Jednou zo známych obcí juhozápadného Slovenska je Palárikovo (do roku 1949 Slovenský Meder/Tótmegyer). V historických dokumentoch sa v roku 1248 stretávame s názvom Meger, v neskoršom období sa obec volala Megyer, Tótmegyer, Slovenský Meder. V súčasnosti nesie meno po slovenskom spisovateľovi a rímskokatolíckom kňazovi Jánovi Palárikovi.

Obec bývala majetkom kráľovien. Ťažké časy zažívala v období sporov Matúša Čáka Trenčianskeho s Karolom Robertom z Anjou. Okolo roku 1430 sa dostala pod správu šľachtického rodu Stiborovcov. Neskôr sa dostala späť do rúk kráľa Žigmunda, ktorý ju daroval palatínovi Michalovi Országovi. Turecké rabovačky neobišli ani Meder. Obec bola Turkami dobytá v roku 1559. Od roku 1690 patrila rodu Kaunitzovcov z Moravy. Po roku 1690 podľa archívnych záznamov žili v obci okrem pôvodných obyvateľov i kolonisti z Moravy. S jej históriou sa viaže aj meno grófa Károlyiho, ktorý tam dal postaviť kaštieľ. Kaštieľ je hojne navštevovaný turistami a je využívaný na rôzne slávnostné príležitosti, v parku sa nachádza historická drevená vodáreň z roku 1861. V susedstve je rímskokatolícky Kostol sv. Jána Nepomuckého. Pri kostole nás upúta drevená socha v životnej veľkosti, ktorá znázorňuje kňaza Gabriela Paulíka, ktorý zasvätil 38 rokov svojho života obci v službách cirkvi. O Paulíkovi môžeme s istotou povedať, že jeho životné dielo presahovalo hranice obce i Uhorska.

Gabriel Paulík sa narodil 1. januára 1818 v Modrom Kameni (podľa niektorých zdrojov v Tisovci). Štúdium teológie absolvoval v Trnave. V roku 1835 vstúpil do seminára v Ostrihome. Po štúdiách filozofie v Trnave a teológie v Pešti ho 23. júla 1842 vysvätili za kňaza.

Ako kaplán pôsobil poldruha roka v Tekovských Trsťanoch, potom dva mesiace v Komjaticiach. Počas pobytu v Komjaticiach mal na neho veľký vplyv tamojší správca farnosti Andrej Caban, ktorý bol aktívnym účastníkom národnooslobodzovacieho hnutia, angažoval sa za uskutočnenie štúrovského programu národnej obrody. Sám Paulík, celý život sa hlásiac k slovenskej národnosti, bol veľkým podporovateľom ideí štúrovcov.

V roku 1844 bol vymenovaný za farára v Slovenskom Mederi, v dnešnom Palárikove. Tu, popri svojom kňazskom povolaní, sa plne venoval včelárstvu, rozvoju vzdelanostnej úrovne obyvateľov obce a ľudovému liečiteľstvu.

Paulík bol vynikajúcim rečníkom. Jeho kázne boli zrozumiteľné a zaujímavé nielen pre verejnosť, ale aj pre kňazov o čom svedčí i to, že tlačou bolo vydané aj Paulíkovo dielo: Kázeň k slawnosti prwotin welebn. P. Štefana Tótha, nowoposwateného kňaza, v Modrom Kameni na den Mena Ježiš Roku 1859 držaná (Budín 1859, 8 s.) Jeho kázeň, ktorú predniesol pri hrobe Andreja Cabana 3. mája 1860 tak zaujala všetkých zúčastnených, že bola zverejnená v roku 1860 v Budíne, tlačou Martina Bagóa: Kázeň, ktorú pri pohrebe prevelebného P. Ondreja Cabhna, farára Komjatického, v chráme sv. Alžbety dňa 3. mája 1860 držal Gabriel Paulik, farár Tótmederský. V Budine. Tiskem Martina Bagó. 1860. v 8. str. 16.

Na jeden zo slávnostných príhovorov G. Paulíka upozorňuje aj článok z časopisu Cyril a Metod, č. 28 z roku 1865, kde sa dozvedáme zaujímavú informáciu, ktorá je spojená s menom Gabriela Paulíka: „Dve zriedkavé slávnosti sa vykonávali v okolí našom, ktoré preto v. c. obecenstvu sdeliť pospiechame. V nedeľu XX po sv. Duchu boli sme očití svedkovia pri posviacaní filiálneho chrámu Žitva a Födimeš, k farnosti Ezdych prislúchakúceho, ktorý Jeho Excel. Gróf Alojš Károly, vyslanec c. kr. pri dvore Pruskom vynaložiac naň vyše 3000 zlatých, velkodušne obnoviť dal – obdivu to hodná zaiste prípadnosť v náboženstvu ochladzujúcich časoch tunajších. Úrad posvätitela konal dôstojný pán dekan z Vanky Ján Družbovič pri asistencii kňažstva susedného. Reč maďarskú držal pán prevelebný farár citinský R.h.Bálázsy, líčac zásluhy Jeho Excelencie, slovenskú reč ale držal pán prevelebný Gabriel Paulík, farár tótmederský povestný výmluvnosťou svojou kárajúc chladnosť ludu vo vystavovaní a obnovovaní chrámov starovekých, poukazujúc výborne na horlivosť predkov našich…“ (Pozn. autora: citovaný text v pôvodnom znení bez gramatickej úpravy.)

V roku 1854 v prílohe Palárikových Novín zverejnil báseň: „City radosti pri posvácaní obnoveného chrámu Tótmegyerského dňa 31. decembra roku 1854”

Dnes od Váhu k Tótmegyeru
S veľkou radosťou sa berú
Ešte aj tie divie husi,
Tam veľká slávnosť byť musí!

Ó deň tento zvelebený!
Do jak veľkej žiadosti,
On je už raz urobený
K všeobecnej radosti.

Preč halenu poplátanú!
Sem novú spoza stola!
Pristrojte sa k posviacaniu
Megyerského kostola!

(úryvok básne)

V auguste 1866 vypukla epidémia cholery. Paulík navštevoval chorých a umierajúcich. Chorých liečil „sirkovým kvetom“ a „uhlím“, čo boli jediné prostriedky z ľudového liečiteľstva na liečbu cholery. Nevieme, aký účinok táto liečba mala, ale snaha bola. Z 2400 obyvateľov obce zomrelo 200. Paulík choleru nedostal a stal sa hrdinom doby.

Svoju lásku k prírode prejavoval nielen chovom včiel, ale aj tým, že v marci v roku 1866 sa pričinil o vznik ovocnej škôlky. Na výsadbu stromčekov poskytol časť svojho vlastného pozemku.

Paulík bol v širokom okolí vychýreným včelárom. Bol prvým včelárom v Uhorsku, ktorý začal používať debničkové úle s klietkami. O jeho práci a úspechoch sa písalo v súdobej uhorskej literatúre: Magyarország jeles méhészei (Významní včelári Uhorska). Ako prvý včelár v Uhorsku odoberal odborný včelársky časopis Bienenzeitungen vydávaný v Nemecku.

Svoje bohaté skúsenosti odovzdával svojim súčasníkom. Mnoho návštev si chodilo pozrieť jeho včelín, umiestnený v katastri obce. 21. augusta roku 1880 bol na zjazde Uhorského včelárskeho spolku menovaný jeho čestným členom. Na medzinárodnom včelárskom kongrese v Kolíne bol menovaný za zástupcu uhorských včelárov.

Ukázalo sa, že chov včiel je finančne výnosný. Gabriel Paulík však patril k tým vzdelancom svojej doby, ktorý svoj um, talent a sily vložil do hospodárskeho a kultúrneho rozvoja svojho regiónu a svojho ľudu. Tomu, že to bolo naozaj tak, svedčí i skutočnosť, že tretinou nákladov prispel v roku 1873 na postavenie sochy Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorú umiestnili pri kostole. Socha je z vápenca a veriaci jej dodnes vzdávajú hlbokú úctu. Niektoré pobožnosti v jarnom a letnom období sa v minulosti konali pri tejto soche. V súčasnosti sa tam začínajú obrady na Kvetnú nedeľu.

Gabriel Paulík zomrel 26. mája 1882 v Palárikove, kde je aj pochovaný. Pri hlavnom kríži starého obecného cintorína sa nachádza jeho hrob. Pomník – sochu nadživotnej veľkosti dala postaviť Gabriela Gálová. Na budove Farského úradu sa nachádza pamätná tabuľa, pripomínajúca, že tu pôsobil rímskokatolícky kňaz a národný buditeľ Gabriel Paulík v rokoch 1844 – 1882.

Helena Rusnáková

Foto: autorka