Futbalista a tréner Ladislav Kubala sa narodil v roku 1927 v Budapešti do slovenskej rodiny (jeho otec pochádzal z okolia Martina, starý otec z matkinej strany vedel len po poľsky). Vyrastal v VIII. obvode hlavného mesta v pomerne biednych podmienkach, v dome, kde bol záchod na konci dvora. V škole veľa času nestrávil, radšej hral futbal. Mal naň nadanie a ako 17-ročný sa stal hráčom klubu Ferencváros.

Na Slovensko sa presťahoval počas výmeny obyvateľstva v roku 1946 a posilnil mužstvo ŠK Bratislava. Po slovensky nehovoril príliš dobre, no vďaka svojim predkom získal štátne občianstvo a dostal sa aj do československej reprezentácie, dokonca za ňu odohral zápas (Rakúsko – Československo), pričom bol jediným „Slovákom“ v československom mužstve.

V Bratislave strávil napokon necelé dva roky, no toto obdobie bolo preňho rozhodujúce. Vtedy sa spoznal s Annou Violou alebo, ako ju prezývali, Ibolykou (Ibi), mladšou sestrou svojho trénera Ferdinanda Daučíka zo Šiah. Viola bola od Kubalu staršia o takmer 12 rokov, dokonca bola aj vydatá – no ukázalo sa, že išlo o lásku, ktorej nič nemohlo stáť v ceste. Kubala a Ibolyka napokon spolu prežili päťdesiat rokov a narodili sa im traja synovia, Branislav (Branko), Ladislav a Carlos.

Bratislavský klub Laciho platil spočiatku dobre, no po čase sa aj jemu minuli peniaze, a tak sa Kubala vrátil do Budapešti (do klubu Vasas). V komunistickom Maďarsku však dlho nevydržal, priťahoval ho profesionálny futbal a šíry svet, a po tom, ako Maďarský futbalový zväz svojim hráčom zakázal podpísať zmluvu v zahraničí („profesionálny šport nevyhovuje socialistickému smerovaniu ľudovej demokracie“), sa Kubala rozhodol emigrovať.

V januári 1949 utiekol na západ za pomerne dobrodružných okolností: v nákladnom aute so sovietskym označením, v ukradnutej sovietskej vojenskej rovnošate a s falošnými dokladmi. Jeho manželka a syn ho nasledovali o niekoľko týždňov za nemenej dobrodružných podmienok – neďaleko Bratislavy preplávali Dunaj pomocou nafúknutej pneumatiky. Cez Rakúsko sa dostali do Talianska, kde sa vedúci tamojších klubov o Kubalu doslova bili. Najlepšie mužstvo tohto obdobia FC Torino ho pozvalo na exhibičný zápas v Lisabone, Kubala však z rodinných dôvodov nešiel. Tomuto rozhodnutiu vďačil, že ostal nažive: lietadlo Turína totiž na spiatočnej ceste narazilo do kopca, na ktorom stojí bazilika Superga, a všetci pasažieri zahynuli – vrátane trénera mužstva Ernőa Egriho-Erbsteina a bývalého spoluhráča Kubalu v Bratislave Gyulu Schuberta.

Maďarský futbalový zväz sa medzitým pokúšal u Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) dosiahnuť, aby emigrant Kubala dostal dlhodobý zákaz činnosti, takže s futbalistom s neistým statusom sa nik neodvážil uzavrieť zmluvu. Vo frankistickom Španielsku ho však čakali s otvorenou náručou. Čo bude, ak bude FIFA robiť problémy? „Prinajhoršom z FIFA vystúpime,“ povedal generál Franco.

Kubala sa v roku 1950 stal hráčom Barcelony. Jeho plat bol päťkrát vyšší než plat dovtedy najlepších hráčov mužstva, no svoje peniaze si zaslúžil. Počas prvej sezóny v Španielsku strelil v 19 zápasoch 27 gólov! Počas jedného zápasu strelil sám 7 gólov (proti Gijónu); v ďalšom proti Zaragoze prihral na 6 gólov. Svojou virtuóznou hrou očaril divákov a pod jeho vedením získala Barca v sezóne 1951/1952 päť trofejí.

Popularita plavého modrookého „Lasziho“ Kubalu bola neuveriteľná. Jeho tvár sa zjavovala na titulkách časopisov, pomenovali po ňom čokoládu, obchody umiestňovali do výkladov jeho fotografie, cez víkendy ho chceli všetci vidieť. Publikum sa za ním išlo zblázniť, a keď Kubala po víťazných zápasoch odchádzal z ihriska, muži mu hádzali pred nohy svoje saká – akoby bol hrdinský toreador. Vtedy sa vedúci katalánskeho klubu rozhodli, že potrebujú väčší štadión, a namiesto malého Les Corts postavili Camp Nou s kapacitou stotisíc miest.

Superstar Kubala účinkoval v troch španielskych celovečerných filmoch, o jeho živote vznikol aj komiks. Francov režim totiž skvele využil propagandistickú hodnotu Kubalovho príbehu: prenasledovaný športovec, ktorý utečie pred komunizmom do Španielska. (Podľa jeho známych nemohol Kubala v Barcelone vyjsť na ulicu ani v starobe bez toho, aby sa naňho okamžite nevrhli ľudia s prosbami o autogram.)

Kubala bol aj úspešný tréner: španielsku reprezentáciu viedol 11 rokov a zostavil aj mužstvo, ktoré v roku 1992 vyhralo futbalový turnaj na olympiáde v Barcelone (s Guardiolom a Luisom Enriquém). Hoci veľmi rád jedol, nemal na sebe – a to ani v dôchodkovom veku – ani gram navyše, pretože pravidelne trénoval s loptou, hral tenis a bicykloval (do kopca).

Mal už po sedemdesiatke, keď vedel prejsť cez ihrisko tak, že pritom nohami striedavo žongloval s loptou, ktorá mu ani raz nepadla na zem. A keď postavil loptu na penaltový bod, k úžasu mladších hráčov i divákov trafil z desiatich pokusov horné brvno osemkrát.

V románskych jazykoch hlásku „k“ väčšinou píšu ako „c“. Od 50. rokov však Španieli hovoria: K ako Kubala. Futbalista, ktorý pochádzal z budapeštianskej biedy, získal s Barcou štyrikrát majstrovský titul.

Darmo však Kubalu zvolili za najlepšieho hráča Barcy 20. storočia (v hlasovaní predbehol Cruyffa aj Maradonu) – maďarský futbal ho za svojho považuje oveľa menej ako Puskása. Nie je náhoda, že keď maďarskí športoví novinári v roku 2010 zostavili rebríček najlepších maďarských futbalistov všetkých čias, Kubala skončil až na 7. mieste (predbehli ho Puskás, Bozsik, Hidegkuti, Albert, Orth a Kocsis).

Ladislav Kubala zomrel v roku 2002 vo veku 74 rokov, dva roky po tom, ako mu diagnostikovali Alzheimerovu chorobu. „Smútia za ním v troch krajinách,“ písal maďarský športový denník Nemzeti Sport. Kubala vedel po maďarsky lepšie ako po slovensky, no so svojimi deťmi hovoril už po španielsky. Keď sa ho pýtali na identitu, vždy odpovedal, že je svetobežníkom.

Raz v rozhovore pre maďarský časopis Labdarúgás magazin povedal, aký svet by si želal: „Bolo by nádherné, ak by sa zo dňa na deň zrušili hranice rozdeľujúce krajiny, ak by sa zrušili rozdiely, ktoré ešte dnes existujú medzi ľuďmi rozdielnych národností. Každého by posudzovali výlučne na základe jeho dobrých a zlých vlastností, a dobrí ľudia by spolu žili v porozumení, láske a mieri, a, samozrejme, mohli by športovať a hrať futbal do sýtosti.“