Vznik Matice slovenskej bol aj oslavou 1000. výročia príchodu solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.

„Matica je srbské slovo a znamená žriedlo, prameň, ale aj včelí úľ, resp. včelia kráľovná. Symbol včelieho úľa si zvolila Matica srbská za svoj znak. Každý matičiar mal prispievať do národnej kultúry tak, ako to robia včely pri znášaní medu.“ (In.: Eliáš, M. – Haviar, Š: Zlatá kniha Matice slovenskej, Matica slovenská 2008, s.10.)

Slovanské matice vznikali v priebehu dlhšieho obdobia. Spoločným znakom pre všetky bolo, že išlo o kultúrne národno-vydavateľské spolky. Rozvojom literatúry mali za cieľ podporovať aj národnú uvedomelosť.

V druhej polovici 19. storočia postupne dozrieval čas, aby sa spojili aj slovenskí národovci a ustanovili Maticu slovenskú.

V dňoch 6. a 7. júna 1861 sa konalo v Turčianskom Sv. Martine slovenské národné zhromaždenie, na ktorom pod názvom Memorandum národa slovenského vyhlásili slovenskí národovci národný program, ktorý zahŕňal o. i. aj požiadavku slobodne zakladať literárne, hospodárske a osvetové spolky. Toto zhromaždenie otvorilo cestu k vzniku celonárodného spolku Slovákov – Matice slovenskej. Prípravu založenia inštitúcie zverili na tzv. Dočasný výbor, ktorého členmi boli Ján Francisci, Ján Gotčár, Viliam Pauliny–Tóth a Ján Palárik. Matica slovenská mala združovať všetkých slovenských kultúrnych, vedeckých a osvetových pracovníkov, podporovať rozvoj slovenskej literatúry a umenia, organizovať osvetovú činnosť medzi slovenským ľudom. Základným kameňom jej založenia sa stalo tisíc zlatých, ktoré venoval brezniansky statkár Ján Čipkay.

Jednou zo základných otázok, ktoré prípravný výbor riešil, bola otázka umiestnenia Matice. Prvotným výberom sa stalo Brezno, keďže to bolo slobodné kráľovské mesto, nepodliehajúce župnej jurisdikcii, ktorá nebola naklonená slovenskej veci. Mestská rada Brezna vydala 28. augusta 1861 rozhodnutie, v ktorom vyjadrila súhlas s tým, aby Výbor Matice slovenskej sa v meste mohol zdržiavať a organizovať tu schôdze. Niektorí členovia mestskej rady však s týmto rozhodnutím nesúhlasili a žiadali jeho revíziu. 23. októbra bolo potvrdené odmietnutie sídla Matice slovenskej v Brezne. Zápas o Maticu v Brezne pokračoval. Boli prepracované stanovy, ktoré Dočasný výbor Matice slovenskej doručil mestskej rade dňa 8. februára 1862. Avšak ani tento krok neviedol k úspechu.

Dočasný výbor rozposlal listy slovenským mestám a národovcom. Ako prvý sa prihlásil Turčiansky Svätý Martin. O sídlo Matice prejavil záujem aj Liptovský Mikuláš. Konečná voľba padla na Turčiansky Svätý Martin.

Keďže na založenie Matice bolo potrebné zozbierať väčší finančný kapitál, Dočasný výbor dňa 4. novembra 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach opublikoval ohlásenie Matice slovenskej, v ktorom vyzýval príslušníkov slovenského národa prihlásiť sa za členov Matice a posielať členské príspevky. Príspevky mali posielať Jánovi Franciscimu a opatrovať ich mali dočasní pokladníci Jozef Viktorin a Michal Chrástek. „... Kým by valné, keď príhodný čas príde, povolať sa majúce zhromaždenie rozhodne určilo, povolanie dočasného pokladníka ochotne prevzal na seba o to požiadaný p. Jozef Viktorin a všetky hotové peniaze skladať sa budú pod menom Slovenskej Matice do budínskej sporiteľny na úroky... V Budíne, dňa 4. novembra 1862, Ján Francisci, v. r. – Ján Gotčár, v. r. – Vilém Pauliny Tóth, v. r. – Ján Palárik, v. r. … “

Dňa 1. mája 1863 oznámil Ján Francisci radostnú správu, že na Maticu slovenskú sa pozbieralo 50 000 zlatých, čo bolo desaťnásobne viac ako bola požadovaná kaucia na povolenie Matice slovenskej z roku 1851. Priebežne so zbierkou sa pripravovali všetky náležitosti potrebné na založenie Matice vrátane jej symbolov.

Sen slovenských národovcov sa naplnil dňa 4. augusta 1863, keď konečne vznikla celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov, za ktorú tak dlho bojovali. Na čelo prvého celonárodného spolku Slovákov boli zvolené dve známe osobnosti: Štefan Moyzes, známy aj ako spoluautor Memoranda národa slovenského, ktorého Prvé valné zhromaždenie Matice zvolilo za predsedu. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti (5. júla 1869). Podpredsedom MS sa stal Karol Kuzmány.

Slovenskí národovci sa v tomto období už oduševnene podieľali na všetkých aktivitách spojených s prípravnými prácami tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda na Moravu. Jozef Karol Viktorin pri tejto príležitosti vydal v Pešti Spisy básnické od Jána Hollého.

V prvej kapitole si môžeme prečítať Hollého životopis. Tu Viktorin popisuje aj svoju návštevu u Jána Hollého z jesene 1847: „V posledných rokoch života, aspoň z jesene 1847, keď som ho navštívil, bol už celkom oslepnutý. V malej tmavej, chatrným náradím zaopatrenej izbici v posteli chudobnou perinkou zakrytého, osamoteného našiel som velebného starečka. Tvár jeho patrne vyjasnila sa, keď som mu hlbokú poklonu, jakožto slavnému patriarchovi slovenskému, i v mene iných Slovákov vyrídil a o nejnovejších literárnych pohyboch slovenských, o ktorých len čiastočnú vedomosť mal, vypravoval. Neviem, zdaliž náhodou alebo zvestovaním radostných zpráv tehdejšího literárneho života slovenského spôsobeno, dosť na tom: lámanie údov jeho na ten čas prestalo a on bol v stave posteľ opustiť a so mnou sem i tam prechádzať sa po izbe svojej. Celý deň som uňho ztrávil, a keď som sa pod večer domov odobieral, daroval mi niekoľko spisov básní českých, menovite básne Šnaidrove …“.

V II. časti diela nesúceho názov Hollého pomník popisuje Viktorin organizačné práce na zabezpečovaní pomníka, ktoré začali v apríli 1850. Slávnostné odhalenie pomníka sa konalo na Dobrej Vode 11. mája 1854 za účasti slovenských národovcov oboch konfesií. Výsledok – príprava pomníka, financovaného z celonárodnej zbierky – sa stal symbolom zjednotenia národovcov, o čom svedčia aj verše Ľudovíta Štúra, ktoré spievali pri Hollého hrobe.

V III. časti diela je uverejnený prehľad Hollého spisov, ktorý spracoval Jozef Karol Viktorin. V Spisoch básnických od strany 3 po stranu 60 sa nachádza báseň Svätopluk v 12 spevoch, nasledujú Cyrillo – Methodiáda skladajúca sa zo 6 spevov, básne Sláv, Selanky, Žalospevy a ďalšie Hollého básne, ktoré sú zaradené do kapitoly Básne rozmanité.

O vydaní diela informoval aj časopis Sokol: „Ján Hollý nie je len prvý poet slovenský, ale i prvý básnik náš, ktorý vznešené predmety svojich utešených spevov svojich z dávnovekých dôb svetodejného života Slovenstva čerpal a dôstojne oslávil. Jeho Svatopluk, Cyrillo Methodiáda a Sláv obživili v národe Slovenskom posvätné pamiatky drievnych otcov našich, sprítomniac nám jejich život, mravy, báje snahy, boje a deje slavné a zprítomnením tým slávy dávnozapadlej, budiac v synoch národa lásku k rodu slovenskému. … Prvý pohyb tohto teraz už sláva Bohu všestranne rozmohnuvšieho sa ruchu medzi vzdelanci slovenskými neomylne spevy Hollého zapríčinili, nasledovne je on otcom: nielen spevcov slovenských, ale i prvým budičom života národnieho, ktorý s úplnou presvedčenosťou prorokoval nám, že žiť budeme, a žiť budeme voždy so slávou. … Každý národ slovanský – ako to v časopisoch čítame – zasvätiť hodlá tisícročné jubileum kresťanstva aj pamiatkou literárnou, t. j. vydaním nejakej knihy, spisu, albuma atď. k zvelatku slavnosti Cyrillo Methodejskej. A už pýtam sa, či môžu Slováci na poli literárnom dôstojnejšie zasvätiť slávnosť tú, ako keď jej pamiatke posvätené dielo Spevy Jána Hollého vydajú? Naša literatúra je primladá, naše sily prislabé ešte, aby pamiatky tej dôstojné album v rychlosti sostaviť mohli, a preto bola to skutočne myšlienka znamenitá – nové vydanie – od dávna už rozchytaných básní Hollého k slávnosti Cyrillo Methodejskej usporiadať, teraz už smele vyslovujeme presvedčenie naše, že ani jeden národ slovanský na literárny oltár tisícročného jubileuma krásnejšej a dôstojnejšej obeti nepoloží, ako položil ju národ slovenský novovydaním Spisov Hollého so slávnosťou kresťanstva slovanského úzko spojených. A myšlienka táto a jej prevedenie je zásluhu slávneho Viktorina, za čo sa mu neomylne celý národ slovenský najsrdečnejšie blahodariť bude...“

Myšlienka založenia Matice slovenskej a jej ciele sa šírili aj tlačou. V roku 1863 vyšlo v Skalici 1. číslo časopisu Slovesnosť (Slovesnosť. Príloha k Cyrillo Methodovi). Redaktorom a vydavateľom bol Dr. Andrej Radlinský.

V 1. čísle časopisu sa dočítame i vysvetlenie myšlienky založenia uvedeného časopisu.

„Poneváč „Slovenská Matica“ je spolok literárny, slovesný, a naša „Slovesnosť“ je list literatúre všeslavianskej a zvlášte našej slovenskej venovaný: sluší sa, aby sme list tento v prítomnom jubilárnom Cyrillo – Methodejskom roku otvorili s uverejnením jej Stanov, ačkoľvek tieto už v minulom roku nadostač uverejnené boly a známe sú každému národovcovi, aby ony tiež v tomto prísne slovesnom literárnom liste, jakožto archíve listín prítomného času nechýbäli, Uverejňujeme jich teda...“

Ako to už z úryvku úvodného textu vyplýva, čitateľ sa v časopise dočítal podrobné správy o ohlásení Matice slovenskej, o jej stanovách, o podporovateľoch...

Pri čítaní časopisu sa dozvedáme, že za zakladateľov Matice slovenskej sa počítal každý, kto sa hlásil k Základine Matice slovenskej, alebo v hotovosti zložil 100 zlatých.

Text je citovaný z dobovej literatúry Helena Rusnáková

Pozn. autora: Citácie z dobových materiálov nie sú gramaticky upravené