Prví Slováci, ktorí sa usadili v roku 1816 na pitvarošskej pustatine, nachádzajúcej sa v Čanádskej oblasti, prišli z Nadlaku, ležiaceho teraz v Rumunsku. Boli nimi želiari, ktorí pôvodne prišli do Slovenského Komlóša a pochádzali z Gemerskej, Novohradskej, Oravskej a Zvolenskej stolice a v Pitvaroši sa zaoberali pestovaním tabaku.

Samostatnú obec im vrchnosť povolila zriadiť až roku 1842, keď si na vymeraných pozemkoch tabačiari postavili 290 domov. Príchod Jána Kutlíka do Pitvaroša bol významný tým, že v roku 1846 zorganizoval slovenskú školu, ktorú navštevovalo 300 žiakov. V roku 1854 žilo už v Pitvaroši 2009 osôb, z toho 1951 Slovákov. Aj preto, dôležitú úlohu v slovenskom národnom povedomí v Pitvaroši zohrávali významné osobnosti, akými boli už spomenutý učiteľ a farár Ján Kutlík starší, ktorý písal do slovenských novín a udržiaval styky s Ľudovítom Štúrom a po ňom učiteľ Pavol Veselský, autor Slovenského dejepisu Uhorska.

Po druhej svetovej vojne sa počet obyvateľov Pitvaroša pohyboval okolo 2 850, počet domov bol 583 a v školskom roku 1945/46 bolo do školy zapísaných 427 žiakov. Po druhej svetovej vojne sa časť obyvateľov pripravovala na presídlenie do vlasti predkov. Medzi nimi bola aj významná časť mladšej generácie, ktorá hľadala svoje národné uplatnenie na vtedajšom Slovensku. Už hneď po roku 1945, pred oficiálnou repatriáciou, jej organizátori zavolali niekoľkých mladých ľudí z Pitvaroša na Slovensko, aby videli aký je tam život. Keď sa títo vrátili na Dolnú zem, začali si mená písať už po slovensky, ľuďom rozprávali, čo pekného a zaujímavého videli, ukazovali pohľadnice slovenských miest a spievali slovenské šlágre. Takto napríklad odišla 1. augusta 1945 prvá skupina slovenských učiteľov na 6 týždňový kurz do Bratislavy (medzi nimi Juraj Zelman, Anna Matejdesová, Štefan Hudák, Michal Franko...) Už 28. októbra 1946, pred výmenou obyvateľstva, opustilo Pitvaroš 30 bezmajetných ľudí, 5. novembra ďalších 52 osôb.

Obec Pitvaroš v priebehu repatriácie opustilo 2 442 Slovákov. Medzi nimi bol aj učiteľ, básnik a publicista Štefan Hudák, ktorý sa narodil v Pitvaroši 6. februára 1923. Základnú školu absolvoval v rodisku a meštianku v Slovenskom Komlóši. V obidvoch sa učil po maďarsky. V roku 2004 som tohto významného dolnozemského Slováka navštívil v jeho bydlisku na Sliači a porozprával som sa s ním o jeho literárnej tvorbe a pôsobení na Slovensku: „Pitvaroš je moja rodná dedina a preto sa na udalosti, ktoré predchádzali presídleniu, dobre pamätám. Je všeobecne známe, že sotva sa nájde v Maďarsku obec, ktorej obyvatelia by si boli v minulosti toľko vytrpeli pre svoje národné presvedčenie, ako vytrpeli moji spolurodáci. Nemožno sa potom čudovať, že sa z Pitvaroša na Slovensko vysťahovalo až 68 % jeho obyvateľov, čiže dva a pol tisíc ľudí. Bolo to hlavne pre neuveriteľné príkoria, ktoré museli vytrpieť, a to rovnako v kultúrnej i občianskej oblasti. Kým napríklad v neďalekom Slovenskom Komlóši hrali slovenské divadelné hry aj niekoľkokrát do roka, u nás ich mocipáni zakazovali. Najťažšie chvíle však prežívali Pitvarošania na sklonku druhej svetovej vojny. Tesne pred oslobodením obce sa stalo, že 3. októbra 1944 na príkaz fašistického vojenského vedenia, za údajné paktovanie pitvarošských Slovákov „s nepriateľom“, museli desiatky rodín behom niekoľkých hodín opustiť svoje domy a poľní žandári ich hnali do 30 km vzdialenosti (do Nagyszenásu), kde sa malo rozhodnúť o nútene vysídlených Pitvarošanoch. Ešte šťastie, že postupujúca oslobodenecká armáda pretrhla frontovú líniu a tak mojich rodákov zachránila a mohli sa vrátiť do svojich domov,“ poznamenal tento Dolnozemčan na dôchodku. V roku 1944, pre svoju činnosť na národnom poli, bol Štefan Hudák spolu s otcom väznený v koncentračnom tábore v Nagykanizsi.

Po skončení druhej svetovej vojny sa všetkým Slovákom v Pitvaroši uľavilo. V nových pomeroch začala ožívať kultúrna činnosť a po rokoch sa opäť začalo vyučovať po slovensky. Väčšina učiteľov, ktorí sa podieľali na maďarizácii školstva a nevedeli po slovensky, obec opustila a vznikol problém s nedostatkom slovenských učiteľov. Vyučovania sa preto ujali miestni študenti a medzi nimi bol aj Štefan Hudák. „Naším správcom školy sa stal evanjelický farár Ondrej Bulík. Podľa príkladu nadlackých Slovákov, ktorí nám boli najbližší, sme si už 2. januára 1945, ako prví v Maďarsku, založili miestnu odbočku Antifašistického frontu Slovanov (AFS). Pod jej záštitou sme nacvičovali slovenské divadelné hry, ľudové a národné piesne, organizovali kultúrne večierky a besedy. Verili sme, že v nových časoch už nebudeme zaznávaní a utláčaní a budeme sa ako rovnoprávni občania Maďarska slobodne rozvíjať. Nie všade sme však našli pre svoje oprávnené požiadavky dostatočné pochopenie. Najväčšie starosti nám robila novootvorená slovenská škola, kde nám chýbali najmä učebnice a aj ďalšie učebné pomôcky a rovnako aj učitelia. Slovensko by nám bolo určite pomohlo, ale tam sa ešte bojovalo,“ povedal tento naturalizovaný Sliačan. Po definitívnom konci vojny sa československá vláda rozhodla riešiť národnostnú otázku výmenou obyvateľstva, o čom veľmi skoro informovali v Bratislave delegáciu agilných bojovníkov za národnostné práva, a to Ondreja Bulíka, Jána Šuľana a Pavla Ondrusa. V Bratislave ich zároveň požiadali, aby zistili predbežný počet občanov, ktorí by boli ochotní sa v dohľadnej dobe presídliť na Slovensko.

Po návrate táto delegácia podala správu na mimoriadnej schôdzi odbočky AFS, konanej 12. júna 1945. Čoskoro sa žiadaný súpis uskutočnil a hneď v prvý deň sa na presídlenie prihlásilo 800 Pitvarošanov. „Ja som 1. augusta 1945 Pitvaroš navždy opustil. Najprv som sa s 12 študentmi, prechodne výpomocnými učiteľmi, zúčastnil na trojtýždňovom vlastivednom kurze v Bratislave a po krátkej prestávke som zasadol ako žiak do lavíc Učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach.“ Štefan Hudák už potom natrvalo zostal na Slovensku. Keď získal pedagogické vzdelanie na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pôsobil ako pedagóg v Brezovej pod Bradlom, Myjave, Zemianskom Lieskovom, Zvolene a od roku 1970 na Sliači. Do literárnej tvorby sa zapojil ešte v rodisku, už ako 16-ročný, keď mu vyšli tlačou dve prvé básne. Jeho samostatné literárno-publicistické práce sú: básnická zbierka Za pluhom (1941), Slovenský jazyk, pokusné učebné texty pre 6. ročník (1957), Tá myjavská kapela – o živote a diele ľudového muzikanta Samka Dudíka (1959), Andrej Sládkovič a Sliač (1970), Sliač – stručný sprievodca (1970 a 1982), Každý pošiel svojou sveta stranou – o potomkoch Andreja Sládkoviča, rozhlasové pásmo (1989). Dominantou literárnej tvorby Štefana Hudáka sú humoristicko-satirické žánre (humoresky, miniscény, epigramy, aforizmy a pod.) uverejňované v rôznych novinách a časopisoch, ako aj v Slovenskom rozhlase. V publikácii Z dolnozemského zápisníka (výber článkov zo života Slovákov v Maďarsku), vydanej v roku 1997, nielen čerpá námety zo života dolnozemských Slovákov, ale príbehy doplnil aj vlastnými poznatkami. Zvláštnu pozornosť venoval významným osobnostiam pôsobiacim na Dolnej zemi. Štefan Hudák bol aktívny až do sklonu svojho života, keď ešte aj v posledných mesiacoch života uverejňoval príspevky v týždenníku Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny. Pokračovateľ diela pitvarošských osobností Pavla Veselského a Jána Kutlíka staršieho Štefan Hudák zomrel 16. 5. 2005 v Sliači a zanechal za sebou bohaté dielo, ktoré sa stalo veľkým prínosom a príspevkom do mozaiky dejín dolnozemských Slovákov. Na znak úcty k jeho dielu mu Sliačania po smrti zriadili v mestskom kultúrno-osvetovom stredisku Pamätnú izbu. Štefana Hudáka možno právom zaradiť aj do encyklopédie slovenských dolnozemských spisovateľov, aj keď prevažnú časť svojho tvorivého života pobudol na Slovensku. Pri našej rozlúčke mi pripomenul, že na svoje rodisko nikdy nezabudol a nosil ho nielen v pamäti, ale aj v srdci.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora