V apríli navštívili Békešskú Čabu v rámci programu Erasmus+ učiteľ Peter Jonáš a riaditeľka Júlia Dzurusová zo Základnej školy L. Novomeského v Košiciach. Okrem iného sa chceli na vlastné oči presvedčiť, aký je život miestnej slovenskej komunity. Hneď v prvý deň absolvovali prehliadku mesta, pri ktorej im sprievodca porozprával, ako Slováci z Hornej zeme pred zhruba 300 rokmi po ústupe Osmanov znovuosídlili mesto, vybudovali si evanjelický kostol a školu a ukázal aj pamätné tabule venované významným miestnym Slovákom.

No nemenej ich zaujímala súčasnosť, preto navštívili škôlku na Kölcseyho ulici, kde v jednej z tried učí Aida Seresová detičky po slovensky. „V našej škôlke majú deti jednu hodinu, kde sa učíme základy slovenčiny, ale aj slovenské pesničky a básničky,” prezradila Aida. Pri príležitosti tradičného Dňa národností predviedli deti spolu s učiteľkami krásny program, v ktorom zaspievali tradičné detské slovenské pesničky. „Bola som naozaj dojatá, bolo to veľmi krásne,” povedala J. Dzurusová. Program pokračoval vonku na útulnom školskom dvore, kde sa prítomným predstavil citarový súbor Strapce pod vedením Marcella Gergőa, ktorý povedal: „Vediem súbor už piaty rok. Máme na repertoári slovenské piesne a folklór čabianskych Slovákov.” Nasledovali príhovory predsedu Slovenskej národnostnej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Ondreja Kiszelya a slovenského parlamentného hovorcu Antona Paulika a po nich ochutnávka tradičných jedál, ktoré pre návštevníkov pripravili v Slovenskej reštaurácii Domu slovenskej kultúry, kde sa stretávajú členovia miestnej slovenskej komunity. Dom hosťom hrdo ukázal podpredseda slovenskej samosprávy Michal Tóth.

Poobede prijali pozvanie do Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu, kde sa v rozhovore s riaditeľkou inštitúcie Editou Pečeňovou a pedagógmi Zuzanou Benkovou a Jánom Pitoňákom dozvedeli, ako škola vznikla – hoci základná škola vznikla už v roku 1946, po presídlení Slovákov do Československa v nej v roku 1948 ostal iba jeden žiak a gymnázium kvôli nedostatku žiakov ani nefungovalo, predsa len sa v roku 1949 podarilo školu nanovo založiť. V nedávnej dobe prešla súčasná školská budova rozsiahlou rekonštrukciou. Riaditeľka hostí informovala aj o aktivitách, ktoré škola v súčasnosti vykonáva, ale aj o výzvach, ktorým čelí.

Nemenej zaujímavé je aj to, že ku slovenčine sa každý z respondentov dostal inou cestou. „Ja som sa slovenčinu naučila v slovenskej škole,” povedala A. Seresová. Úplne inak to bolo u člena citarového súboru Strapce Juraja Fellegiho: „Slovenčina je môj rodný jazyk. Keď som išiel do prvej triedy, tak som ani nevedel po maďarsky.” Do tretice pridáva svoju cestu k slovenskému jazyku M. Gergő: „Moji predkovia z otcovej aj maminej strany boli Slováci, ale moji rodičia už po slovensky nerozprávajú. Ja som sa slovenčinu učil v škôlke a v škole 12 rokov a teraz študujem slovenčinu a učiteľstvo v Segedíne.”

Tento pobyt bol pre hostí veľmi obohacujúci, dozvedeli sa mnoho zaujímavého nielen o histórii Slovákov na Dolnej Zemi, ale aj čím žijú v súčasnosti a aké tradície si uchovali. „V prípade záujmu je naša škola naklonená nejakej forme spolupráce so školami a škôlkami v Békešskej Čabe, kde sa učí slovenčina, aby to žiakov motivovalo ešte viac osvojiť si náš krásny jazyk,” povedal na záver učiteľ z Košíc Peter Jonáš.

(pj)

Foto: autor