„Za posledné tri storočia vyrástlo na nekonečnom chotári Čaby mnoho krásnych ruží a jednou z najkrajších je Kétšoproň, vaša obec.

Táto storočná obec je skutočným klenotom Dolnej zeme. Tu žijúca hrdá a oduševnená slovenská komunita verne zachováva nielen miestny, ale aj slovenský jazyk a tradície Čaby, za čo sme jej my Čabänia nesmierne vďační. Ak sa chcete dozvedieť o týchto spoločných pokladoch mesta, prijmite náš darček v podobe tejto malej publikácie, ktorú vytvorili Čabänia pre vás, našich milých Šoprončanov.

Táto publikácia je zároveň druhým číslom nového seriálu, ktorý pod názvom Jano Dolný Mišo Horný spracúva rôzne témy z minulosti a súčasnosti dolnozemských Slovákov s cieľom vykresliť nielen bohatú minulosť a nádejnú budúcnosť, ale aj hrdú prítomnosť.

Nak Ťa hát Pán Boh živí, Šoproň!“ znejú úvodné slová predsedu Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba a zodpovedného vydavateľa Ondreja Kiszelya v útlej, avšak o to pestrejšej dvojjazyčnej publikácii s názvom Šoproň – Kétsoprony.

Na šestnástich bohato ilustrovaných stranách nájde čitateľ nemenej bohatý obsah v prvom rade o histórii obce, ale nechýba ani prehľad typických priezvisk, či recept. Poďme ale po poradí.

„... drvivá väčšina dnešných obyvateľov Šoproňu má korene v Čabe [...] Nie je preto náhoda, že keď najstarší dnešní Šoprončania idú do Čaby, odznejú slová: „Tájďeme domó!“, dozvedáme sa v kapitole Šoproň a čabianski slovenskí katolíci. Áno, dobre čítate, katolíci, lebo dejiny obce a okolitej pustatiny sú úzko späté s veľkou vlnou Slovákov katolíckeho vierovyznania, ktorí sa v roku 1772 usadili v Békešskej Čabe. Ich dejinám je venovaná celá ďalšia strana: História slovenských katolíkov na Čabe, ktorá v štrnástich bodoch uvádza míľniky komunity v rokoch 1740 – 1910.

Hlbšie do minulosti nazrieme prostredníctvom čabianskeho farára „Ľudevíta Haána“, ktorý nám vo svojej knižke Pametnosti Békeš-Čabánske (1866) predstavuje Šoproň v stredoveku: „Šoproň záležel sa starodáwna z dwoch rozdílních, ale pri jedno druhej ležiacich dedín a w starodáwních listinách zpominá sa wždy pod tím menom: két Sopron.“ Z výňatku diela sa dozvedáme, že v čase Arpádovcov patrilo územie rodu Herczegovcov zo Székcső, neskôr sa stalo majetkom koruny, kým ho kráľ Ladislav V. nedaroval v r. 1455 Jánovi Huňadymu a jeho potomkom. Neskôr sa časť Šoproňu dostala do majetku Jána Ábrahámffyho. „O nedlúho zatím r. 1566 keď ťurek na tento widiek wtiahnul, zpustnul Šopron, aspon sa o ňom wjac, ako o dedine, zmienka nedeje.“

V ďalšej kapitole sa dozvedáme o mestskej časti Békešskej Čaby Siksave, ktorú kedysi obývali Slováci katolíckeho vierovyznania. Zisťujeme, že každá roľnícka rodina vlastnila dva majetky: dom v meste a hospodárstvo s ornou pôdou v chotári. „Sálaše a polia slovenských katolíkov v Siksave sa zvyčajne nachádzali v Šopronskom chotári. V priebehu desaťročí sa tieto usadlosti čoraz viac sústreďovali pozdĺž poľných medzí a na niektorých miestach vytvárali rad usadlostí, ktoré pripomínali malé osady, čím sa vytvorili podmienky pre budúcu dedinu.“ Kapitola História šopronského chotára nás potom heslovito prevedie vyše storočím, od roku 1897 až po rok 2010. Koncom septembra r. 1939 tu vysvätili Kostol kráľa svätého Štefana, v ktorom o tri roky založili samostatnú farnosť a napokon v roku 1952 sa Kétšoproň stal samostatnou obcou. Spomínanému kostolu je venovaná ďalšia strana. Projektantom a staviteľom budovy s 38 metrov vysokou vežou, tromi zvonmi a 300 miestami na sedenie bol Michal Suják z Békešskej Čaby a prvým farárom zboru bol Jozef Pflaum. S kostolom súvisí aj príbeh „hrdinského murára“ Mateja Szásza-Gregusa, ktorý v 50. rokoch XX. storočia „dostal príkaz od miestneho straníckeho vedenia, aby odstránil svätú korunu, ktorá strážila bránu kostola a celý Kétšoproň. Ako lokálpatriot a veriaci človek presvedčil miestnych súdruhov, že odstránenie koruny by narušilo statiku kostola a tak ju napriek rozkazu omietol zničiť, ukryl ju a uchránil vcelku až do zmeny režimu.“ Socialistický systém napokon postupne zlikvidoval tradičný roľnícky svet v šopronskom chotári.

Nasledujúca dvojstrana sa venuje stručným dejinám najpočetnejších katolíckych slovenských rodín obce: Ančinovcom, Debnárovcom, Korčokovcom, Krajčovcom, Križnovcom, Laurinecovcom, Paulikovcom, Petrovským, Priškinovcom a Szászovcom. Po nej nasleduje mapa Kétšoproňu s vyznačením najdôležitejších budov obce a smeru, resp. vzdialenosti od okolitých slovenských miest a obcí.

Dobrým receptom sa nič nedá pokaziť a tak pred zoznamom podporovateľov a spolupracovníkov si čitatelia môžu prečítať, ako sa varí „Zabíjačkoví kiseľ – na poluňja“, nech má každý „dobrí apeťík“. Na zadnom obale sa s čitateľmi lúčia členovia kétšopronskej Horenky a Zorničky – „hlavní správcovia a budúce pokolenia kultúry, tradícií a jazyka Slovákov na Šoproni“.

Jazykovo je publikácia naozaj pestrá, veď okrem toho, že je dvojjazyčná, v jej slovenskej časti sa strieda spisovná slovenčina s miestnym nárečím, ako to prezrádzajú aj viaceré citované ukážky zošitu, ktorý redigovali O. Kiszely a Bence Püski-Liker. Jazykovú korektúru robila zástupkyňa generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Nina Eliášová, publikáciu vydali ČABA 300 – Gastronomická a turistická jednota dolnozemských Slovákov spoločne s parlamentným hovorcom Slovákov v Maďarsku Antonom Paulikom. Vydanie podporili Samospráva obce Kétšoproň a Slovenská samospráva obce Kétšoproň.

Zlatko Papuček

Foto: Andrea Kiss-Kohut

NEMZ-N-22-0082