Ak zaznie slovo Detva, väčšina z nás si ho okamžite spojí s Folklórnymi slávnosťami pod Poľanou. Už len samotné prostredie medzinárodného festivalu, na širokom lesnatom poli s amfiteátrom, naladí návštevníka na slovenské ovzdušie, vytvára pocit domova.

Slávnosť sa pred deviatimi rokmi obohatila o Krajanský dvor z iniciatívy našej nebohej Anny Ištvánovej z Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, – ako odznelo v príhovore jednej z moderátoriek, vedúcej Oddelenia koordinácie štátnej politiky a externej komunikácie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Miliny Sklabinskej. Podujatie prezentuje bohatú a pestrú ponuku tradičných a súčasných hodnôt krajanov z celého sveta.

Tohtoročný spoločný javiskový program niesol názov Blízki z ďaleka. Slováci z Dolnej zeme sa zapojili do javiskovej tanečno-hudobnej kavalkády pod vedením Kataríny Mosnákovej Bagľašovej. Z Maďarska pricestoval Tanečný súbor Komlóš. Viedli ho Sándor Birkás a Milan Krčméri s choreografkou Zuzanou Laukovou. V osobitnej časti slávností súbor predstavil aj svoj kroj a umožnil záujemcom vyskúšať si ho.

V Krajanskom dvore organizovanom pod záštitou ÚSŽZ a jeho predsedníčky Dagmar Repčekovej, pod vedením organizačného tímu na čele s Romanom Malatincom a obce Detva s primátorom Branislavom Baranom, ožila tradičná a súčasná kultúra krajanských komunít so širokou paletou slovenských ľudových remeselníckych produktov. Podieľali sa na ňom popri Slovákoch z Maďarska aj naši z Česka, Chorvátska, Poľska, Rumunska, Srbska, Ukrajiny, ba pridali sa aj zo vzdialenejšieho Švajčiarska, Veľkej Británie, i spoza mora, z USA. Krajanov z Maďarska zastrešovala Únia slovenských organizácií v Maďarsku, ktorej predseda František Zelman dbal na to, aby bolo zastúpených čo najviac jej členských organizácií. Prítomní boli Slováci z Békešskej Čaby, Čabasabadi, Eleku, Slovenského Komlóša i Veľkého Bánhedešu. Úniu oficiálne zastupovali podpredseda Matej Kešjár a Hajnalka Krajčovičová. Pri stanoch sa záujemcovia mohli zoznámiť s tkaninami, publikáciami a gastronomickými špecialitami.

Keďže krajanská komunita si po presídlení vytvorila svoje výrazy príznačné pre svoje mikroprostredie a mikrokomunitu, Dolnozemčania zostavili informačné kartičky, ktoré slúžili ako návod na vyjasnenie rovnakých alebo podobných výrazov s odlišným významom. Napr. halušky sú u nás to, čo rezance na Slovensku. Naše na druhý deň zapekáme, a sú ochutené dolnozemskou bryndzou, ktorá je silnejšia a hrudkovitejšia ako tá na Slovensku, hoci je z kravského mlieka a „haluške” jeme aj s makom, tvarohom, či oškvarkami. Nechýbali ale ani jedlá ďalších zúčastnených obcí našej komunity. Komlóšania ponúkali pečenú klobásu, „kvasienke“ (parené buchty bez náplne, iba posypané rôznymi posypkami) a baraní perkelt, gazdinky z Veľkého Bánhedeša zas varili „birkaciu kapustu“, ktorá je jedinečná a príznačná pre ich okolie. Návštevníci našli u nás aj „gágorčoke“ (či „brdovce“ alebo „čige“) v textilnom vrecúšku zdobenom bielou čabianskou výšivkou zhotovenou výšivkárkami čabianskeho krúžku Rozmarín. Brdo, na ktorom sa brdovce šúľajú, malo naozaj veľký úspech, mnohí si vďaka nemu zaspomínali na dni strávené u svojich babičiek.

Počas trojdňového festivalu sme v radoch návštevníkov zazreli Slovákov aj z ďalších lokalít Maďarska, Mlynčanov i Segedínčanov. Niet sa čo čudovať, veď toto podujatie znamená pre nás, krajanov, veľmi veľa. Nielen radosť z bezprostredného stretnutia s čistou tradičnou kultúrou a jej strážcami z materskej krajiny i zo zahraničia, ale aj pocit súdržnosti medzi geograficky vzdialenými Slovákmi.

(HKr)

Foto: (a), fb/Jan Machaj, Milan Alberti

Fotogaléria 1

Fotogaléria 2