Spolok Slovákov z Maďarska na Slovensku zorganizoval koncom júna autobusový zájazd po stopách našich predkov.

V našom Spolku sme sa už dlhšie pohrávali s myšlienkou bližšie spoznať miesta pôvodu našich predkov, odkiaľ od začiatku 18. storočia osídľovali Dolnú zem. Náš projekt „Poznajme niekdajšie prostredie života našich predkov“ podporilo mesto Galanta, a tak sme sa pustili do organizovania zájazdu.

Na tento rok sme vytipovali lokality niekdajšej zvolenskej, oravskej, liptovskej, gemerskej a novohradskej stolice.

Pretože mnoho našich predkov dokázateľne pochádza z oblasti Očovej, rozhodli sme sa prvý deň zájazdu venovať tejto lokalite bývalej zvolenskej stolice. Naši hostitelia v Očovej nás sprevádzali pri prehliadke evanjelického aj katolíckeho kostola. Položili sme veniec k pomníku významného očovského rodáka Mateja Bela. Navštívili sme miestny cintorín, kde odpočíva mnoho ľudí s nám známymi dolnozemskými priezviskami. Z nápisov na náhrobných kameňoch, monografií a aj z výsledkov genealogického bádania je zjavné, že z tejto obce pochádzali rodiny ako Šemetka, Maľa, Sedliačik, Račko, Karkalík, Kriek, Jasovský, Holík, Boháčik, Čilo, Hraško, Chabada, Macek, Martinec, Muránsky, Pivolus, Sámeľ, Šiagi, Sláva, Šouc...

Veľmi obohacujúce bolo stretnutie vo Zvolenskej Slatine, kde nás prijala prednostka obecného úradu spolu s predsedníčkou miestneho odboru Matice slovenskej. Navštívili sme pamätihodnosti obce, medzi nimi i pamätnú izbu spisovateľky a úžasnej ženy Terézie Vansovej. K najvýznamnejším rodákom obce patrili aj Ján Bahýľ (vynálezca helikoptéry), Mikuláš Moyzes st. (hudobný skladateľ), Ján Kulich (akademický sochár), Rinaldo Oláh (huslista a primáš), Mária Ďuríčková (spisovateľka), Štefan Martin Sokol (scenárista, dramatik, publicista) a iní.

Veľkým zážitkom bola návšteva novootvorenej krásnej galérie akademického sochára Jána Kulicha.

Pri poznávaní histórie obce nás naše sprievodkyne oboznámili so životom významných dejateľov, pôsobiacich vo Zvolenskej Slatine. Patrili medzi nich Samuel Medvecký (evanjelický farár, otec Terézie Vansovej), Ján Alexander Fábry (evanjelický farár, spisovateľ), Viliam Figuš Bystrý (učiteľ, hudobný skladateľ).

Nemohli sme opustiť krásny kraj Podpoľania bez návštevy súkromného pivovaru v Detve, kde nás čakal pán majiteľ. Previedol nás výrobnou prevádzkou a ochutnali sme ich špecialitu – jedinečné živé pivko „Dobronay“.

Druhý deň nášho putovania sme vyrazili hneď ráno z Liptovského Mikuláša na Oravu. Z Vyšného Kubína pochádza známy farársky rod Kutlíkovcov. Narodil sa tam Ján Kutlík starší, ktorý pôsobil mnoho rokov ako evanjelický farár v Pitvaroši. Jeho syn Ján Kutlík bol farárom vo Veľkom Bánhedeši, syn Felix Kutlík zase pôsobil ako farár v Kulpíne vo Vojvodine. Učiteľom Jána Kutlíka staršieho bol Ján Chalupka, ktorému možno vďačiť za jeho národné prebudenie.

Cez Dolný Kubín sme cestovali do Veličnej. Tam nás srdečne privítali na evanjelickej fare. Veľmi pútavým spôsobom nás oboznámili s históriou tejto oblasti, veď Veličná bola významnou križovatkou obchodných ciest. Aj tu prebehla reformácia a následná antireformácia, čo viedlo tiež k tomu, že mnoho ľudí odišlo na Dolnú zem. Navštívili sme evanjelický kostol s krásnym organom a pozreli sme si aj výstavu reprodukcií významného maliara Petra Bohúňa.

Cestou späť do Liptovského Mikuláša sme sa zastavili v Istebnom, kde je zachovaný artikulárny kostol z obdobia antireformácie. V tom období mali evanjelici zakázané praktizovať svoju vieru, v každej stolici mali povolený iba jeden kostol, ktorý musel spĺňať prísne podmienky – artikuly. Napríklad jedna z artikúl bola, že na stavbu kostola sa nesmelo použiť železo, teda ani klince.

Posledný deň zájazdu sme venovali novohradskej a gemerskej stolici. Ráno, ešte v Liptovskom Mikuláši, prejavili viacerí záujem zúčastniť sa služieb božích v evanjelickom kostole, ktorý bol neďaleko nášho hotela. Bol to pekný zážitok, veď v mikulášskom cirkevnom zbore pôsobili významné osobnosti ako Michal Miloslav Hodža alebo Juraj Tranovský, autor nedeliteľnej súčasti každej evanjelickej domácnosti – spevníka Tranoscius. Pozreli sme si aj Múzeum žiadostí slovenského národa.

Posledná etapa nášho zájazdu viedla popri národnom parku Muránska planina. Zastavili sme sa v Tisovci, rodisku Vladimíra Clementisa. Jeho pamiatku sme si uctili položením venca k pamätnej tabuli na jeho rodnom dome. Bol to práve on, kto sa po vojne priamo podieľal na riadení repatriácie Slovákov z Dolnej zeme do Československa. Cesta nás ďalej viedla mestom Hnúšťa v Malohonte, ktoré patrí k hniezdam priezviska Karkuš. Pokračovali sme mestami niekdajšieho Novohradu, ktorého významnými strediskami sú aj Lučenec, Poltár či Veľký Krtíš. Z okolia Veľkého Krtíša pravdepodobne pochádzajú priezviská ako Medovarský, Príbelský, Čelovský, Šipický.

Návšteva Modrého Kameňa, poslednej plánovanej zastávky nášho zájazdu, bola predzvesťou cesty domov. Ťažké bolo lúčenie so všetkým, čo nás milo oslovilo. Človek musí na vlastnej koži precítiť stretnutia ľudí s miestami, kde majú spoločné korene. Naši predkovia na svojej dlhej ceste za chlebom a slobodou vyorali hlboké brázdy. Ďakujeme im. Spomíname na nich, lebo vo svojich srdciach máme dedičstvo, akým sa zriedka kto môže pochváliť. Je to poznanie 300 ročnej histórie svojich predkov, svojej rodiny.

Počas zájazdu sme si spolu spievali naše krásne slovenské ľudové piesne za sprievodu harmoniky. Dobre sme sa cítili a rozchádzali sme sa s tým, že podobný tematický zájazd musíme určite zopakovať.

Ďakujeme mestu Galanta, že náš projekt finančne podporilo. Pri hlbšom spoznávaní niekdajšieho prostredia našich predkov, odkiaľ odchádzali na Dolnú zem, sme si intenzívne uvedomili, aké množstvo významných osobností, ktoré formovali našu históriu je späté s týmito oblasťami Slovenska.

Eva Kmeťová
predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku