Až v tomto roku sa mi konečne podarilo pripojiť k „pútnikom“ sledujúcim stopy Martina Luthera v okolitých krajinách, teda k evanjelickej študijnej ceste, ktorej iniciátorom je evanjelický farár Attila Spišák pôsobiaci v Slovenskom Komlóši a organizátorkou Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku.

Študijná cesta sa v tomto roku uskutočnila po siedmy raz. Zúčastnilo sa na nej 37 záujemcov z Budapešti, Pišpeku, Pilíšskej Čaby, Tatabáne, Šárišápu, Malej a Veľkej Tarče, Slovenského Komlóša, Vacova a Veľkého Bánhedeša. Pánovi farárovi pri realizovaní programu asistovala jeho dcéra Emma Slávka Spišáková. Na cestách sme strávili päť dní bohatých na zážitky súvisiace s učením Martina Luthera, kultúrou, históriou, ale aj na stretnutia so Slovákmi žijúcimi v Poľsku, kam totiž tohtoročný zájazd smeroval.

Prešovskí evanjelici

Ako prvá bola na programe návšteva Prešova, konkrétne tamojšieho Evanjelického kolégia. Privítal nás biskup Východného dištriktu ECAV na Slovensku, dôstojný pán Peter Mihoč, ktorého úrad sídli v priestoroch kolégia. S históriou inštitúcie a mesta Prešov nás oboznámil archivár Miloš Kožlej. Jeho prednášku o pohnutom osude kolégia a evanjelikov sme si vypočuli v prekrásne zreštaurovanej dvorane.

Prešov bol v rokoch 1530 až 1670 čisto evanjelický. Je to pozoruhodné preto, lebo reformácia sa začala 31. októbra roku 1517, keď Martin Luther pribil na dvere zámockého kostola v nemeckom Wittenbergu 95 téz proti odpustkom. V tom čase žili v meste príslušníci nemeckej, slovenskej a maďarskej národnosti a prostredníctvom študentov študujúcim v Nemecku, ale aj obchodníkom, sa sem Lutherovo učenie dostalo pomerne rýchlo.

Rozhodnutie o založení evanjelického kolégia prijali 18. novembra 1665 v Košiciach, na zasadnutí hornouhorských protestantských stavov a v roku 1667 sa v ňom začala výučba. Táto vyššia evanjelická škola mala byť protiváhou vtedajšej Trnavskej jezuitskej univerzity. Vzorom pre založenie tohto kolégia boli podobné evanjelické školy v Nemecku. Charakter štúdia bol gymnaziálny. V najvyšších ročníkoch sa študovala aj teológia a filozofia. V škole sa prednášalo v duchu protestantskej scholastiky a prenikali do nej aj iné názory novovekej filozofie. Medzi prvými absolventmi kolégia boli také významné osobnosti ako Imre Tököly – vodca protihabsburského povstania, či Jakub Bogdan – slávny barokový maliar. Ale študovali tu aj Lajos Kossuth – maďarský právnik, politik, bojovník za etnickú čistotu Uhorska a nezávislosť krajiny od Rakúska, vodca maďarskej revolúcie, Pavol Országh Hviezdoslav – slovenský básnik, dramatik, spisovateľ, prekladateľ, právnik, člen Revolučného Národného zhromaždenia ČSR a čestný predseda Matice slovenskej, či Daniel Miloslav Bachát – evanjelický kňaz, senior, biskup banského dištriktu, spisovateľ, básnik, prekladateľ, organizátor kultúrneho života a ochotníckeho divadelníctva a mnohí iní.

V centre mesta sme sa zastavili pri pamätníku obetiam Caraffovho Prešovského krvavého súdu. Súd proti evanjelikom viedli v čase rekatolizácie, období, keď sa cisár Leopold I. rozhodol zaviesť vo svojej ríši katolicizmus. Vtedy, v roku 1687, tu bolo beštiálnym spôsobom popravených 24 ľudí. Za tento súd sa v mene katolíckej cirkvi Prešovčanom ospravedlnil pápež Ján Pavol II. počas svojej návštevy mesta a sklonil hlavu pred pamätníkom obetí.

Na pltiach po Dunajci

Z Prešova smerovala naša cesta do Pieninského národného parku, kde sme si posadali do troch pltí a zverili sa do rúk skúsených pltníkov. Počas splavovania Dunajca sme obdivovali krásy parku. Cestou nám dvaja mladí pltníci, hrdí Gorali s fantastickým zmyslom pre humor, rozprávali, kto sa môže stať v súčasnosti pltníkom, prečo majú na klobúkoch poprišívané mušličky a čo všetko práve vidíme po obidvoch stranách rieky. Prvý deň sme nocovali v poľskej Štiavnici (Szczawnica).

V rodisku Jozefa Bema

Ďalším cieľom nášho putovania bolo mesto Tarnov, v ktorom sa narodil generál Jozef Bem, poľský národný hrdina, účastník revolúcie a boja za slobodu rokov 1948/49. Na jeho počesť stojí pod starými hradbami mesta pomník, ku ktorému sme položili veniec. Vybudovali ho z iniciatívy Spolku priateľov Maďarska v Tarnove. V meste sa nachádza aj jeho mauzóleum, to sme si však nestihli pozrieť, zostal nám čas len na rýchlu prehliadku centra mesta, pretože sme mali vopred dohodnutú návštevu Soľnej bane vo Vieličke (Wieliczka).

Prehliadka chýrnej soľnej bane

Keďže nás bolo veľa, rozdelili nás na dve skupiny. Jedna mala anglického sprievodcu, ktorého výklad prekladala Emma Slávka Spišáková. My sme počúvali poľského sprievodcu. Z deviatich poschodí soľnej bane sme prešli tri, spustili sme sa sto metrov do hĺbky bane a počas exkurzie sme absolvovali 802 schodov. Ako sa zvykne hovoriť, v ten deň nás nebolo treba uspávať. Baňa na kamennú soľ patrí medzi najstaršie na svete, ťažba v nej prebiehala od 13. Storočia do roku 1772. Bola súčasťou krakovských soľných baní, kde sa s ťažbou skončilo roku 1996. Soľ, ktorá sa tu ťaží, pochádza z miocénu. Dnes je baňa turistickou atrakciou, kde sú inštalované početné sochy, galérie a kaplnka, ktorú vysekali baníci. Ročne ju navštívi viac ako milión turistov. Na trase sprístupnenej pre nich sa nachádzajú sochy vytvorené baníkmi, ale aj súčasnými umelcami. Ešte aj kryštály v lustroch sú vyrobené zo soľnej skaly, ktorá je sivej farby viacerých odtieňov, od skoro bielej až po skoro čiernu. Na konci turistickej trasy sa nachádza veľká sieň a kaplnka, ktorá je využívaná na rôzne oslavy a svadby. Okrem toho sa v turistickej časti bane nachádza aj podzemné jazero a expozícia dejín soľného baníctva. Baňa sa používa aj ako rehabilitačné a wellness stredisko.

V Spolku Slovákov v Poľsku

Po návšteve soľnej bane naša cesta smerovala do Kráľovského hlavného mesta, druhého najväčšieho mesta Poľska, do Krakova. V Krakove sme začali deň návštevou hradu Wawel, ktorý pozostáva z mnohých objektov. My sme mali čas len na kráľovské komnaty. V Starom meste sme boli na Hlavnom námestí, kde sme obdivovali mnohé historické budovy. Neďaleko Hlavného námestia, na Ulici sv. Filipa, sa nachádza budova, v ktorej sídli Spolok Slovákov v Poľsku. Tu sme sa popoludní stretli s jeho generálnym tajomníkom Ľudomírom Molitorisom a jeho manželkou, redaktorkou časopisu Život Milicou Majerikovou-Molitorisovou. Počas dvoch hodín, ktoré sme strávili v ich spoločnosti, nás pán Molitoris informoval o činnosti Spolku. Najprv sme sa ale sústredili v Ústrednej galérii slovenského umenia, v ktorej bola v tom čase inštalovaná výstava ilustrácií Martina Juraja Oscitého, Slováka, ktorý žije v Mníchove. Jeho práce zdobia napríklad knihu rímskokatolíckeho biskupa Františka Rábeka Tajomstvo Zoborského kláštora, v ktorej autor rozpráva príbeh sv. Gorazda. Na jednej z ilustrácií zachytávajúcej príchod do Blatnohradu je zobrazený úlomok keramiky s hlaholikou písanými písmenami. Objavili ho v Blatnohrade (Zalaváre) roku 1986. Mária Žiláková nám povedala, že ho našiel jej spolužiak, archeológ Béla Szőke, ktorý spoznal, že ide o hlaholiku. Kurátorkou výstavy je aj nám známa Daniela Suchá, predsedníčka o. z. CYRILOMETODIADA. V galérii sú vystavené aj knihy, ktoré Spolok doteraz vydal a niekoľko exemplárov časopisu Život, z ktorých sme si mohli vziať pár kusov.

Organizačná štruktúra krajanov

Pán Molitoris nám toho o Slovákoch v Poľsku povedal veľa, žiaľ, všetky tieto informácie sa do tohto článku nezmestia, preto spomenieme iba pár údajov. Rozprával nám o organizačnej štruktúre slovenskej menšiny v Poľsku, ktorá je trojstupňová. Činnosť Spolku usmerňuje Ústredný výbor na čele s generálnym tajomníkom, druhý stupeň tvoria obvodné výbory, jeden na Orave a jeden na Spiši, a tretí samostatné miestne skupiny. Na Spiši je 13 slovenských dedín a na Orave 12. Členstvo v Spolku je dobrovoľné, každoročne však musia preukázať, koľko peňazí získali z členských príspevkov. Od roku 2005, keď v Poľsku schválili zákon o menšinách, dostávajú dotácie od štátu, ale suma je každý rok rovnaká. V Poľsku patria menšiny priamo pod ministerstvo vnútra – je ich 13, z toho 9 národnostných a 4 etnické. V budove, v ktorej sme sa stretli, sídli ústredný výbor a redakcia časopisu Život, ktorý vydávajú od roku 1957 nepretržite. Teraz vyšlo 802. číslo. Farebný časopis má 46 strán. Spolok má svoju tlačiareň a vydáva rôzne publikácie o Slovákoch v Poľsku, ale na objednávku aj inú tlač, čo mu zabezpečuje menšie príjmy. Preferovanou činnosťou sú podujatia pre deti: recitačné a výtvarné súťaže. Slováci v Poľsku majú dva folklórne súbory v Novej Belej a vo Vyšných Lapšoch, ako aj dychové orchestre.

Slovenské národnostné vzdelávanie

Slovenské školy už nemajú. Majú len okolo 220 detí, ktoré sa učia slovenský jazyk a dejiny Slovenska. Kedysi mali v Jablonke aj svoje lýceum, ale to v 60. rokoch zrušili. Ich problémom je, že hovoria nárečím, ktoré je na pomedzí poľštiny a slovenčiny. Ich dedovia a pradedovia prirodzene rozprávali týmto nárečím, ale ich povedomie bolo slovenské. Momentálne žije v Poľsku podľa najnovšieho sčítania obyvateľov okolo 5 890 Slovákov, ale podľa vedenia Spolku toto číslo nezodpovedá skutočnosti, je ich určite viac.

V Slovákmi obývaných osadách

Počas našej cesty sme navštívili zámok v Nedeci (Niedzica) a hrad Čorstyn (Czorsztyn). V Nedeci, rodnom meste slovenského herca Michala Dočolomanského, nás pani Halina Milaniaková sprevádzala Kostolom sv. Bartolomeja. V Oravke sme si pozreli drevený kostol, ktorý nám predstavila Žofia Fifaňská. V Novej Belej nás v Centre slovenskej kultúry privítal Jozef Majerčák a v klubovni v Jablonke nám porozprávali o svojej činnosti Božena Bryová a Ján Basisty. Ukázali nám najväčšiu stavbu slovenského krajanského sveta v Poľsku, ktorou je budúce Slovenské kultúrne centrum. Držíme im palce, aby zvládli všetky peripetie sprevádzajúce výstavbu a mohli centrum čím skôr uviesť do prevádzky.

Poslednú noc sme strávili v obci Chyžné neďaleko Revúcej, odkiaľ sme sa ráno vydali na cestu domov. Tak ako vždy ráno, v autobuse nás aj teraz čakal pán farár s modlitbou, po ktorej nasledovalo stíšenie. Verím, že aj vďaka tomu sa tohtoročná cesta po stopách M. Luthera tak dobre vydarila.

Počas pútnického zájazdu sme sa zoznámili s príjemnými ľuďmi, s ktorými máme spoločný cieľ: zachovať slovenskosť, slovenské povedomie v našej vlasti.

Ľubomíra Fallerová

Foto: autorka