So zimou sa v Číve rozlúčili v piatok, namiesto škaredej, či čiernej nedele. Slamenú bábku, ktorú pod Pilíšom nazývajú Morena, pripravovali najstaršie dievčatá, ôsmačky, ktoré sa už nevedeli dočkať, až na ne príde rad. Bola to pre ne pocta, že konečne dorástli na to, aby si splnili túto povinnosť.

Z oblastného domu si požičali šaty pre Morenu, a podľa toho, akú mali práve dievčatá vôľu, preobliekli ju za mladú ženu, či škaredú starenu. Pozošívali jej telo a patrične jej nalíčili tvár. Ani chlapci sa nedali zahanbiť a usilovne pomáhali, kde sa len dalo. Napríklad pohotovo šúľali z novinového papiera guľôčky, ktorými popri slame vypchali telo Moreny, aby ľahšie vzbĺkla. O dávnych slovenských zvykoch sa učili na hodinách slovenskej vzdelanosti. Dozvedeli sa, z čoho vyplývali jednotlivé zvyky a na čo mali dopad.

Keď nadišiel slávnostný deň, presnejšie piatok popoludní, bolo všetko prichystané. Morena odetá do kroja bola pripravená na svoju poslednú cestu. Počasie však rozlúčke so zimou neprialo. Nielenže bolo zima, ale vytrvalo pršalo a úbočie potoka konča školského pozemku bolo také rozmočené, že sa dalo naň stúpiť len v gumákoch. Vôbec žiadna radosť, či zadosťučinenie z odchodu zimy, smútku, bôľu a nešťastia. Vzhľadom na to, že už dva roky sa pre pandémiu nekonali rozlúčky so zimou, v žiadnom prípade nechceli organizátori, Osvetový dom B. Kálmánfiho so Základnou školou v Číve, odriecť očakávané podujatie. Tuho rozmýšľali, ako zachránia túto tradíciu. Všetci sa veľmi chystali, jednoducho nikoho nechceli sklamať tým, žeby podujatie zrušili. Ako nám povedala riaditeľka osvetového domu Katarína Čapuchová, túto pradávnu symboliku a zvykoslovie zrekonštruovali podľa rozprávaní informátorov, ktorí pálenie Moreny zažili ešte ako deti, niekedy medzi dvoma svetovými vojnami. V tej dobe sa rozlúčka so zimou pomaličky vytrácala až nebadane zanikla. No najnovšie nielen medzi deťmi, ale aj u starších, ba aj u dôchodcov sa zachovávanie starodávneho zvyku stalo obľúbeným. Nadšene sa zapojili členky ženského speváckeho Krúžku ľudových piesní, aby ľudovými pesničkami sprevádzali celý sprievod od oblastného domu. Spevy, piesne zozbieral Béla Kálmánfi, vydal ich v zbierke Rozmarín zelený. V tejto publikácii sa nachádzajú všetky melódie, ktoré si ženské spevácke teleso pripravuje na sprevádzanie symbolickej udalosti.

Na čele sprievodu s Morenou mali kráčať najstaršie školáčky, za nimi škôlkari, keď kvitli bahniatka, mali ich deti v rukách, potom speváčky a celá škola. Ba i z dediny, koľkí len mohli, a boli oblečení v kroji na všedný deň. Obyčajne, po iné roky, zo štyristo ľudí. Daktorí aj zo susedných obcí prišli na túto parádu. Tohto roku sa nemohli vybrať k potoku, tak vymysleli symboliku. Sychravé počasie zavrelo sprievod do kultúrneho domu. Ako však „upáliť“ a „potopiť“ symbol zimy? Nezostalo iné riešenie, len symbolické. Morenu dievčatá najprv obliekli do kroja. Potom predviedli škôlkari detské hry a školáci spevácko-recitačné detské pásma o očakávaní jari. Následne školáčky povyzliekali Morenu zo šiat, zabalili ju do červeného krepového papiera, akoby ju olizovali plamene. Vzápätí ju zabalili do kusa čiernej látky, akoby zhorela. Napokon ju prikryli modrým krepovým papierom, akoby ju voda unášala, kde sa nakoniec Morena utopila. Páví krúžok sprevádzal podujatie tradičnými piesňami. Všetci účastníci sa cítili oslovení, akoby sa všetko konalo na brehu potoka, ako po stáročia. Záverečnou súdobou novinkou je posedenie pri mastnom chlebíku, s fialovou cibuľou a čajom. Hoci tentoraz nebolo až toľko účastníkov na rozlúčkovom podujatí a následne ani na „kare“ po pochovaní zimy, len asi polovica ako obyčajne, zjedlo sa 15 kíl chleba.

-etr

Foto: Patrik Walczer