Juraj Jančovic (Georgius Jantsovitz), otec významného slovenského jazykovedca Štefana Jančoviča (pôvodne Jančovic), zanechal za sebou na Dolnej zemi ojedinelý dokument o dejinách slovenského školstva v Alberti (dnes časť osady Albertirsa).

Jeho 17 stranový rukopis, zachytáva prvých stodesať rokov tamojšej výuky. Tieto dejiny sú napísané v slovakizovanej češtine (bibličtine), vtedajšej bohoslužobnej reči slovenských evanjelikov, ktorých školy a učitelia boli súčasťou evanjelických cirkevných zborov. Juraj Jančovic – také bolo jeho pravé priezvisko a rovnako aj priezvisko jeho školopovinných detí, čo možno vyčítať zo školských záznamov.

Narodil sa 25. januára 1771 v novohradskom Siráku, kde jeho otec Pavol bol záhradníkom u grófa Telekyho. Po elementárnej škole, ktorú vychodil v rodisku, navštevoval evanjelické školy v Ožďanoch, Banskej Bystrici, Levoči a Kežmarku. Keď sa však chcel po vzore evanjelických vzdelancov vybrať na ďalšie štúdium na niektorú nemeckú univerzitu, a pomoc hľadal u mladšieho brata, ktorý bol učiteľom v Tapiovskom Svätom Martine (Tápiószentmárton), ten mu vybavil miesto u šľachtica Baltazára Pongráca, seniorátneho dozorcu žijúceho v Peterke. Po vykonanej „próbe“ ho Pongrác priviedol k učiteľovi a kantorovi Pavlovi Frčkovi, ten ho doučil hrať na organe a po štyroch týždňoch, 8. januára 1792, bol Juraj Jančovic pozvaný za učiteľa do Cinkoty. Pri jeho príchode bol v Cinkote farárom, a slúžil tam do roku 1796 Juraj Ribay, od ktorého sa Juraj Jančovic veľa naučil. Počas sedemnásťročného pôsobenia v Cinkote napísal a v roku 1803 v Budíne vydal knižočku Potřebná správa pro mládež. V roku 1809 bol pozvaný za učiteľa do Alberti. Medzi jeho povinnosti patril okrem iného aj spev s chórom v chráme a počas neprítomnosti farára vedenie liturgie a kázanie na bohoslužbách.

V šestnástich bodoch je uvedený zoznam jeho dôchodkov v naturálnej a peňažnej forme, ktoré mu obec a cirkev bude poskytovať. Juraj Jančovic počas svojho dvadsaťročného pôsobenia v Alberti úhľadne a pekným písmom napísal históriu albertského školstva, ktorú sústredil do piatich kapitol: Predmluva (2. – 3. strana), Histórie Školi Albertské (4. – 7.), Vypsání školných učitelú Školi Evang. Albertské od jejiho začátku (7. – 10.), Vocatoriales Ludirectoris Albertiensis (13. – 15.), Poznamenáni duchodkuv Školi Albertské (16. – 17.). Autor tohto pamätného dokumentu z roku 1820 v úvode píše, že z richtárskeho protokolu (1731) vybral nariadenie zemepána Martina Seleckého o mládeži. Zdôrazňuje v ňom veľkú negramotnosť, nevedomosť a nedbanlivosť občanov vo výchove svojich detí ku gramotnosti. V tejto veci zemepán v prítomnosti obecnej vrchnosti prísne obyvateľom prikázal, aby každý svoje deti k pobožnosti od mladosti viedol a ako chlapcov tak i dievčatá od 6 a 7 rokov až do dvanásteho roku do školy dával, aby sa tam naučili čítať, písať a rátať. Týka sa to obyvateľov, ktorí môžu byť celý rok bez svojich detí. Na druhej strane takí obyvatelia, ktorí nemôžu počas letných prác bez svojich detí zostávať, tí od oberačky, prinajmenej do Sv. Jána, majú dať svoje deti do školy. Ak to rodič nedodrží, dostane pokutu 12 zlatých alebo 50 palíc. Učiteľ, ktorý bude učiť všetky deti v obci, dostane každý rok od zemepána šesť prešporských meríc dežmovej pšenice a od obce (mimo platu, ktorý má od cirkvi) desať zlatých a desať prešporských meríc obecnej pšenice. Učiteľ za tento plat (podarúnky sa sem nerátajú) je povinný usilovne a verne vyučovať a na deti dávať pozor. Ak žiak svojvoľne školu zanedbá a niekoľkokrát vymešká, toľkokrát bude potrestaný prútom. Ak niektorý otec alebo matka nedá dieťa do školy, učiteľ ho má oznámiť richtárovi a obecnej rade, a richtár má takému uložiť pokutu a prikázať ihneď poslať deti do školy. Ak takéto napomenutie nenapraví, ihneď mu uloží pokutu 12 zlatých. Z nich pôjde jeden zlatý richtárovi, dva pre úrad a ostatných deväť na špitál. Ten kto by nemal 12 zlatých a nemohol ich odovzdať, ten prvýkrát dostane 50 palíc a druhýkrát 100 palíc, ktoré mu budú vyťaté pred kostolom. Tento štatút má byť prečítaný pred kostolom, aby o ňom vedel každý obyvateľ.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora