Prednedávnom sa čitatelia Ľudových novín mohli dozvedieť o oslave 55. výročia Slovenskej ženskej speváckej skupiny v Číve. Najprv sa v miestnom katolíckom kostole Nanebovzatia Panny Márie konala omša za zosnulé, ale aj za ešte žijúce členky zboru, potom sa účastníci oslavy presunuli do kultúrneho domu nesúceho meno prvého umeleckého vedúceho spevokolu Bélu Kálmánfiho.

Jubilantom prišli zablahoželať významné osobnosti slovenského života v Maďarsku, predstavitelia Komárňansko-ostrihomskej župy, obce, ba aj súborov, ktoré vznikli tiež na podnet dirigenta, zberateľa slovenských ľudových piesní v podpilíšskom kraji Bélu Kálmánfiho, ako aj spevácke zbory z Kestúca a Huti. Deň pred oslavou sa ženy zišli, aby pospomínali, na koho si ešte pamätali, lebo z pôvodnej zostavy zostala len vedúca skupiny Rozália Keleczová. Medzi pamätníkov vzniku formácie v skutočnosti môžeme zaradiť ešte dve dámy, ktoré sa na ňom podieľali buď priamo, alebo sprostredkovane. Mária Nagyová bola nielen dlhé roky starostkou Čívu štedro podporujúcou zbor, ale za mlada aj jeho aktívnou členkou. Etelka Ribová ako kultúrna referentka Zväzu Slovákov v Maďarsku zažila s čívskymi ženami veľa zábavných chvíľ. Opýtali sme sa ich, čo im utkvelo v pamäti z obdobia formovania zboru.

Rozália Keleczová sa tak pamätá, že motiváciu v nich prebudila televízna súťaž v speve ľudových piesní Vyletel vták.

– Čo sa stalo, že aj v Číve pocítili potrebu založiť si spevácku skupinu?

– Od konca 60. až do začiatku 80. rokov prebiehali v televízii súťaže ľudových spevákov, tanečníkov a folklórnych skupín, ktorými žila celá krajina. Členovia našej organizácie Vlasteneckého ľudového frontu sa nadchli, veď aj v Číve boli ženy s krásnymi hlasmi. Pozvali sme tie, o ktorých sme si mysleli, že vedia pekne spievať a začali sme sa schádzať. Odvtedy sa stretávame každý pondelok na skúškach. Ak si chceme nacvičiť nový blok piesní, alebo sa chystáme na vystúpenie, schádzame sa aj častejšie. V repertoári máme veľmi veľa pesničiek, ktoré poskladáme do blokov podľa toho, pri akej príležitosti budeme vystupovať.

– Kto má takpovediac pod palcom celý repertoár? Máte zozbierané všetky texty a noty?

– Ja som jediná, ktorá pozná všetky piesne. V hlave nosím celý archív, ale mám ich aj vlastnoručne pozapisované. Teraz po úraze mám problémy s písaním, preto ich dávam Marike Vogyeraczkej a ona ich naklepe do počítača.

V zbore máme pekne spievajúce ženy, ale nie sú dosť smelé. Krásny hlas má napríklad Marika Vogyeraczká, aj Ágika Kosztková Jonásová.

– Koľko piesní poznáte? Viem, že dokážete spievať aj štyri hodiny a ani raz nezopakujete ani jednu pesničku. Ale naozaj, koľko ich je?

– To sa ani nepýtajte, – smeje sa Rozika.

– Spomínam si na pani Anku Salikovú. Poznala toľko pesničiek ako málokto. Toľko som sa chystala sa s ňou pozhovárať, až sa náhle pobrala na onen svet.

– Ochorela.

– Nezbierate a nezaznamenávate, čo všetko poznáte?

– Už bola o tom reč s riaditeľkou kultúrneho domu Katkou Csapuchovou, ktorá zároveň spravuje Zoznam miestnych hodnôt, že nahrá všetky piesne. Ešte spolu s Bélom Kálmánfim sme nahrali jednu gramoplatňu, neskôr, pri príležitosti 35. výročia, sme vydali jedno cédečko. Žiaľ, staršie speváčky už nie sú na skúškach také energické, nové, no čo už, nevedia po slovensky, preto sa snažíme nacvičovať nielen na skúškach, ale aj pri iných príležitostiach. Zídeme sa v kultúrnom dome a riadok po riadku im preložím, o čom budú spievať a naučím ich text. Robím to rada, nie náhodou sa venujem práci so zborom 55 rokov. Kedysi, keď som ešte učila v škole, spievali v zbore aj moje žiačky. Pravda, aj teraz sú medzi nami také, ktoré boli mojimi žiačkami, veď som vyučovala viac generácií. Teraz však už neprichádzajú k nám mladučké speváčky. Akosi sú príliš zaťažené v škole. Priznám sa, išla by som aj zo zboru do dôchodku, len mi pohrozili, že potom skupina zanikne.

– Ako som si čítala príbehy vašej speváckej skupiny, zistila som, že spočiatku ste vy viedli zbor, po vás prevzal vedenie umelecký vedúci Béla Kálmánfi. Čo sa stalo? Prečo ste sa vzdali vedenia?

– Urazila som sa. Veľmi. Bola tam jedna papuľnatá staršia speváčka, ktorá do mňa ustavične zapárala a spochybňovala moje schopnosti. Že nie som Čívanka, nepoznám všetky tunajšie pesničky. Bola som mladá učiteľka, mala som iba 27 rokov. Toľko do mňa rýpala, až som sa zdvihla a odišla. Ani som celých sedem rokov nechodila spievať. Až po smrti pána profesora Kálmánfiho som sa vrátila, keď ma nahovorilo vedenie obce.

– Hubaňa sa ospravedlnila?

– Medzičasom umrela. Ostatní uznávali moje odborné schopnosti. Ako učiteľka som viedla spevokol v škole a aj zo Zväzu Slovákov v Maďarsku ma posielali na doškoľovania. Spev bol môj život. Mala som takých učiteľov, ktorí sa mi venovali. Verili mi a boli na mňa pyšní. Mala som takého pána učiteľa, ktorý o mne zozbieral všetky články uverejnené v novinách. Rudolf Petik sa volal a mal na mňa veľký vplyv. Od útleho veku som chcela byť učiteľkou. Aj sa mi to splnilo. So ženským speváckym zborom sme veľa cestovali po celej krajine. Mali sme úspech a radosť zo spievania. To máme dodnes, – usmiala sa Rozália Keleczová.

Mária Nagyová zažila ženskú spevácku skupinu od počiatkov, veď jej mamička nielen prekrásne vyšívala čepce, ale aj krásne spievala. „Moja mama sa vybrala po dedine s tetkou Milou Rozborovou, ktorá bola babica. Viete, čo je babica, pôrodná asistentka. No a navštívili tie ženy, o ktorých vedeli, že pekne spievajú. Nahovorili ich, aby začali spievať spoločne. To boli ženy, ktorým robota priam horela pod rukami. Neboli najmladšie. Aj sa ich zišlo viac ako ich je v súbore dnes. Potom sme sa pridali k nim aj my, mladšie. Mala som asi 26, či možno už aj tridsať rokov. Ľúbila som vyspevovať a pán profesor Kálmánfi bol skutočný odborník. Keď som bola starostka, tak som pre naše ženy vedela zohnať peniaze aj na vystúpenia, aj na darčeky. Preto sa ma dotklo, že na výročie ma pozvali len tak, že mi poslali lístok. Nikomu neprišlo na rozum zatelefonovať mi, alebo ma navštíviť. Dobre mi padlo, keď ku mne prišiel Sándor Pető a doniesol mi taký veliký pohár s nápisom, že za zásluhy a vynaložené úsilie v zachovávaní čívskych tradícií. Videli ste bábu pri vchode do osvetového strediska? Aj tú kúpil za svoje peniaze. Oblečené má šaty, ktoré nosila v zbore jeho žena. Žiaľ, Valika Mihovová zomrela veľmi mladá.“

Etelka Ribová sa stala čestnou členkou zboru sotva pár rokov po založení formácie. Ako kultúrna referentka DZSM mala blízko k rôznym súborom, k veselým ženám z Čívu tobôž. Chodili spolu na kultúrne zájazdy, niekedy aj viac súborov naraz. Napríklad známe boli spoločné vystúpenia zborov z Čívu, Santova a Mlynkov. „Ja som nespievala, to som nevedela. Sedela som v hľadisku a držala som im palce. Pán profesor Kálmánfi bol taký útly, šťúply a podľa vtedajšej módy mal na saku vzadu v strede rozparok. Dve polovice saka mu počas dirigovania viali ako motýlie krídla. Bolo to veľmi zábavné. Videla som, že spolu so mnou sa na tom usmievajú aj ostatné ženy. Boli to veselé stvory. Mali sme krásne zážitky z ciest. Najradšej som mala Marku Nagyovú, Marikinu mamičku. Aj keď už bola chorá, sršala vtipom a humorom. Vedela toľko zábavných historiek, že sme sa všetci išli popukať od smiechu.“

Erika Trenková

Foto: autorka