Najväčší sviatok našej Slovače, Deň Slovákov v Maďarsku (DSM) hostilo 2. júla dolnozemské mesto Sarvaš, ktoré tohto roku oslavuje 300. výročie svojho znovuosídlenia slovenskými poddanými.

Prvými obyvateľmi boli členovia 34 rodín prisťahovaných zo Zvolenskej, z Novohradskej, Hontianskej a z Peštianskej stolice. Kolonisti podpísali osadnícku dohodu s panstvom baróna Juraja Jána Harruckerna v roku 1722 – od týchto čias sa začali písať novodobé dejiny mesta Sarvaš. A práve toto okrúhle jubileum zohralo významnú úlohu v tom, že Sarvaš sa stal prvým dejiskom DSM, kde sa toto podujatie teda uskutočnilo po druhý raz.

Program bol mimoriadne bohatý. Nechýbalo otvorenie výstavy sarvašského regiónu Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) a mesta Sarvaš v Slovenskom oblastnom dome, kde predstavili práce sarvašských slovenských tkáčov. Následne v Múzeu Samuela Tešedíka odovzdali vyznamenania Pro Cultura Slovaca Folklórnemu spolku Furmička. Po ekumenickej pobožnosti a odovzdaní ďalších vyznamenaní nasledoval galaprogram regionálnych stredísk ÚKSM a, samozrejme, celý deň prebiehalo množstvo sprievodných programov, ako predstavenie inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM), Slovenský jarmok na dvore kaštieľa Bolzovcov, prehliadka Slovenského oblastného domu či Múzea Samuela Tešedíka, ako aj Úniková izba v miestnej slovenskej škole.

Ekumenická pobožnosť

„Korunou“ každého DSM je tradičná ekumenická pobožnosť spojená s odovzdaním vyznamenaní za účasti významných hostí. Nebolo tomu inak ani tohto roku. Jej dejiskom bol sarvašský Starý evanjelický kostol, kde srdečne privítal všetkých prítomných miestny vikár kňaz Zoltán Olivér Horváth. Ako pripomenul, slovenské rodiny pred tromi storočiami prišli na toto územie, kde našli svoj domov a vo viere slobodného vyznávania svojej evanjelickej viery postavili tento honosný chrám boží. Podľa záznamov na oslave jeho storočnice v roku 1888 sa v kostole zišlo päťtisíc veriacich a ďalšie tisícky počúvali slávnostné služby božie z ulice. Táto silná viera Sarvašanov viedla k tomu, aby postavili ďalší boží chrám, Nový evanjelický kostol, 125. Výročie vysvätenia ktorého oslavujeme práve tohto roku.

Ekumenickú pobožnosť viedli evanjelický farár v Slovenskom Komlóši Attila Spišák a katolícky dôstojný pán z Ružomberka Stanislav Brtoš. Na organe hrala Tünde Lévaiová.

„Hospodine, Bože náš, Ty nám na príklade svojho vyvoleného ľudu izraelského dávaš výstrahu, že naše vyvolenie nás nezachráni pred trestom, ak sa budeme protiviť Tvojej svätej vôli,“ zneli slová vstupnej modlitby z úst S. Brtoša. „Ty vieš, akí sme slabí a ako ľahko podliehame pokušeniam, preto Ťa pokorne prosíme, nedopusť, aby sme im podľahli, ale v sile Ducha Svätého pomôž nám ich premáhať a nad nimi zvíťaziť. Nech si vo všetkom pre Ježiša Krista oslavovaný Ty sám, Hospodine, Bože náš, ktorý máš slávu a moc na veky vekov.“

„Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč, a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca. A nieto tvora skrytého pred ním, všetko je obnažené a odkryté očiam toho, ktorému sa budeme zodpovedať,“ zneli slová z Listu Židom (4:12) zo svätej Biblie v podaní A. Spišáka, ktoré uviedli jeho kázeň: „Milé sestry a bratia v Kristu, brať Bibliu vážne, myslím si, že nie je ľahká vec. Ako zistím, že sa mi cez tie slová prihovára sám Boh? Cítim nejaký pocit nepokoja, rozrušenia, pretože Boh ma skúša. Jeho slovo je stále živé, nabité energiou – ako vraví Pavol: ostrejšie ako meč nabrúsený na oboch stranách. Zatiaľ čo meč môže prebodnúť len telo, slovo nášho Boha si nachádza cestu aj cez akúsi hranicu medzi telesným a duchovným, medzi smrteľným a nesmrteľným. Jeho slovo zasahuje až do najhlbších vrstiev, skúma najtajnejšie pocity, najvnútornejšie pohnútky. Keď sa mi prihovára Boh, všetko sa pred ním odkrýva a jeho slovo ma súdi. On vidí všetko, čo robím, vie o všetkom, o čom rozmýšľam, odkrýva vo mne dobré i zlé. Pred ním nemôžem mať žiadne tajomstvá. Naozaj nájsť Boha v Biblii je pre nás, zdá sa, nebezpečná vec. My sa niekedy chceme len tak trochu pošprtať v Biblii, trochu listovať, ale zrazu sa stane to, že z jej stránok vystúpi Pán Ježiš a povie nám absolútnu pravdu o nás. Keď sa na seba pozrieme vo svetle jeho slova, mali by sme zostať zahanbení alebo zmetení. Dánsky teológ Kierkegaard hovorí, že najväčšou skúškou, akej sa človek môže podrobiť, je stať sa kresťanom. Byť sám s Bibliou, to nie je nejaké pobožné cvičenie. Je to odvážny skutok, ktorý môže zmeniť môj život, alebo aspoň ten jeden deň. Pretože slovo nášho Boha k nám prichádza občas ako oheň, ktorý spaľuje našu nevšímavosť, ľahostajnosť a spokojnosť. Ako kladivo, ktoré roztĺka naše malicherné predstavy, našu márnosť. Ako kladivo, ktoré držal Martin Luther pred kostolom. Prichádza ako šum tichej chvíle a šepot lístia, ktorý nám vdychuje do uší a srdca ticho, pokoj. Predtým, než otvorím Jeho slovo, je dôležité modliť sa, je dôležité: byť s Bibliou sám a zavrieť dvere! To nie je môj výmysel, to vraví Pán Ježiš. Zavri dvere! Už sme spomínali na tomto mieste v kostole nedávno, že nevieme počuť Boha, pretože počúvame iné hlasy. Nezatvárame dvere! Máme vždy vo vrecku mobil. Keď človek vstane ráno, ihneď ho otvorí a pozrie si správy. Potom v každej chvíli pozerá, kto mu čo poslal. Tieto dvere nechávame vždy napoly pootvorené a starosti bežného dňa sú v tú chvíľu v našich ušiach, v našej hlave.

Milé sestry a bratia, ak sme sa rozhodli a nabrali odvahu vypočuť si hlas svojho Boha, musíme dvere, tie skutočné, ale i tie pomyselné, úplne zavrieť. Boží hlas nebudeme počuť, ak s ním necháme súťažiť aj iné hlasy.

Čas len pre Boha! Za zatvorenými dverami! Bežný život a jeho starosti nechaj aspoň na chvíľu vonku. Čas len pre Neho, pre Jeho hlas! Veď koľkokrát si On našiel čas pre tvoje slová! Ty to vieš! Vieš to! Inak by si naňho nevolal. Úspech týchto chvíľ s Bohom a Jeho slovom závisí od tvojho srdca. Dokážeme odložiť myšlienky na prácu, na naše starosti, ktoré zamestnávajú našu myseľ? Aj na naše radosti, pre ktoré veľakrát nemáme čas tie dvere zatvoriť a byť chvíľu sami s Bohom? Vyprázdniť myseľ, srdce, od tohto závisí úspech chvíle s Bohom. Chvíle za zatvorenými dverami. Milé sestry a bratia, musíme si stále pripomínať, že Biblia nie je záznam slov mŕtvych ľudí, to nie sú len nejaké cirkevné dejiny, je to hlas živého priateľa!

Čas s Bibliou je čas so svojím Bohom, je to čas, v ktorom ma Boh pozýva pozrieť sa na seba. Pozrieť sa na svoj obraz. Vo svojom slove nás nepozýva len vypočuť si Jeho múdre myšlienky, ale pozýva nás premieňať svoj život. Keď za zavretými dverami, s Bibliou v rukách a modlitbou na perách nájdeme svojho Boha, nájdeme aj samých seba a sami budeme chcieť odkryť svoju dušu a svoje srdce pred Tým, ktorému sa budeme zodpovedať. Amen.“

Sarvaš – dôležité mesto našej Slovače

Po pobožnosti nasledovalo privítanie hostí v mene CSSM a parlamentného hovorcu slovenskej národnosti v Maďarsku Antona Paulika. Moderátorka osobitne privítala parlamentného poslanca miestneho volebného okrsku Bélu Dankóa, námestníčku ombudsmana zodpovednú za ochranu práv národností žijúcich v Maďarsku Dr. Erzsébet Szalayovú Sándorovú, podpredsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Petra Prochácku, zástupcu veľvyslanca Slovenskej republiky (SR) v Maďarsku Mariána Vargu, generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Emila Kuchára, podpredsedu Matice slovenskej Mareka Hanusku, národnostného referenta Ministerstva vnútra, Odboru pre riadenie regionálneho školstva, Oddelenia neštátnych školských inštitúcií Štefana Kraslána, prvého podpredsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a podpredsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí pre Dolnú zem Pavla Hlásznika, predsedníčku Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska Ľudmilu Šomrákovú, predsedu Kultúrnej komisie Slovákov žijúcich v zahraničí pri ÚSŽZ Vlastimila Fabišíka, dekanku Pedagogickej fakulty Univerzity Ferenca Gála Dr. Krisztinu Katonovú, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú, predsedu Únie slovenských organizácií v Maďarsku Františka Zelmana, predsedníčku Slovenského spolku Identita Karolu Klauszovú, predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Benceho Szeljaka a v neposlednom rade hostiteľa, primátora mesta Sarvaš Michala Babáka, ako aj prítomných národnostných parlamentných hovorcov, predsedov celoštátnych národnostných samospráv, primátorov a starostov okolitých miest a obcí, predstaviteľov slovenských samospráv a spolkov a všetkých prítomných.

„Na mieste, kde sme sa zišli, aby sme oslávili náš sviatok, sa pred 300 rokmi začala písať nová kapitola dejín krásneho zeleného mestečka na ľavom brehu mŕtveho ramena Kereša, Sarvaša,“ začala svoj príhovor v mene organizátorov predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková. „Túto kapitolu začali písať evanjelickí osadníci zo severných častí Uhorska po slovensky. Na pamiatku znovuzakladateľov mesta Slovenská národnostná samospráva Sarvaša na námestí pred Starým evanjelickým kostolom pred 20 rokmi umiestnila pamätník. Kus žuly sa dostal na maďarskú Dolnú zem zo Slovenska a symbolizuje tak odštiepenie zakladateľov mesta od ostatných častí slovenského národa, ako aj ich spoločné pevné korene zapustené hlboko do zeme.

Územie mesta a jeho okolie bolo podľa archeologických vykopávok osídlené od praveku. Názov Sarvaš prvýkrát spomína vo svojej kronike Anonymus ako Mons Cervinus, čiže sarvašský kopec. Po vyhnaní Turkov panovník Karol III. daroval Sarvaš podplukovníkovi barónovi Jánovi Jurajovi Harruckernovi za jeho dlhoročné zásluhy. Barón zaľudnil územie slovenskými poddanými. Kolonisti podpísali osadnícku zmluvu 23. júla 1722. Táto dohoda im zaručovala náboženskú slobodu a na niekoľko rokov oslobodenie od urbárskych bremien. Bolo v nej za– kotvené aj postavenie suchého mlyna, zabezpečenie ziskov z jatky, krčiem a rybolovu, ako aj dreva zo statkárskeho lesa na postavenie kostola a domov pre osadníkov. Tieto vymoženosti položili základy nevídaného rozvoja obnovenej obce.

Sarvaš sa vyznačuje tým, že sa k nemu viažu mená viacerých významných osobností, ktoré si vážia obidva naše národy – Slováci aj Maďari. Steny Starého chrámu, ktorý stojí na mieste spomínaného sarvašského kopca, sú majestátnym večným pomníkom bývalého farára sarvašských evanjelikov, zakladateľa prvej praktickej poľnohospodárskej školy v Európe Samuela Tešedíka mladšieho. Jeho meno nesie múzeum, ktoré dostalo stály domov v budove niekdajšej školy. Deň narodenia Samuela Tešedíka, 20. apríl, si Valné zhromaždenie CSSM vybralo aj ako dátum Dňa slovenských pedagógov v Maďarsku, čím sme chceli prispieť aj k zviditeľneniu priekopníckeho diela Tešedíka na poli pedagogiky. V tento deň odovzdávame našim najlepším pedagógom morálne ocenenie, vyznamenanie „Pedagóg roka“. 280. výročie narodenia Samuela Tešedíka si miestna slovenská samospráva pripomenula obnovením jeho hrobu a konferenciou venovanou tejto významnej osobnosti. V Sarvaši po zániku Tešedíkovej školy pôsobilo evanjelické gymnázium, na ktorom vyučovali a študovali viaceré významné osobnosti slovenského kultúrneho, vedeckého a politického života, a to nielen z Dolnej zeme.

Sarvaš je v živote našej národnosti významným mestom aj z toho dôvodu, že tunajšia slovenská národnostná škola bola prvá vzdelávacia inštitúcia, ktorá sa v roku 2004 dostala do prevádzky našej celoštátnej samosprávy. Bol to začiatok budovania systému inštitúcií, so všetkými počiatočnými ťažkosťami, položenie základov kultúrnej autonómie. Krok, ktorým naša komunita prevzala na seba zodpovednosť za budúcnosť tejto inštitúcie. Myslím si, že rozhodnutie spred takmer dvadsiatich rokov bolo správne, o čom svedčia výsledky školy, ale aj úspešné pokračovanie v procese preberania dvojjazyčných škôl v nasledujúcom desaťročí. Naše školy sa v nových podmienkach rozvíjali nielen z hľadiska hmotného, ale sa stali aj akýmisi dielňami vývoja a používania nových pedagogických metód. V tomto smere je naša sarvašská škola príkladom aj pre ostatné inštitúcie.

Sarvaš sa do povedomia našincov zapísal aj svojou vysokou školou pedagogickou, na ktorej sa pripravujú učiteľky materských škôl. O význame tejto inštitúcie vypovedá aj fakt, že materské školy sú prvým ohnivkom v systéme slovenského národnostného školského systému a zohrávajú nezastupiteľnú úlohu pri vytváraní citového vzťahu svojich zverencov k slovenskému jazyku a kultúrnemu dedičstvu. Sarvaš sa môže pýšiť aj tým, že miestna slovenská národnostná samospráva vlastní a prevádzkuje Slovenský oblastný dom a Slovenský spoločenský dom. Tu sídli Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť, ktorý si vytýčil za cieľ zachovávanie slovenských tradícií. V meste pôsobí Slovenské národnostné divadlo Cervinus Teátrum a široko-ďaleko zná– my Tanečný súbor Tešedík.

Uvedené skutočnosti nás oprávňujú k optimizmu a zároveň nás zaväzujú, aby sme spolu s miestnou slovenskou komunitou, vedením a inštitúciami mesta vynakladali ďalšie úsilie na zachovanie a posilňovanie slovenského ducha tohto pre nás tak dôležitého mesta!

Ďakujem vám za pozornosť!“

Úcta oceneným

Po technickej prestávke nasledovalo odovzdanie vyznamenaní CSSM „Za našu národnosť“ i Ceny Štefana Lamiho. Na slávnostnom akte spoluúčinkovali Edita Csasztvanová Vassová, Zuzana Csasztvanová a Mládežnícky dychový orchester zo Slovenského Komlóša s dirigentom Jánosom Krcsmérim, ktorý sa po prvýkrát predstavil so skladbou Adama Hudeca: Slováci v Maďarsku – Piesne z Dolnej zeme, Piliša, Ečeru, Jače, Novohradu a Zemplína.

Slovenský hudobný skladateľ Adam Hudec, na prosbu Mládežníckeho dychového orchestra v Slovenskom Komlóši pri príležitosti 50. výročia jeho založenia, zložil pre nich dielo pod názvom Komlóšske čardáše. Premiéru malo v Slovenskom Komlóši 17. augusta 2017 na IX. Medzinárodnom festivale dychových orchestrov a zožalo veľký úspech. Tu sa zrodil nápad, aby napísal ešte jedno dielo využijúc folklórne klenoty Slovákov v Maďarsku. Na jeho príprave sa podieľali Ondrej Csaba Aszódi, Katarína Szabová Tóthová, Katarína Király, František Zelman a samozrejme dirigent orchestra János Krcsméri. Dielo bolo dokončené v roku 2020 a bolo ušité na komlóšsku dychovku. Bohužiaľ, kvôli pandémii má premiéru iba teraz. V diele sú ukážky z takmer všetkých regiónov Maďarska obývaných Slovákmi.

Zlatko Papuček

Foto: Juliana Babúsová, Andrea Kiss-Kohut, archív ĽN

Laureáti vyznamenania Za našu národnosť

Rozália Izingová Pružinová sa narodila 7. Februára 1951 v Tatabáni. Základnú školu aj gymnázium ukončila v Tatabáni. Po maturite pokračovala v štúdiu na vysokej škole v Szombathelyi, kde v roku 1973 získala diplom v odbore osvetová pracovníčka a knihovníčka. Jej prvým pracoviskom sa stalo Osvetové stredisko A. S. Puškina v Tatabáni-Bánhide. Tu pôsobila najskôr ako osvetová pracovníčka, neskôr plných 20 rokov bola riaditeľkou tejto inštitúcie.

Rozália veľmi dobre poznala obyvateľov svojho rodiska – ich zvyky a jazyk. Zložila aj strednú jazykovú skúšku zo slovenského jazyka. Počas svojho pôsobenia vytvorila čulý život v kultúrnom dome – tanečnú skupinu Rozmarín, spevácku skupinu, tvorivé dielne, dychovú kapelu atď. Mala veľmi dobré kontakty so všetkými generáciami. Bola zakladateľkou slovenskej samosprávy v Tatabáni-Bánhide, dva volebné cykly bola členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a po odchode do dôchodku sa stala vedúcou regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Tatabáni-Bánhide. Nešetriac svoj voľný čas, svedomitou odbornou prácou organizovala viac desaťročí slovenský kultúrny život nielen v Bánhide, ale aj v regióne Vérteš-Gereče. Jej zásluhou je aj odborné zozbieranie pamiatok, ako nábytok, odev a predmety každodenného života slovenských predkov do Slovenského domu v Tatabáni-Bánhide. Je držiteľkou viacerých vyznamenaní, zo slovenských spomenieme vyznamenanie Zväzu Slovákov v Maďarsku „Za slovenskú kultúru“. Vyznamenanie jej udeľujeme za viac ako 40-ročnú svedomitú, agilnú a vytrvalú prácu. Rozália Izingová Pružinová nás, bohužiaľ, 28. Apríla 2022 navždy opustila! Česť jej pamiatke! Vyznamenanie prevezmú členovia rodiny neskôr.

Anna Franková sa narodila 24. decembra 1960. Základnú školu navštevovala vo svojom rodisku – v Strieborných Viniciach pri Sarvaši. V roku 1979 ukončila stredoškolské štúdium maturitou v čabianskom slovenskom gymnáziu. Diplom zo slovenského jazyka pre vyučovanie slovenčiny na 2. stupni základnej školy získala v roku 1998 na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza v Segedíne. Ďalší diplom zo slovenského jazyka a národnostnú aprobáciu pre vyučovanie slovenčiny na strednej škole získala taktiež na segedínskej univerzite v roku 2012.

Od roku 1979 bola učiteľkou na Slovenskej základnej škole, materskej škole a kolégiu v Sarvaši. Svoju prácu vykonáva vždy svedomito, spoľahlivo, húževnato a s úctou k ľuďom a hodnotám. Vždy sa snaží o to, aby si žiaci ctili jazyk a kultúru svojich predkov, aby slovenčinu ovládali na najvyššom možnom stupni. Jej snaha a pracovitosť je merateľná. Jej žiaci dosahovali na regionálnych a celoštátnych súťažiach dobré výsledky a mnohí si urobili jazykovú skúšku zo slovenského jazyka základného, stredného, ale aj najvyššieho stupňa. Keď ju poprosili, aby v záujme uchovávania slovenského jazyka vyučovala svoj materinský jazyk ako cudzí jazyk na Gymnáziu Petra Vajdu v Sarvaši, neváhala a ponuku s radosťou prijala.

Aktívne spolupracovala pri zostavení a lektorovaní viacerých slovenských učebníc a pracovných zošitov. Okrem práce na učiteľskom poli si s láskou plnila aj iné úlohy. Od mladosti sa pripájala k sarvašskému slovenskému kultúrnemu životu. Stala sa členkou obnoveného Slovenského kultúrneho spolku Vernosť. Od roku 1999 sa z radovej členky stala aktívna organizátorka a od roku 2001 do roku 2014 bola jeho predsedníčkou. Aktívne sa zapájala aj do riadiacich aktivít Slovenskej národnostnej samosprávy v Sarvaši, od roku 2014 je jej predsedníčkou. Počas jej pôsobenia v tejto funkcii sa podarilo odkúpiť a obnoviť miestny Slovenský oblastný dom. Aj obnova Slovenského spoločenského domu je výsledkom jej snaženia. Okrem záchrany a obnovy materiálnych hodnôt venovala pozornosť aj nehmotnému dedičstvu predkov. Nedá sa ľahko spočítať, koľko detských táborov a národnostných podujatí zorganizovala a organizuje.

Pozbierala a vydala v knihe Klenoty sarvašských Slovákov obyčaje tunajších obyvateľov a tým zabezpečila, aby sa tradície a zvyky Sarvašanov uchovali aj pre ďalšie generácie. Z miestnych piesní sa uvila kytica a slovenský spevokol v sprievode citary zvečnil krásu tunajších pokladov na CD. Anna Franková opäť pomáhala, organizovala. Jej texty a články sa pravidelne objavujú v slovenskej prílohe miestnych novín Novinkár nad Kerešom.

V Sarvaši ju pozná každý pod menom Ačika. V tichosti si dôsledne plní zverené úlohy, svoju prácu považuje za službu a venuje sa jej z celého srdca a zo všetkých síl. Rada a ochotne každému pomôže. Venovať sa slovenčine, slovenskej národnosti, deťom, ktoré sa učia po slovensky, ale aj Slovákom vo svojom rodisku je pre ňu prirodzené. Vždy sa snaží, aby sa udržiavali všestranne prospešné a blízke kontakty slovenských národnostných samospráv a organizovali aktivity aj medzi inými regiónmi. Aj tým motivuje deti a mládež ku kultúrnemu životu Slovákov. Okrem toho vyvíja aktivity, do ktorých sa zapájajú nielen Slováci, ale aj iné národnosti v krajine. Veľa pracovala a snažila sa o to, aby sa Národnostný športový deň úspešne uskutočnil a aby mládež, ktorá sa zapojila, precítila radosť z úspešnej spolupráce.

Ruženka Komjáthiová sa narodila 14. Marca 1957 v meste Pápa. Základnú a strednú školu ukončila vo Veszpréme. V roku 1977 po získaní štipendia pokračovala v štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor dejepis.

V roku 1982 získala vysokoškolský diplom a vzápätí sa s manželom presťahovali do Veňarca. Práve tu hľadali učiteľku slovenčiny a mohli im poskytnúť aj služobný byt a tak na návrh vedenia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku ju prijali. Už je tomu 40 rokov. Slovenský jazyk tu vyučovala až do roku 2020, kedy odišla do dôchodku.

Postupne sa stále viac zapájala do národnostného života v obci. Každý rok veľmi úspešne pripravovala žiakov na celoštátnu súťaž Slovenské spievanky a veršovačky, ako aj na jazykové skúšky zo slovenského jazyka.

Bola vedúcou detského folklórneho súboru Vretienko a doteraz je vedúcou folklórnej skupiny Rozmarín, ktorá patrí medzi najlepšie kolektívy v Maďarsku. Roky je iniciátorkou priateľských stykov Veňarcu s Dolnou Strehovou, Hrušovom a Veľkým Krtíšom.

Od vzniku miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy je jej členkou, dve volebné obdobia je aj jej predsedníčkou. Takisto je vo vedení pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. Dva volebné cykly pracovala ako poslankyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Od roku 2010 bola jedno volebné obdobie predsedníčkou Novohradskej župnej slovenskej národnostnej samosprávy, v súčasnosti je jej podpredsedníčkou.

Bola oduševnenou organizátorkou a účastníčkou slovenských táborov a neskôr školy v prírode, takže celé generácie detí z veňareckej školy majú nezabudnuteľné zážitky zo slovenského Hronca. Je pravidelnou a aktívnou účastníčkou odborných školení, konferencií a nenahraditeľnou organizátorkou Novohradského národnostného stretnutia v Banke, novohradského stretnutia slovenských národnostných detí Novohradské lipky, haluškového festivalu vo Veňarci a mnohých ďalších národnostných podujatí. Medzitým lektorovala učebnice slovenského jazyka. To všetko by však nezvládla bez podpory rodiny. Oduševnenosť a zanietenosť pre slovenskú národnosť zdedili jej tri dcéry. Ich spevácke trio pod názvom Sestry Komjáthiové je vždy svojím majstrovským výkonom ozdobou slovenských festivalov doma i v zahraničí (Banka, Detva, Východná). Ruženka Komjáthiová je držiteľkou vyznamenania Novohradskej župnej slovenskej národnostnej samosprávy „Na pamiatku Anny Hudecovej“. Jednoznačne je možné ju charakterizovať ako nesmierne skromnú, tolerantnú, oduševnenú, aktívnu a medzi Slovákmi uznávanú osobnosť slovenského národnostného života.

Dr. Zuzana Szabová od svojho narodenia 27. augusta 1950 žije v Cinkote, v XVI. obvode Budapešti. Pochádza zo slovenskej rodiny, ktorej predkovia sa dostali do Cinkoty pred viac ako 300 rokmi z okolia Banskej Bystrice.

Vysokú školu poľnohospodársku skončila v Gödöllő. Študovala na Právnickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa. Vďaka svojej maximalistickej vlastnosti získala aj ďalšie vedomosti v oblasti štátneho hospodárstva, účtovníctva, etiky, turistického ruchu a teológie.

Pracovala na mnohých a rôznych pracoviskách. Dnes je aktívnou advokátkou. Medzi prvými bola aj pri zrode slovenských národnostných samospráv. V Cinkote práve ona začala organizovať obyvateľov slovenskej národnosti. Pod jej vedením vznikla aj miestna slovenská samospráva, ktorej je dodnes veľmi pracovitou a oduševnenou predsedníčkou. Odkedy je na čele slovenského národnostného života, Cinkoťania zisťovali, odkiaľ a kedy prišli Slováci do tejto časti hlavného mesta, dokonca vytvorili živú, priateľskú spoluprácu s Dolnou a Hornou Mičinou. Založili miestny spevácky zbor. Spolu s miestnou samosprávou vytvorili národopisnú zbierku tu žijúcich Slovákov. Vyše dvadsať rokov je Zuzana Szabová známou osobnosťou slovenského národnostného života nielen v Cinkote, kde pravidelne organizuje kultúrne podujatia, ale aj v okolí Budapešti, v samotnom hlavnom meste, a taktiež v celoštátnom meradle. Zastupuje rôzne funkcie v Doline, v organizácii pripeštianskych Slovákov (dnes je predsedníčkou), je členkou Slovenskej samosprávy Budapešti a členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, kde bola viac rokov predsedníčkou Finančného výboru. Teraz je predsedníčkou Výboru pre verejné obstarávanie a právne záležitosti. Od založenia Únie slovenských organizácií je aktívnou členkou vedenia tejto organizácie.

Pravidelne a neúnavne pomáha každému slovenskému spolku, či organizácii najmä v právnych a finančných otázkach. Ale neodmietne pomoc ani v súkromnom živote každého, kto sa na ňu obráti, a to vždy bez nároku na odmenu.

Cena Štefana Lamiho

Dr. Katarína Király je riaditeľkou Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku. Tancovať začala už na základnej škole. Ako 12-ročná sa zúčastnila intenzívneho tanečného táboru pre vedúcich tanečných súborov. Tancovala v Tanečnom súbore Jánosa Bihariho pod vedením Annamárie Neuwirthovej, v Ústrednej národnostnej tanečnej skupine Fakľa, ktorú založil Antal Kricskovics. Počas vysokoškolského štúdia tancovala v súboroch Dimitrovec a tiež vo folklórnom súbore Gymnik pri Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Po ukončení štúdia sa presťahovala s rodinou do Békešskej Čaby, kde tancovala v Národnostnej tanečnej skupine Čaba. Patrí k zakladateľom tanečnej skupiny Prameň (1990) a zároveň aj nacvičovala s členmi tanečnú techniku. Medzitým šila kroje pre členov tanečnej skupiny Čaba a Prameň. V letných tanečných táboroch pre vedúcich súborov a detských tanečníkov vyučovala tanečnú techniku. Pomáhala v práci Národnostnému tanečnému súboru v Banke, čemerskej Furmičke, ečerskému Zelenému vencu a dodnes spolupracuje s Folklórnou verejnou nadáciou v Sarvaši, vďaka ktorej funguje aj Tanečný súbor Tešedík.

V roku 1990 začala v svojich rodných Mlynkoch so zberateľskou činnosťou. Popri krojoch a zvykoch jej pozornosť upútali najmä tanečné tradície. Nie náhodou preto v interdisciplinárnych táboroch, ktoré organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, sa venuje práve tomuto odvetviu. Aj vo svojej dizertačnej práci sa zaoberala tým, či je možné zachovať slovenskú identitu vďaka tanečným tradíciám.

Ako pracovníčka Slovenskej redakcie Maďarskej televízie, neskôr ako vedúca redakcie zhotovila mnoho dokumentárnych filmov, ktoré spracovali tunajšie slovenské zvyky. V roku 2001 vznikol dokumentárny film s názvom „Už je ďjouča, už je naše...“, predstavujúci ečerské svadobné tradície a históriu vzniku choreografie Miklósa Rábaiho a jej následný život. Za réžiu a spracovanie získala Katarína Király ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale Etnofilm Čadca v roku 2002.

Skúsenosti v televízii spojila s túžbou vyučovať ľudové tance, ktorej výsledkom bol za pomoci Folklórnej verejnej nadácie v Sarvaši vzdelávací film o nácviku maglódskych a tirpáckych tancov.

Etnograf Štefan Lami sledoval Katarínu Király už od jej detstva a často jej radil a upozorňoval na nedostatky domáceho slovenského tanečného hnutia. Keď sa v roku 2004 stala riaditeľkou Slovenského osvetového centra, začala organizovať pre vedúcich tanečných súborov a asistentov školenia, a v spolupráci s Maďarskou univerzitou tanečného umenia metodické zamestnania pre pedagógov. Veľký dôraz kládla, popri školení učiteľov tanca, na oboznámenie detí so širokou škálou slovenských tanečných tradícií. Po tom, čo strávila dostatok času odovzdávaním odborných vedomostí, vymyslela a vypracovala kvalifikačnú prehliadku Vo víre tanca pre slovenské folklórne skupiny a tanečné súbory na zachovávanie tradícií v krajine a vypracovala s tým spojené pravidlá Ceny Štefana Lamiho.

Pre toto hnutie získala mnoho odborníkov, ktorí svojimi znalosťami aj odvtedy podporujú prácu domácich skupín. Sme presvedčení, že Dr. Katarína Király si na základe vyššie uvedených faktov zaslúži Cenu Štefana Lamiho.

Fotogaléria 1

Fotogaléria 2

Video 1

Video 2

Video 3

Deň Slovákov v Maďarsku v Sarvaši