Severozápadný Novohrad je vrchársky kraj úzkych údolí, krivolakých ciest a typických dedín so skalnatým chotárom s malými úzkymi roličkami. Medzi také vrchárske obce patrí popri Ábelovej, Madačke, Nedelišti, Lentvoroch a Prahe aj Polichno. Všetky sú si svojou polohou veľmi podobné a historicky majú veľa spoločného. Žiaľ, aj to, že sa vyľudňujú.

Hoci už v čase feudalizmu sa stadiaľto značná časť obyvateľov vysťahovala na Dolnú zem, všetky tieto dedinky boli ešte v prvej polovici minulého storočia plnohodnotnými obcami s hospodárskym a kultúrnospoločenským zázemím, tradíciami a dostatočným počtom obyvateľov. V druhej polovici minulého storočia začalo však vo všetkých obyvateľstva ubúdať a to tak rapídne, že na konci storočia v nich zostal bývať len minimálny počet pôvodných obyvateľov a tak napríklad Madačka a Nedelište sa popri pár starousadlíkoch stali osadami chalupárov a administratívne ich spravuje obec Ábelová, rovnako poznačená veľkým úbytkom obyvateľov.

Polichno – ešte samostatná obec – má 128 obyvateľov (2022). Je rodiskom významných slovenských osobností, pôsobiacich aj na ľavej strane Ipľa. Od začiatku reformácie boli medzi nimi učitelia a farári. Prvý známy učiteľ bol Matej Sartorius, ktorý najskôr pôsobil doma a potom niekoľko rokov vo viacerých Slovákmi osídlených obciach Peštianskej stolice. Z farárov Pavol Jakobei odišiel z Polichna už v roku 1705 na pozvanie šľachtica Podmanického do rodiacej sa slovenskej obce Asódu, Gabriel Balašovic roku 1721 do Galgaguty, Andrej Eger roku 1725 do Domoňa, Martin Sartorius roku 1730 do Jače, Matej Mixadt roku 1741 do Šámšona. V polichnianskom evanjelickom kostole kázali alebo boli pokrstení viacerí farári, ktorí sa stali poprednými slovenskými osobnosťami. Z rodu Petianovcov to bol farár Daniel Petian (1772 Polichno – 1828 Príbelce), ktorý bol národnokultúrnym pracovníkom, jeho syn farár Daniel bol od roku 1810 členom Učenej spoločnosti banského okolia, jeho knižnicu potomkovia roku 1870 darovali Matici slovenskej. Michal, brat Daniela st., bol cirkevným historikom, ďalší brat Gabriel popredným farárom. Syn Michala Petiana (1750) Juraj Natán Petian (1806 Polichno – 1859 Lešť), farár v Lešti, sa zapísal do slovenskej národnej histórie tým, že bol podporovateľom slovenských národných podujatí, testamentom venoval na založenie Matice slovenskej deväťtisíc zlatých.

Z rodostromu Slančíkovcov

Zakladateľ rodu Pavel Slančík prišiel do Polichna za evanjelického farára roku 1861. Do úradu ho uvádzali ľuborečský farár, básnik Daniel Maróthy a ábelovský farár Pavel Rell, ktorý predtým pôsobil v Békešskej Čabe. Pavel Slančík bol národne uvedomelý Slovák, v roku 1863 zasadil pred kostolom lipu na pamiatku tisíceho výročia pokresťančenia Slovákov. Táto lipa dodnes skrášľuje prostredie okolo kostola postaveného roku 1788. Pavel Slančík bol v roku 1863 zakladajúcim členom Matice slovenskej. Odoberal národnú tlač a venoval sa učeniu a výchove svojich jedenástich detí, z ktorých bolo šesť dievčat a päť chlapcov. Po kratšej hospitalizácii v Balašských Ďarmotách zomrel 13. mája 1909 v Polichne. Najstaršími jeho deťmi boli Pavela Irenaa po nich prišli dvojičky Bohuslav a Božena (Slančíková-Timrava). Dospelého veku sa dožili štyri dievčatá Irena, Božena, Izabela a Mária a dvaja chlapci – Pavel Daniel a Bohuslav. Pavel Daniel Slančík po vychodení ľudovej školy v rodisku nastúpil na lýceum a už ako študent mal literárne nadanie. V pozostalosti Timravy – jeho sestry – sa zachoval zošit s titulom Práce Pavla Slančíka 1883. Okrem básní sú v ňom aj dve veselohry: Zlý začiatok, dobrý koniec a Dnes žiak, zajtra vojak. Po skončení teologických štúdií nastúpil za farára v Čerhátskych Šuranoch (Cserhátsurány), potom prešiel do Terian (Terény). Ivan Kusý v bibliografických a biografických poznámkach Božena Slančíková-Timrava (Timrava II., Tatran 1975) uvádza, že sestra Božena mu pred jeho svadbou chodila do Terian viesť domácnosť. Posledné roky života spoločne s manželkou Máriou žil pri synovi Pavlovi, farárovi v Pusztaföldvári (Békešská župa), kde aj v roku 1945 umrel. Ďalším synom Pavla Slančíka st. bol farár Bohuslav Juraj Slančík (1867 Polichno – 1951 Lučenec), dvojča spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Krstnými rodičmi im boli Daniel Maróthy a Otília Petianová-Algőverová. Bohuslav Juraj bol po skončení teologických štúdií zvolený za farára v Ábelovej.

Emblematická osobnosť obce

Spisovateľka Božena Slančíková-Timrava sa narodila 2. októbra 1867 v Polichne. Dve zimy chodila do polichnianskej školy, kde ju učil Daniel Bazovský. Základy však dostala od otca Pavla, ktorý denne učil svoje deti od 9.00 do 11.00 hodiny čítať, písať, rátať, zemepis, dejepis a okrem slovenčiny aj nemčinu a maďarčinu. Na konci každého školského roku chodili na exámen (záverečné skúšky). Po týchto základoch sa deti učili z kníh riadne ako v škole. Do štvrtej meštianskej Božena chodila do Orphanidesovej školy v Banskej Bystrici. Ako sama vo svojom životopise uviedla, písať literárne práce začala v dvadsiatom treťom roku svojho života. Za zmienku stojí, že v Polichne 20. marca 1887 vyšiel rukopisný časopis vydávaný dcérami Pavla Slančíka a mal názov Ratolesť. Božena Slančíková od roku 1898 začala používať pseudonym Timrava, od názvu studničky (Cimrava) v polichnianskom chotári. Celý život zostala slobodná, aby sa naplno mohla venovať literárnej tvorbe. Novela Všetko pre národ je autobiografickým zhrnutím príhod v rodine. Po otcovej smrti v roku 1909 sa presťahovala do susednej Ábelovej, kde jej brat dvojča Bohuslav bol evanjelickým farárom. Po prevrate v roku 1919 začala pracovať ako opatrovateľka v ábelovskej materskej škole. Do dôchodku odišla roku 1929, no v Ábelovej žila až do októbra 1945, keď sa presťahovala k neteri, dcére brata Bohuslava Zlate Petrivaldskej (1914 – 2012) do Lučenca. Posledné leto bola Timrava v Sliačskych kúpeľoch. 20. novembra 1951 dopoludnia ju u Petrivaldských postihla prvá mozgová príhoda. Po týždennom zápase 27. novembra 1951 umrela. Pozostalosť po spisovateľke Božene Slančíkovej-Timrave prevzal Literárny archív Matice slovenskej. Pri príležitosti 80. narodenín (1947) jej udelili titul národná umelkyňa. V roku 1949 lučenecké gymnázium pomenovali po polichnianskej rodáčke. Meno spisovateľky nesú aj ulice vo viacerých slovenských mestách. Jej rodný dom – polichnianska fara – je zariadený časťou pôvodného nábytku zo života umelkyne a celý objekt je čiastočne zrekonštruovaný.

Rodný dom s dvorom je zaradený do zoznamu muzeálnych zariadení, ktoré každoročne navštevujú hlavne školy a milovníci literárnej histórie. Oproti je klasicistický kostol postavený roku 1788, v rokoch 1862 a 1863 zväčšený a roku 1871 z východnej strany upravený okrúhlym výpustom. Farár Pavel Slančík sprostredkoval u Božetecha Klemensa namaľovanie oltárneho obrazu, ktorý znázorňuje Krista pri studni Jakubovej. Starosta jednej z najmenších novohradských obcí Pavel Kyseľ vykonáva všetko pre zmapovanie histórie obce a jej tradícií, čím podporuje zachovanie jej samostatnosti a života ľudí v nej. Svedčí o tom aj obecné národopisné múzeum s ukážkou miestnych krojov, názornej ukážky Školy starých rodičov s množstvom zachovaných exponátov, udržiavaný starobylý evanjelický kostol, v ktorom pôsobili a krstení boli nielen Slančíkovci, ale aj iné významné osobnosti. Obec každoročne pripravuje najmasovejšie podujatie – Timravin chodníček, spojený s umeleckou akciou Maľujeme Timravu. Polichno je známe tiež tradíciou vzorov veľkonočných polichnianskych kraslíc, ktorých história siaha do začiatku 19. storočia a sú na Slovensku ojedinelou raritou.

Ján Jančovic

Foto: autor