Maliar a grafik Ondrej Lukoviczky sa narodil v roku 1939 v Békešskej Čabe. Absolvoval tamojšiu slovenskú základnú školu a gymnázium. Diplom získal v roku 1962 na Vysokej škole úžitkového umenia v Budapešti, jeho majstrami boli Jenő Dudás, Gyula Hincz, Béla Molnár a Zoltán Rákosi.

Na tvorbu a umelecký prejav Lukoviczkého vplývali aj József Mokos, Lajos Kassák, Jenő Barcsay a ďalší maďarskí umelci, ako aj diela ruskej avantgardy, konštruktivizmus a suprematizmus. Jeho vzorom boli grandióznosť, umelecký svet a duchovnosť ruského abstraktného maliara Vasilija Kandinského.

Na začiatku svojej kariéry sa venoval reprodukčnej grafike, zaujímal sa predovšetkým o drevoryty, potom experimentoval s linorytom a napokon pri hľadaní plastickejšieho materiálu rozvinul techniku sadrového rytia. V roku 1969 dostal spolu s manželkou, maliarkou Ildikó Bálintovou ateliérový byt v Centre nových umelcov v Senondreji. Od roku 1981 okrem vlastných diel realizoval sieťotlače Jenőa Barcsaya, Endreho Bálinta, Victora Vasarelyho, Tihaméra Gyarmathyho a Tamása Konoka. Veľký vplyv naňho mali skúsenosti z polročného štipendijného pobytu v USA. Až do svojej smrti bol aktívnym členom komunity a umeleckej scény v Senondreji.

Patrí medzi výrazné postavy nefiguratívneho, abstraktného a geometrického umenia v Maďarsku, jeho diela charakterizujú rozpoznateľné formy vznášajúce sa v abstraktných priestoroch. Tematicky sa zameral na veľkomestá, v 80. rokoch minulého storočia si za životnú tému zvolil New York a cez architektúru svetovej metropoly rozvíjal svoj koncept perspektívy v súčasnom maliarstve. Tvorbu O. Lukoviczkého predstavili na početných výstavách v rôznych kútoch sveta.

Na plátno vniesol bohatú maliarsku kvalitu svojich abstraktných, plastických foriem. V roku 2014 historik umenia Gábor Pataki opísal Lukoviczkého obrazový svet takto: „Lukoviczky je veľmi dobrý umelec. Na jednej strane je konštruktérom, na druhej strane slobodným a často inštinktívnym tvorcom, ktorý nie je zviazaný disciplínou a možnosťami vnímaných trendov či izmov, a navyše má právo dekonštruovať svoje vlastné sny.“

„Umelecká prítomnosť Ondreja Lukoviczkého sa zdá byť nadčasová. V štylistickom zmysle je samozrejme spätý so svojou dobou a dedičstvom, najmä a rozhodne s avantgardnými a neoavantgardnými výkrikmi minulého storočia, ale v podstate sa podieľa na tvorbe, zostavovaní a skladaní dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia, z ktorých väčšina z nás ešte veľa nepochopila. Lukoviczky je lojálny typ. Je priliehavý. Od výroby modelov lietadiel v detstve až po priestorové, vizuálne „riešenia“ dvojičiek. To môže byť súčasťou tvorivého procesu, celoživotného diela. Takto možno v jeho tvorbe vysledovať prítomnosť plodných momentov, alebo ak chcete, ich sériu. Táto pominuteľnosť sa prejavuje v jeho večnom vzťahu k materiálu, v nekonečnom splynutí „človeka pri práci“ s materiálnym svetom. Predurčené formy, vymyslené obrazové riešenia, dôsledky predĺženého okamihu, ktoré vytvárajú dielo. Juxtapozícia technológie vždy nejako vzniká, pretože materiál si „nachádza“ svoj vlastný výraz. Je to „homo ergates“, teda človek pri práci, ktorý pracuje s hmotou, usiluje sa zachytiť a znázorniť čo najdokonalejší jej stav. A v tomto zmysle je to renesančný človek,“ napísal o ňom András Arnóti.

Ondrej Lukoviczky nikdy nezaprel svoje slovenské korene a svoju národnosť. Udržiaval úzke kontakty so svojou alma mater a často ilustroval knihy slovenských literátov z Maďarska. Do umeleckého neba sa pobral 5. októbra 2023.

Foto: Eva Fábiánová