Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti od svojho založenia v roku 1995 hľadá stopy po Slovákoch, ktorí žili v tejto, voľakedy skoro celkom slovenskej mestskej časti. Výsledkom ich snahy sú pamätné tabule rozložené na viacerých domoch v obvode, kde žili a pracovali slávni Slováci.

Avšak vyhľadaním a umiestnením pamätnej tabule sa ich práca neskončí. Ročne aspoň raz, či pre žiakov budapeštianskej slovenskej školy v rámci miestnohistorickej prechádzky, alebo v rámci pietneho aktu kladenia vencov, vyhľadajú tieto pamätné tabule a spomínajú na ľudí, ktorí zanechali hlbokú stopu v živote mestskej časti.

Takto spomínali 2. októbra na zvonolejára Jozefa Pozdecha a na fotografa, maliara a architekta Ivana Vydareného. Na podujatí, ktorého sa zúčastnili členovia budapeštianskych slovenských obvodných samospráv a aktivisti, spievali členovia Budapeštianskeho slovenského zboru Ozvena. Pri pamätnej tabuli J. Pozdecha životnú dráhu zvonolejára priblížila predsedníčka organizátorskej samosprávy Zuzana Hollósyová. Nezabudla zdôrazniť, že práve vďaka J. Pozdechovi, ktorý bol svokrom Jána Nepomuka Bobulu a hlboko národne cítiacim Slovákom, vieme zavesiť aj viacej zvonov na jednu stolicu. Jeho vynález je znázornený aj na pamätnej tabuli na Lehelovej ulici.

Životnú dráhu Ivana Vydareného priblížila podpredsedníčka zboru Eva Fábiánová, ktorá pripomenula, že ho nazývali aj fotografom Budapešti v čase, keď fotografoval nielen významné budovy, ale aj bežný život v hlavnom meste. Okrem toho je dôležitý vplyv Ladislava Medňanského na jeho maliarsku tvorbu. S maliarom bol spolu v I. svetovej vojne a navzájom sa inšpirovali. Mal rád aj projektovanie budov v staviteľskej kancelárii vedenej Alfrédom Wellischom a jeho synom.

(ef)

Foto: autorka

Podujatie podporila Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Kto bol Jozef Pozdech?

Meno Jozefa Pozdecha poznali odborné kruhy v Paríži, Nancy, Viedni, Moskve a, samozrejme, v celom Rakúsko-Uhorsku. Tento významný slovenský podnikateľ, vynálezca a priemyselník sa narodil 23. februára 1811 v Hrnčiarovciach pri Trnave, v roľníckej rodine. Zo zdravotných dôvodov nedokončil gymnázium. Vyučil sa za kováča a zámočníka, podľa iných prameňov za kolára a kováča. Isté však je, že svoju prvú dielňu otvoril v roku 1832 v rodných Hrnčiarovciach. V roku 1849 sa so svojou rodinou presťahoval do Pešti, kde sa vypracoval na váženého priemyselníka. Vďaka tomu, že vždy trval na správnom označení svojej národnosti, dostal prezývku Der Slovak. Dobre ho poznali aj české vlastenecké kruhy, dostal dokonca osobnú pozvánku na otvorenie Národného divadla v Prahe.

Významnou súčasťou jeho života bola aj národnostno-kultúrna činnosť v Pešti. Bol uvedomelým Slovákom, popredným predstaviteľom Novej školy slovenskej, ktorú viedol jeho zať Ján Nepomuk Bobula. Takisto bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a aktívnym členom spolkového života Slovákov v Pešti. Roku 1868 bol prvým podpredsedom peštianskeho Slovenského národnodemokratického spolku, potom jeho predsedom a roku 1869 prvým pokladníkom.

J. Pozdech žil do konca života v Pešti. Jeho sedem dcér sa vydalo za významné osobnosti vtedajšieho uhorského kultúrneho a spoločenského života.

Pozdechova dcéra Marína bola jednou zo skromných pracovníčok vtedajšieho slovenského literárneho snaženia. V rokoch 1861 – 1862 prispievala do Černokňažníka. Potom sa vydala za Jána N. Bobulu, staviteľa prvej budovy Matice slovenskej a redaktora Slovenských novín. Už ako vydatá preložila do slovenčiny nemecký román Lujzy Mühlbachovej Móric Beňovský, ktorý vyšiel v zošitoch.

Keď sa politik a redaktor Ján Nepomuk Bobula rozhodol vydávať v roku 1868 Slovenské noviny, Pozdech i jeho zať vložili do akciovej spoločnosti po sto zlatých, pričom Pozdech sám zaplatil desaťtisíc zlatých ako kauciu na vydávanie novín. Angažoval sa pri založení slovenskej akciovej tlačiarne Minerva v Pešti (1869), bol predsedom Speváckeho spolku slovenského v Pešti (od r. 1871).

V Pešti sa J. Pozdech začal venovať zvonom naplno a čoskoro prišiel s inováciou systému zavesenia a montáže zvonov s prihliadnutím na životnosť samotných zvonov, ako aj na životnosť a statiku veží, v ktorých sa mali zvony umiestniť. Vďaka tomuto inovatívnemu prístupu sa Pozdechove zvony môžu používať na mnohých miestach dodnes. J. N. Bobula opisuje Pozdechovu novú zvonovú stolicu takto: „Horlivý národovec slovenský prišiel prvý na tú myšlienku znížením osi zvona a zmenšením trenia vo visadle obľahčiť zvonenie, a to v takej miere, že kde sa vyhľadávalo predtým šesť chlapov na zvonenie, tam sú podľa jeho sústavy úplne dostatoční dvaja." Nové uchytenie zvona umožňovalo jeho rotačný pohyb a rovnomerné opotrebovanie, konštrukcia zvonovej stolice, uchytenie zvonov a spôsob zvonenia eliminovali aj chvenie a otrasy veže. Vynález železnej zvonovej stolice s novým spôsobom zavesenia zvona mu zabezpečil nielen istotu – na jeho výrobu a montáž totiž r. 1863 dostal výlučné privilégium na 15 rokov – ale aj meno vo svete. Po získaní diplomu na svetovej výstave v Londýne (1862) dostal pozvanie na parížsku svetovú výstavu (1868), kde mu udelili zlatý kríž a dostal veľa objednávok a pozvanie od samotného cisára Napoleona III. do Paríža. Chcel poznať nielen dielo, ale aj majstra. Pre cestu do Paríža sa Pozdech nemohol zúčastniť na slávnosti zavesenia troch nových zvonov, ktoré dodal na Starú Turú. Na moskovskú technickú výstavu (1872) vyhotovil Pozdech štyri zvony s nápismi cyrilikou. Pred odoslaním do Moskvy bolo možné obzrieť si ich v majstrovej dielni na Priemyselnej (Ipar) ulici č. 7. Spomedzi iných cien a ocenení môžeme spomenúť dvojnásobné udelenie Rádu Františka Jozefa, záslužného kríža s korunou (1873). Na svetovej výstave vo Viedni dostal vyznamenanie I. triedy – zlatý záslužný kríž s korunou, takzvanú medailu pokroku. Toto vyznamenanie mu prisúdila medzinárodná jury.

Jeden z najslávnejších uhorských zvonov, ktoré sa viažu k jeho menu, je Rákócziho zvon v Debrecíne. Nápis o vzniku a histórii zvonu pripomína: „Tento zvon následkom pádu vo veľkom požiari r. 1802 praskol. V r. 1863 sa narušené časti vyrezali, ale neskôr znovu popraskal. V pôvodnej forme a s nápismi sa obnovil v r. 1873. Obnova zvonu bola dielom Ignacza Hilzera vo Viedenskom Novom Meste, v Budapešti ho namontoval Jozef Pozdech.

Jozef Pozdech zomrel 22. 6. 1878 v Budapešti. O veľkosti jeho ducha dodnes svedčia mnohé zvony po celom svete.

Kto bol Ivan Vydarený?

Bol mnohostranným umelcom: profesiou architekt – tým sa živil do konca života, povolaním fotograf – čím sa zaoberal od detstva a jeho koníčkom bolo maľovanie. Na jeho stopu natrafila podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti Klára Máthéová, ktorá si všimla na budove oproti svojho bydliska malú tabuľku o tom, že dom projektoval I. Vydarený.

Ivanov starý otec Štefan Vydarený bol hodinárom a fotografom vo Vrbovom. Jeho vlastnoručne vyrobený fotoaparát dodnes opatrujú jeho potomkovia. On a jeho podobne nadaný syn učili fotografovať Ivana, ktorý sa narodil roku 1887. Ten ako žiak bratislavského evanjelického lýcea už sústavne fotografoval. Roku 1907 sa dostal do Budapešti. Pôvodne chcel vyštudovať za lekára, ale keď raz odprevadil svojho priateľa na Technickú univerzitu, očarili ho tam na chodbách vyvesené projekčné výkresy. Ostal tam. Tak sa stal architektom. Ako študent Technickej univerzity si kúpil ročníky 1905 – 1908 Almanachu Fritza Loeschera Deutsche Camera, a to ho definitívne zaviazalo stať sa fotografom. V prvej svetovej vojne slúžil ako dôstojník technického útvaru. Počas vojny sa dostal do styku s barónom Ladislavom Medňanským, ktorý bol už vtedy uznávaným maliarom a veľa času trávili spolu. Na talianskom fronte sa zaoberal plánovaním a stavaním lanových dráh, ale mal dosť času aj na maľovanie a fotografovanie.

Kunsthistorik Károly Kincses, autor knihy o I. Vydarenom, hovoril o nevýhode umelca, ktorého otec bol fotograf stredného formátu. Avšak bolo dôležité, že jeho otec bol zručný a naučil svojho syna vymýšľať nové metódy a poskladať nové stroje. Sám poskladal niekoľko fotoaparátov aj pre nedostatok financií. Veľký vplyv na fotografickú tvorbu I. Vydareného mal bratislavský fotograf Samuel Friedl, ktorého ateliér navštevoval počas štúdia na lýceu. Neraz sa stalo, že fotograf ho nechal samého so zákazníkmi a takto sa mohol zdokonaľovať v portrétoch.

Zhotovil obrovské množstvo snímok, ktoré znázorňujú hrôzy bojov, ale aj nedotknuté, zasnežené, idylicky vyzerajúce horské kraje. Iba zo zápiskov na zadnej strane obrázkov vieme, že to bolo odfotografované počas prestávky medzi dvoma delostreľbami a na dvesto metrov od neho nepriateľskí vojaci zo zákopov pozorovali fotoaparátom sa zapodievajúceho nadporučíka. Vyviazol z vojny a vrátil sa domov. Zamestnal sa v staviteľskej kancelárii vedenej Alfrédom Wellischom a jeho synom a popri projektoch 250 iných budov vypracovali aj plány domu na Visegrádskej ulici č. 60, Gymnázia na ulici Tavaszmező a izraelitského chlapčenského sirotinca. Mal vyše deväťdesiat rokov, keď zhotovil svoje posledné fotografie o meste.

Fotografická činnosť Ivana Vydareného je známa a uznávaná, ale o jeho maliarstve vieme málo. Chuť na tento druh umenia dostal od svojich učiteľov na Technickej univerzite Arpáda Székelya (syna Bertalana Székelya) a Lajosa Rauschera. Jeho diela sa nikdy nedostali do krvného obehu maďarskej kunsthistórie. Bolo o ňom všeobecne známe, že ako fotograf veľa času trávil vyhľadávaním, pozorovaním a komponovaním témy. Nerobil to inak ani vtedy, keď maľoval. Svoje akvarely vytváral zväčša na základe vlastnoručne zhotovených fotografií. Ako fotograf musel dobre narábať so svetlom a ako maliar zas s vodou. Najobľúbenejšia metóda maľovania I. Vydareného bol akvarel, ale jeho talent sa prejavil aj v iných technikách, ako napríklad uhľokresbe, tuši, mediryte, linoryte, či oleji. Okrem toho zhotovil aj tzv. gvaš, teda maľby s krycou vodovou farbou. Tieto sa pre nízku schopnosť lomu svetla vodového spojiva podobajú na pastelové maľby. Jeho špecifickosť spočívala aj v tom, že maľoval očami architekta a fotografa. Keďže pri budovách sa uvádza iba meno hlavného projektanta a nie jeho podriadených, preto nemôžeme vedieť, na ktorých budovách pracoval I. Vydarený. Pravdepodobne je to dostihový Park Kincsem z roku 1924, budínske vily v neobarokovom štýle, budova v severnej časti Kossuthovho námestia, budova na rohu Karolovej okružnej a Kráľovskej ulice.