budapešti.

V jednotlivých oblastiach Maďarska, kde žila početná slovenská menšina, sa zriaďovali oblastné úradovne tejto komisie. Nábor na presídlenie uskutočňovala zvláštna komisia hneď po podpise dohody. V rokoch 1946 – 1948 sa na presídlenie do Československa prihlásilo 95 421 osôb, ale skutočne sa presídlilo 73 273 osôb. Rozhodujúcim rokom v počte masovo presídlených bol rok 1947. Medzi navrátilcami je zaujímavý príbeh rodiny Bavlšíkovcov a ich krajanov, ktorý stojí za povšimnutie.

Život a prácu slovenských drotárov z okolia Javorníkov plasticky zobrazil vo svojom výbornom diele „Svetom moje svetom“, slovenský spisovateľ Vladimír Ferko. V stredisku tejto „drotárie“ vo Veľkom Rovnom začína aj príbeh vysťahovalcov, ktorí v období dožívajúcej rakúsko-uhorskej monarchie hľadali šťastnejší život na Dolniakoch, na terajšom území Novohradskej župy v Maďarsku. V osade „U Bachroních“, patriacej do katastra obce Veľké Rovné, žilo počas prvej svetovej vojny sedem rodín: Olšinkovci, Svítkovci, Zelení, Bavlšíkovci, Čikotovci, Šebeňovci a Cisaríkovci. V týchto končinách odjakživa bývalo zvykom, že v tomto chudobnom kraji sa celoročne v domoch tunajších obyvateľov zdržiavali väčšinou ženy a deti. Muži prevažne s krošňou na chrbte vandrovali po svete, ale na druhej strane pred zánikom monarchie všetci mladší muži narukovali a bojovali na frontoch prvej svetovej vojny. V drotárskej rodine Bavlšíkovcov bol v roku 1917 taký stav, že kým syn Jozef Bavlšík narukoval k povestnému 71. pešiemu pluku do Trenčína a stál aj v nastúpenom rade v júni 1918 v Kragujevaci, keď zastrelili 44 slovenských vojakov za vzburu, otec Bavlšík, ktorý mal už dosť vandrovky po svete, zatúžil po vlastnej úrodnejšej zemi. A keď turzovský farár v kostole vyhlásil, že hladu v tejto hornatej časti Uhorska možno čeliť aj vysťahovaním a odporučil im aj miesto, dedinu Kisecset, ležiacu na ľavej strane Ipľa v terajšom Maďarsku. Tam bol v tom čase na predaj majer a na jeho odporučenie, trinásť rodín pochádzajúcich z Veľkého Rovného, Turzovky, Zákopčia a Vysokej sa solidárne rozhodlo odkúpiť celý majetok baróna Kürtyho a natrvalo osídliť miesto s úrodnejšou zemou. Takto čisto maďarská obec ležiaca v južnej časti Novohradskej župy dostala nových obyvateľov viacpočetných rodín pre tunajších ľudí nezvyčajných priezvisk: Cisarík, Bavlšík, Husárik, Pištek, Sčúrik, Slíž, Kultán, Soviar, Polka, Šamaj, Zbončák, Salaj, Poláček, Golis. „Keď sme odišli z našej rodnej osady, ostatní tri dni za nami plakali“, zaspomínala si na časy vysťahovania Anna Bavlšíková, rodená Cisaríková v roku 1987. Narodila sa roku 1898 a keď odchádzali do tohto neznámeho a cudzieho kraja, bola už dospelá. Bola ešte slobodná a išlo jej na devätnásty rok. Roku 1921 sa vydala v Kisecsete za krajana a spoluosadníka Jozefa Bavlšíka, ktorý ešte z rodného kraja chodil po drotárke. V Rakúsku sa vyučil aj za mäsiara a doma bol zase známy ako hudobník. Rodičia Anny Bavlšíkovej – Cisaríkovci boli v osade, ale i vo Veľkom Rovnom zase známi ako „všemajstri“, lebo otec popri gazdovstve bol aj stolárom a laickým lekárom a matka vyhľadávanou kuchárkou i pôrodnou babou. Do Kisecsetu prišli Cisaríkovci desiati, jedna dievka a 9 chlapcov. Staršia Katuša sa vysťahovala za prácou do USA ešte z Veľkého Rovného. Rodina Cisaríkovcov bola v blízkom príbuzenstve s rodinou Jozefa Belona, ktorý býval v osade Solné a ktorý z vandrovného drotára sa vypracoval na podnikateľa a mal firmu Belon v Tiflise (Tbilisi) a pobočky v ďalších mestách.

Anna Bavlšíková Cisaríková vychodila štyri triedy v rodnom kraji, v lazníckej škole Pod Ivorom, kde pešo každý deň dochádzala 4 kilometre. Po vychodení štyroch zím, už ako maloletá slúžila v Žiline v zámožnejších rodinách. Pri mojom stretnutí s ňou obraz vysťahovania mala natrvalo vrytý do svojej pamäti. Hoci jej počas mojej návštevy v Hrkovciach išlo už na deväťdesiaty rok, pamätala sa aj na podrobnosti zo sťahovania. Napríklad aj to, že rodina sa na konských povozoch dopravila do Turzovky na železnicu a keď na vagóny naložili všetok svoj majetok, vydali sa na cestu za novým domovom. Keď vystupovali z vlaku a z vagónov vykladali svoj majetok, domáci Maďari sa na nich dívali ako na nejaké čudo, nerozumeli ich reči, aj oblečenie a veľa detí spôsobovali u starousadlíkov údiv. Kým zo začiatku osídlili len obytné časti majera, neskoršie si všetci začali stavať domy aj v obci. Postupne v tejto novej komunite vznikali ďalšie slovenské manželstvá a rodili sa slovenské deti. Do školy museli chodiť do obce, kde sa vyučovalo len v maďarčine. Prvá slovenská zdvojená svadba v Kisecsete sa uskutočnila 31. januára 1921 a ženíchmi boli Jozef Bavlšík a spomínaná Anna Cisaríková a Husárik – Cisaríková. Svadobníkov na tejto slovenskej svadbe zabávala v tom čase, v okolí najchýrnejšia Rigova cigánska kapela z Romhánya, ktorá rovnako dobre vedela nôtiť popri maďarských i slovenské piesne. V manželstve Bavlšíkovcov sa potom narodilo päť detí – štyria chlapci a jedno dievča. Jeden chlapec im v Kisecsete zomrel. Kým bývalý drotár, najstarší Bavlšík hospodáril na zakúpenej pôde, novoženáč Bavlšík sa hneď po svadbe vybral za prácou do Budapešti. Pokračoval v drotárskom remesle svojich predkov, keď pracoval v drotárskej dielni Jozefa Baranca a tiež ako vandrovný remeselník. Keď sa v tomto veľkomeste zmohol, roku 1935 sa za drotárskym remeselníkom Jozefom Bavlšíkom odsťahovala do Budapešti aj manželka s deťmi. Novopostavený dom z nabíjanej hliny v Kisecsete dali na desať rokov do prenájmu. V Budapešti získali dom v slovenskej robotníckej časti, nachádzajúcom sa v VIII. obvode. Otec Jozef Bavlšík pracoval ako vandrovný remeselník – drotár, ktorému pridelili číslo 18. Po roku pobytu aj najstarší syn Jozef sa začal v súkromnej firme „Bratia Vozilovci“ učiť za automechanika. Popri práci sa zapájali do kultúrneho života budapeštianskych Slovákov. Spolu s otcom sa stali aktívnymi členmi Slovenského robotníckeho kultúrneho spolku, ktorý v Budapešti vznikol už roku 1902 a jeho pôvodný názov bol „Pešťbudínsky katolícky delnícky kruh“. Tento kultúrny spolok vyvíjal na kultúrnom poli v medzivojnovom období veľmi dôležitú národnú činnosť medzi slovenskými robotníkmi v hlavnom meste Maďarska, najmä divadelný krúžok a potom aj spevokol a tanečný súbor. Rodina Jozefa Bavlšíka bola všade, kde sa niečo slovenské v meste dialo. Obsadzovali divadelné hry ako herci, spievali, hrali na hudobné nástroje a tancovali. Svedčia o tom i zachované vzácne fotografie, ktoré dokresľujú vtedajšiu činnosť slovenských robotníkov v Budapešti. Okrem kultúrneho spolku boli slovenskí drotári združení vo „Vandrovnom remeselníckom spolku“. Z fotografie možno vyčítať, že bol v ňom Ľudovít Bielik, Ján Salaj, Jozef Bavlšík, Jozef Baranec, Ján Zbončák, Peter Slíž, Jozef Bialko, Vojtech Hirš, Jozef Cisarík – predseda spolku, Štefan Gavlas – podpredseda, Jozef Salaj, Ignác Vlček, Demeter Korista a Jozef Husárik. Smutné udalosti druhej svetovej vojny zastihli takmer všetkých v Budapešti. Rodina Bavlšíkovcov tu zostala až do skončenia vojny.

Jozef Bavlšík mladší narukoval a po skončení vojny pracoval na Sovietskom vojenskom súde v Budapešti ako vodič a tlmočník. Obidvaja sa po vojne za svoj antifašistický postoj stali poprednými funkcionármi Krajinského výboru Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. Po skončení druhej svetovej vojny sa roku 1945 vrátili do svojho domu v Kisecsete. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom sa z Kisecsetu po tridsaťročnom pobyte v Maďarsku vrátila celá rodina na Slovensko. S rodičmi prišli aj deti – synovia Jozef, Štefan a Ľudovít a dcéra Anna. Spolu s nimi sa vrátili aj ďalšie slovenské rodiny – Husárikovci, Salajovci, Pištekovci, Ščúrikovci, Slížovci, Palkovci. Za svoj nový domov si vybrali blízke miesto na druhej – pravej stane Ipľa v malej dedinke pri Šahách, v Hrkovciach.

Dnes ešte z početnej rodiny Bavlšíkovcov narodených v Kisecsete, žijú potomkovia v Hrkovciach, v Podunajských Biskupiciach Štefan Bavlšík a v Brezne jeho sestra Anna a, samozrejme, že je aj na iných miestach Slovenska narodené široké potomstvo všetkých Bavlšíkovcov.

Ján Jančovic

Foto: archív autora