Ako v mnohých slovenských národnostných dedinách, tak aj u nás, v Novej Hute v Bukových vrchoch sme usporiadali tradičný slovenský batôžkový fašiangový bál.

Konal sa 14. februára v spoločenskej miestnosti súčasne s tzv. tanečným domom organizovaným pre najmenších, pre škôlkarov a žiakov základnej školy. Spoločne sme sa hostili a zabávali.

Na začiatku podujatia pri prestretom bielom stole sme spomínali na dávne fašiangy. „Ale už sa budeme hostiť, blížia sa fašiangy!“ hovorili naši rodičia po novom roku. A naozaj to bola veselá, bezstarostná zábava pre celú dedinu, pre všetkých. Totiž v komore mali už všetko prichystané na hostinu: slaninu, klobásy, údené mäso a škvarky, z čoho potom piekli pagáčiky. Starší muži, otcovia a dedovia sa zišli v krčme, kde sa hrali karty, spievali, pili až do rána. Jedli mäsové guľky, šišky, muzikantom však ponúkli klobásy aj slaninu.

Takto sme spomínali, ale najmä naša 91-ročná členka, nena Frida mali čo rozprávať: v maškarách strašili ľudí, potom sa dali do tanca.

Vyvrcholením fašiangového karnevalu bolo, keď sa objavili maškary. Naše masky siahali do dávnej minulosti. Obliekli sme sa za drevorubača, furmana, „vápnara“, horára. Boli to typické huťanské masky, ktoré prekvapili najmä mladých. Podarilo sa nám do veselej zábavy zachytiť zvyky a tradičné povolania rodičov. Pritom sme si zaspievali ich pôvodné slovenské a maďarské piesne: „Včera večer... a ja som ich pekne privítala, aj každému som darunek dala. Dala som ja šlogárovi červenú ružičku, horárovi sama som se dala, bo ja jeho verne milovala...“

Myslím si, že „vápnarov“ alebo vápenkárov dobre poznali aj naši priatelia z Dolnej zeme, ktorí tam chodievali predávať vápno konskými záprahmi.

Lujza Ladányiová

Foto: Zsóka Telekešová