Obec Chrťany, v začiatkoch s názvom Harkyan (r. 1227), Harakyan (r. 1339), Chrtyany (r. 1773), Tóthartyán (r. 1800), leží na hranici Krupinskej planiny a Ipeľskej kotliny a patrí k nej aj osada Jazero. Teraz má 200 obyvateľov a starostom je Ján Belov.

Názov obce sa podľa odborníkov odvodzuje od chovu poľovníckych psov, ktorým sa pri vzniku osady jej prví obyvatelia zaoberali. Obec vznikla v roku 1227 a patrila niekoľkým zemepánom. Od 17. storočia bola rozdelená medzi divínske panstvo (Zičiovci) a modrokamenské panstvo (Balašovci). Zo začiatku cirkevne patrila k evanjelickému cirkevnému zboru v Dolnej Strehovej, neskôr zboru v Závade. Z ulicovej zástavby z 19. storočia sa v dedine zachovalo niekoľko objektov ľudovej architektúry, konkrétne podpivničených domov s drevenými a murovanými stĺpikmi, s rozširujúcim sa podstreším, ktoré niekde tvorí po celej dĺžke podstienku. Na ulici pod vyššie položenými domami a na brehu za dedinou sú dodnes zachované pivnice s murovaným vchodom z kameňa. Bývalá evanjelická škola, ktorá vyhorela, je prebudovaná na modlitebňu. Na architektúre viacerých domov aj dnes vidieť, že napriek tunajším ťažkým podmienkam, si roľníci stavali vkusné a priestranné domy a za nimi aj stodoly. Od svojho založenia počet obyvateľov nemala nikdy viac ako 250, ktorí sa prevažne živili poľnohospodárstvom a chovom dobytka a oviec.

Z prvého súpisu vykonaného v Chrťanoch v roku 1715 poznáme mená všetkých trinásť hláv rodín, ktoré mali evidovanú usadlosť. V Novohrade takmer v každej, najmä vrchárskej obci, si dlho udržiavali vlastné národopisné tradície. Zo svadobného zvykoslovia sa v Chrťanoch do polovice minulého storočia zachovala tradícia kladenia orechov a železných predmetov do hlavníc a položenia jarma pod záhlavok manželov ako symbol pevného zväzku. Nevesta dostala pred odchodom do kostola, ktorý bol v Závade, strúčik cesnaku, aby mala iba jedno dieťa. Mať len jedno dieťa bolo v novohradských evanjelických dedinách dlho bežné a cirkev proti tomu márne bojovala. Útlak zo strany zemepánov a nedostatočná výmera chotára s poľnohospodárskou pôdou, boli popri náboženskom útlaku hlavné príčiny útekov chrtianskych poddaných do južnejších, priaznivejších častí krajiny.

Utekali južným smerom

Z latinsky písaného súpisu zbehov z Novohradskej stolice pred rokom 1720 sa dozvedáme, že z Chrtian roku 1686 ušla rodina Jána Tomku do Guty (teraz Galgaguta), 1712 Jána Šteuka do Kirti (teraz Erdőkürt) a 1714 Valentína Bartoša do Pilin, všetko sú to obce na ľavej strane Ipľa. Do Peštianskej stolice, do Alberti roku 1713 zbehol Andrej Križan, roku 1714 do Bíňu (Bénye) Michal Račko, Ján a Štefan Bartoš, Michal Ďurík, Martin Michal, do Čemeru Martin Hrban a roku 1719 do Veľkej Tarče Pavol a Ondrej Huďákovci. Svedectvo o ich úteku komisárom súpisu roku 1720 povedali prísažní, 87 ročný Ondrej Oravec, 40 ročný Matej Pálik a 26 ročný Michal Račko. Niektorí z týchto zbehov (a po nich boli aj ďalší, ktorí utiekli od svojich zemepánov) si v novom bydlisku zmenili priezviská na Chrťan, ich nenašli a nežiadali od iného zemepána vrátiť. Toto priezvisko je na Dolnej zemi veľmi rozšírené a možno sa s ním stretnúť v mnohých dolnozemských župách.

Ján Jančovic

Foto: autor