Začiatkom februára sa Slovenská národnostná samospráva v Šalgótarjáne a Spolok šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov rozhodli pokračovať v organizovaní zájazdov na Slovensko a do Poľska. Zostavenia programu sa ujali predseda slovenskej samosprávy Ferdinand Egyed s manželkou, predsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženkou Egyedovou Baránekovou. Túto nemalú úlohu vyriešili bravúrne.

Viacdňový študijno-odborný zájazd sa konal cez turíčny víkend. Našou prvou zastávkou boli Čičmany, ktoré sú vyhľadávané vďaka zaslúžene známym maľovaným domom a architektúre. Čičmanské ornamenty sú zapísané v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Pripomínajú Rilský monastier v Bulharsku. Nevybrali sme si na prehliadku ten správny čas, počasie bolo pochmúrne i mrholilo. Rýchlo sme teda obzreli budovy, potom pamätihodnosti obce.

Naša cesta viedla ďalej do Rajeckej Lesnej, aby sme si pozreli Slovenský Betlehem. S otvorenými ústami sme sledovali malé drevené postavičky znázorňujúce množstvo činností. Bolo tam ako na púti. Videli sme kováčsku dielňu, vínnu pivnicu, kostol, kam s ponáhľali ľudia, i spracovanie konope. Vystavené boli aj miniatúrne reliéfy významných stavieb Slovenska, ako napr. Dóm sv. Alžbety v Košiciach, budova Slovenského parlamentu, alebo Spišský hrad. Vrele vám odporúčam navštíviť Rajeckú Lesnú, lebo výstava je úžasná. V Žiline sme sa od sprievodkyne dozvedeli veľa zaujímavostí o histórii mesta a maďarských súvislostiach. Precestovali sme cez najvyššie položenú obec v Poľsku, Koniaków. Po ubytovaní sa v Istebnej na juhu Poľska sme napäto očakávali zajtrajšok.

Na druhý deň sme vo Wisle sledovali, ako sa v uliciach mesta pripravujú na bežecké preteky. Potom sme obdivovali strešnú konštrukciu prírodného javiska a hľadiska. Povzdychli sme si, aké by bolo fajn na folklórnych slávnostiach v Banke, keby sme neboli vystavení meniacemu sa letnému počasiu. V múzeu sme videli sochu veľkosti človeka z bielej čokolády. Bol ňou poľský olympijský strieborný a bronzový medailista a štvornásobný majster sveta v skoku na lyžiach Adam Henryk Małysz. Pozreli sme si aj skokanský mostík, kde sa v zime konajú veľké medzinárodné preteky. Obedovať sme sa zastavili v pivnici Čertovo kopyto. Pri plápolajúcom plameni pece bola naozaj „pekelná atmosféra“. Varené pivo chutilo podobne ako varené víno. Po obede sme sa už nevedeli dočkať vonkajšej, miernejšej teploty a výborného poľského piva Żywiec, ktoré je dobre známe a obľúbené aj v Európe. V múzeu zasvätenom na jeho počesť, sme si dali malú ochutnávku. (Bolo tam veľa druhov pív. Mne sa najviac páčil hnedý Porter s 9,5% obsahom alkoholu a lahodnou, chmeľovou chuťou.)

Tretí deň sme si pozreli Katedrálu sv. Mikuláša v Bielsku-Bialej. Omša bola krásna, piesne aj kázeň. Nerozumeli sme síce ničomu, ale boli sme ohromení majestátnosťou okamihu. Navštívili sme jednu z najstarších železničných staníc v Poľsku, ako aj centrum mesta s obrovským námestím. Nasledovala návšteva kuriozity, ktorá nie je uvedená ani v turistických brožúrach. Bol ňou park Gródek v Jaworznie, ktorý sa nachádza na pozostatkoch cementárne a dolomitovej bani. Chodníky sú medzi hlbokými roklinami a skalnými útesmi. Dnes sa o tomto mieste hovorí ako o poľských Maldivách. Je možné, že sme boli prvými návštevníkmi tohto zázraku z Maďarska? Na spiatočnej ceste sme hľadeli na kasárne, strážne veže a ostnaté ploty koncentračného tábora Birkenau len zvonka. Spomienka v nás vyvolala pocit: Nikdy viac vojnu!

Posledný deň, na ceste domov sme sa tiež zúčastnili nádherných programov. Cestovali sme úzkokoľajnou historickou lesnou železnicou Vychylovka, ktorá je pamiatkou svetového významu. Premáva medzi Kysucou a Oravou. Strmé svahy a 217 m výškový rozdiel prekonáva úvraťou. Medzitým sme videli drevené chaty postavené na ubytovanie lesných robotníkov, mlyny, malý kostolík a hospodárske budovy. Potom sme si pozreli slovenskú napodobeninu pražského Orloja v Starej Bystrici v okrese Žilina. Prvý slovenský orloj je považovaný za najväčšiu drevenú sochu na Slovensku. Postavili ho v roku 2009. Po obede v starobystrickej reštaurácii sme sa vybrali domov. Spoločne aj individuálne sme hodnotili a diskutovali o našich skúsenostiach, koľko nového a krásy sme videli a zažili. Chceli by sme poďakovať Ruženke a Frédimu, že sa s nami podelili o svoje vedomosti na ceste. Bolo to pekné, dobré a poučné. Stali sme sa vďaka tomu bohatšími, teraz už len musíme dobehnúť našich dvoch susedov.

József Homoga/ar

Foto: autor