Desať rokov keď dožije nejaké kultúrne teleso, to znamená, že nielen jeho zakladatelia urobili osožnú prácu – publikum si ho žiada a očakáva, má ho rado a nadšene mu tlieska. Preto aj jeho členovia chodia usilovne na skúšky aj trikrát týždenne a predstavujú sa s nadšením a radosťou.

Platí to dvojnásobne, keď ten-ktorý súbor vznikne mimovoľne, bez vopred premysleného rozhodnutia. Ako sa to stalo v prípade Malej Furmičky z Čemera pred desiatimi rokmi.

Folklórny súbor Furmička tvorili už aj vtedy tanečníci, ktorí boli, aj dnes sú, rodičmi, za oných čias s malými deťmi. Nemohli a nechceli ich nechávať doma, keď išli na skúšky. Brali ich so sebou. Deti tam skákali, šantili, bavili sa, keď si dospelí zmysleli, že ich potrebujú do jednotlivých choreografií, ktoré pripravovali na kvalifikačné prehliadky. Vyžadovala to situácia.

Deti program odkukali

„Úplne sme zostali šokovaní, že sa s nimi ani nemusíme intenzívne zaoberať, lebo oni od dospelých „odkukali“, čo robili,“ prezradila pre Ľudové noviny všestranná vedúca súboru Alžbeta Szabová. Vtedy dostali chuť aj ďalší rodičia priniesť svoje dieťa, veď to nechodí nikam tancovať a je šikovné, nech sa hýbe. „Keď ich už bolo zopár, nie veľa, asi ôsmi sa zišli, objavila sa v bráne slovenského domu jedna teta, ktorá povedala, že ona veru videla, že máme detskú skupinu. Boli ste na kvalifikačnej prehliadke, povedala, a boli tam deti, veru. Jej vnučka chodí na tanec, aj štyria z tej triedy a nie sú spokojní, čo im v kultúrnom dome poskytujú, preto deti rada doniesla. Pýtala sa, či môže. To bola teta Katka Rippelová, babička Viki Godóovej, teraz ju pozná naše publikum ako speváčku – sólistku, ktorá aj výborne tancuje. Ja som len stála, stuhnutá ako soľný stĺp, mala som čo robiť aj s Furmičkou. Vtedajší učiteľ tanca nie a nie pochopiť, že chceme tancovať slovenské čemerské tance, v čemerských krojoch, on si vymýšľal sedmohradské, pretláčali sme sa. Potom sa objavila charizmatická babička, ktorá vedela, čo chce a aj to vedela vyjadriť. Dokonca sa ani nedala odhovoriť!“ zaspomínala so smiechom vedúca súboru. „Detský súbor mi vôbec nechýbal...a som sa jej však bála, preto som jej povedala, že dobre. Ja som ju na oplátku požiadala, aby pomohla Miškovi Tóthovi v Krúžku ľudovej piesne Lipóta Bálóa, kde bolo málo spevákov. Vďaka agilnej babičke sa k nám dostali jej vnučka Viktória, Orsika Szűcsová, Balázs Bielochradszky, všetci videli na javisku, ako dynamicky tancuje, a Ester Galambosová. Oni chodili spolu do triedy, ich doviedla teta Katka a tým sa odtrhla lavína. Náhle ich bolo veľmi veľa, hádam aj 40 – 50, všetci chceli tancovať u nás. Terajšia partia už nie je taká početná, ale o nich vieme, čo chcú a môžeme s nimi vždy počítať. Hoci už tancujú aj vo veľkej Furmičke, lebo dorástli, navždy zostanú členmi zložky Malá Furmička,“ konštatovala hybná sila slovenského diania v Čemeri.

Oslava desiateho výročia

Desiate výročie vzniku detskej zložky oslávili v Čemeri v Osvetovom stredisku Sándora Petőfiho 19. októbra. Každý vie, že od vedenia Furmičiek zakaždým možno očakávať niečo nové, galaprogramy a oslavy dostanú v Čemeri vždy nejaký nečakaný zvrat. Videli sme program bez konferovania, lebo sme dostali do rúk programový zošitok. Ale bol už aj slávnostný program akoby tanečné divadlo. Čo bude teraz, vopred sa nedalo tušiť. Videli sme len to, že do kultúrneho domu sa schádzalo množstvo ľudí, starých, mladých, väčších, menších, najmenších. Tí najmenší, z Malilinkej Furmičky, hádam aj tridsiati škôlkari, boli tiež vyobliekaní, ako sa patrí. Chlapci v širokých gatiach, košeliach, vestičkách a na hlavách mali klobúčiky. Dievčatká v modrotlačových sukienkach s vizitkami na mieru. Hoci sa ani im nepatrí pozerať pod sukne, ako sa im nadnášali tie vrchné, museli mať aspoň tri, v skutočnosti 5 naškrobených spodničiek. Aj sedeli na okrúhlych stolčekoch, disciplinovane, nech si sukienky nepokrčia. Žiada sa podotknúť, že naučiť sa nosiť toľko sukní nikdy nie je priskoro! Len niekoľké z nich, vari desať dievčatiek, dostalo červené vestičky s partami a biele vrchné sukne s udivujúcou maďarskou trikolórou. V programe sme sa dozvedeli, že je to huncútstvo, ktorým Čemerčanky prekabátili „vrchnosť“, keď dostali začiatkom predchádzajúceho storočia príkaz usporiadať oberačkové slávnosti v maďarskom kroji. Ženy neboli ochotné obliecť si len také ledabolé handry na seba namiesto čemerskej naškrobenej nádhery, preto si obliekli na svoje zvyčajné podsukne len jednu bielu plisovanú sukňu, na ktorú prišili len jednu, tenkú, červeno – bielo – zelenú stužku. 14 dievčat – školáčok zatancovalo pekný tanec na oslavu úrody hrozna a udržiavalo na hlave v rovnováhe fľašku s červeným „vínom“. Na javisku sedeli tri ženičky a bavili sa navzájom, aj divákov, ako striedajúce sa moderátorky veľkých televíznych šou programov. Len tieto boli tiež odeté do čemerského kroja a zjavne boli členkami Furmičky. Pravdaže, všetci vedeli, že sú to zakladateľky súboru Erka, Ági a Marta. Medzi jednotlivými tanečnými vystúpeniami divákom prezrádzali informácie, hovorili o tom, kto sa o čo zaslúžil, predstavovali sólistov a napokon nám porozprávali aj to, kto boli a kto sú členovia súboru v súčasnosti. Videli sme, že z detí, ktoré priviedla do slovenského domu babička Rippelová, medzičasom vyrástli pomocníci učiteľov tanca. Najmenším sa venuje Enikő Horváthová, ktorá okrem toho, že je kvalifikovaná odevná návrhárka, šije odevy pre súbor, začína študovať pedagogiku ľudového tanca a realizáciu návrhov ľudových krojov. Navyše bola teraz zvolená aj do slovenskej národnostnej samosprávy. Húževnatý Balázs Bielochradszky sa venuje školákom, chlapcom na nižšom stupni.

Oslava je radosť z rokov spoločnej práce, ale aj čas na uznanie všetkých, ktorí sa na úspechu podieľajú. Fľašou vychýreného čemerského ovocného vína obdarili bývalých učiteľov tanca, Gábora Farkasa, Zsolta Szilágyiho, Zsolta Koroma i Gábora Leškóa, ten – keďže má prezývku lečo – dostal aj zavárané pravé čemerské lečo. Kvety podarovali pomocníčkam, ktoré sa starajú s veľkou láskou o parádne odevy, mnohé z nich sú starodávnym dedičstvom po prababičkách a praprababičkách. Za prácu súboru sa poďakovala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková a veľa úspechov do budúcnosti popriala čelná predstaviteľka Spolku Slovákov z okolia Pešti Zuzana Szabová. Na záver oficiálnej časti pokrájali nádhernú obrovskú, višňovo-čokoládovú tortu a každého pohostili večerou. Nadšenie z ľudového tanca pokračovalo veselicou, počas ktorej tiež vyhrávali muzikanti diabolskej bandy Árgyélus a krepčil každý, koho nôžky chceli tancovať. A veru chceli, mnohí. Čoskoro, 14. novembra, sa totiž Furmička predstaví v živom vysielaní populárneho programu verejnoprávnej RTVS Zem spieva.

Erika Trenková

Foto: autorka