Gregor Papuček: Memoáre alias Pamäti (4) (úryvok)
Po návrate zo zahraničia som si všimol, že aj na našom národnostnom políčku, ku ktorému nemôžem byť ľahostajný, sa dejú nové veci. Síce len veľmi pomaly, ale prebúdzal sa náš národnostný literárny život. Sem-tam sa v našom týždenníku objavili nové básne a pod.
V tých rokoch ešte žili a činili sa naši pôvodní slovenskí učitelia v Mlynkoch ako Ladislav Jánsky, Gizela Fuhlová, Alojz Dušánek... Títo naši roduverní a oduševnení učitelia v roku 1975 zorganizovali v Mlynkoch Slovenský jazykový tábor, na ktorý pozvali tých ľudí, ktorí už mali uverejnenú báseň alebo prózu v našich Ľudových novinách, ako aj veľa záujemcov z blízkeho i vzdialeného okolia. Tak sa tu zišli autori so svojimi čitateľmi. Medzi literátmi boli takí, ktorí sa rozhodli spolupracovať pod heslom Spolu viac dosiahneme než ojedinele.
Možno mlynskí slovenčinári ani sami netušili, že týmto svojím činom rozbehli čulý literárny život našej slovenskej národnosti. O tri roky (r. 1978) nám vyšlo 1500 výtlačkov prelomovej obsažnej antológie s veľavravným názvom Výhonky. V nej sa na 142 stranách prezentovali traja básnici (Juraj Marík zo Slovenského Komlóša, Gregor Papuček z Mlynkov a Alexander Kormoš z Pilíšskeho Santova) a dvaja prozaici (Michal Hrivnák zo Slovenského Komlóša a Pavol Kondač zo Sarvaša). Dodám ešte, že antológia bola natoľko úspešná, že Ministerstvo kultúry ju vyznamenalo cenou za vysokú umeleckú úroveň.
O ďalšie dva roky (r. 1980), pri príležitosti Medzinárodného roku detí, pod názvom Fialôčka, fiala vyšla antológia detských básní, v nej sa prezentovali už šiesti básnici (Imrich Fuhl, Gabriel Kara, Alexander Kormoš, Juraj Marík, Gregor Papuček a Július Szabó)!
Sú to síce dva dôležité míľniky na ceste vývoja literatúry Slovákov v Maďarsku, ale aj na ten hlavný čoskoro príde rad.
Literárny krúžok v slovenskej škole v Budapešti
Budapešť je od Vacova, kde som toho času býval, vzdialená asi 42 km. Často som z Vacova chodieval do budapeštianskej slovenskej školy, kde som ako vojak z povolania viedol slovenský literárny krúžok. Komu by to napadlo, že takéto niečo existuje? Ale existovalo, mám na to hodnoverných svedkov. Chodieval som tam ako slovenský básnik, zaoberal som sa s členmi literárneho krúžku. Takto som chcel prispieť k výchove budúcej generácie – súčasných slovenských básnikov našej národnosti. Robil som to so súhlasom a podporou pána riaditeľa Ladislava Petra a pani učiteľky Pauly Dudášovej, Slovenky zo Santova. Vždy, keď sme mali mať zamestnanie, pani učiteľka zozbierala členov krúžku do jednej triedy a tam ma čakali. Po zvítaní som ich učil, čo je to báseň, čo je to rým a rytmus, aký je dobrý rým a pod. Cvičili sme sa v písaní veršíkov a oni potom písali svoje básničky a posielali ich do Ľudových novín, kde sme mali osobitnú literárnu rubriku Škola milovníkov literatúry, tzv. Ešemelku (ŠML).
Raz pri takomto zamestnaní som sa ich spýtal, či by nechceli mať svoj školský časopis. Vychádzajúc zo skúsenosti, že žiaci sa učia o Jánošíkovi a jeho zbojníckej družine, o ich zvyku rozložiť si vatru a s valaškami tancovať okolo nej, navrhol som im, že ten časopis by mohol mať meno Vatra. Medzi gymnazistami sedel aj Imrich Fuhl, ktorý sa hlásil. Spýtal som sa ho, či má pripomienku, a on povedal, že podľa neho „nebude to až taký veľký oheň, dajme časopisu radšej meno Plamienok”. Bol to veru životaschopný nápad. Takto vznikol školský časopis pod názvom Plamienok a jeho „krstným otcom” bol vtedy gymnazista I. Fuhl. Časopis sa rozbehol, mal svoju redakciu, žiaci doň písali básne, články, uverejňovali aj kresby a fotografie a šírilo sa ním aj dobré meno ich slovenskej školy.
Gregor Papuček
Foto: autor, archív autora