Od minulého roka je v priestoroch Slovenského oblastného domu v Malom Kereši verejnosti prístupná stála výstava s názvom Zviditeľnené neviditeľné. Expozíciu – podtitulom ktorej je „Čo chce muž a čo skrýva žena?“ – vytvoril tím odborníkov pod vedením etnografky Ilony Bereczkej počas odborného seminára na tému „Realizácia výstav v oblastných domoch“.

Ako uviedla riaditeľka Rodného domu apamätného múzea A. Petőfiho Erika Filusová, ktorá riadi aj Slovenský oblastný dom, podstatou výstavy je, aby odhalila aj skryté, tajné prvky odevnej kultúry strednej vrstvy roľníkov, ktoré pod každodennými a tiež sviatočnými ľudovými odevmi nie sú viditeľné, a tiež skryté významy zvyklostí s nimi súvisiacimi. V znamení večného kolobehu ľudského života jednotlivé exponáty podávajú prierez malokerešským slovenským ľudovým odevom od narodenia až po smrť.

Deti, obe pohlavia do troch rokov nosili dlhé košieľky s názvom zoboň, teda zásterové šaty. Malokerešské dievčatá svoj prvý kroj podobný dospelému dostali až na konfirmáciu, na ktorú si obliekli svetlé šaty alebo si nechali ušiť čisto biele, ktoré neskôr nosili aj na Turíce, prípadne ako svadobné šaty. V odeve mládencov konfirmácia neznamenala výraznú zmenu, pretože oni mali odev už skôr rovnaký ako dospelí. Pritom vo vitríne, venovanej detstvu sú vystavané aj starobylé hračky.

V ďalšej časti výstava približuje niektoré detaily z mladosti malokerešských dievčat a mládencov. Keď dievky dozreli do stavu vydaja, farba ich odevu sa stala pestrejšou. Vlasy si česali tak, že si na temene hlavy zapletali dva vrkoče, ktoré si pripli do venca okolo hlavy, predné vlasy si stlačili širokou polstrovanou stuhou, tzv. libačkou. Na ňu pripli perlami alebo výšivkou ozdobenú partu tvaru uviazanej stužky, ktorú v Malom Kereši volali perlová stuha alebo jednoducho iba stuha. Oblečenie pre nich šili z drahých látok. Podsviatočnú sukňu zo súkna, kašmíru či vzorovanéhozamatu (tzv. z báčskeho) si opásali 5-6 bielych naškrobených spodničiek. Halenku (blúzka) mali z bielej jemnej látky, z organtínu, granadíru alebo rovnakej látky, ako bola sukňa. V prípade mládencov symbolom mužnosti bol plstený klobúk. V Malom Kereši nosili klobúk s plochým vrcholom.Tzv. točený klobúk, populárny na Veľkej uhorskej nížine sa tu rozšíril iba v 20. rokoch XX. storočia. Chodenie na vohľady a výber partnera mal skryté, no predsa viditeľné symboly v podobe darčekov. Vretienko a kolovrat sú pekne vyrezávané kusy pripravené na tento účel, vystavené aj na výstave.

V dobe, ktorá pretrváva ešte v kolektívnej pamäti, sa nevesty v Malom Kereši vydávali vo svojich čiernych, sviatočných šatách z hodvábu, alebo z báčskej látky.Z takejto látky šité čierne šaty znamenali pre rodinu veľkú finančnú záťaž, preto menej zámožné nevesty išli pred oltár nie v nových šatách, ale si ich vypožičali od niektorej príbuznej alebo priateľky. Prípadne sa sobášili v hnedých, alebo zelených (tzv. zelenej farby machu) šatách. V modrých však nikdy, lebo to znamenalo nešťastie. Súprava šiat z báčskej látky alebo z hodvábu predstavovala veľkú hodnotu, nečudo teda, že dievka ju mohla nosiť počas všetkých veľkých cirkevnýcha rodinných sviatkov, po smrti ju v nich pochovali alebo sa šaty dedili. Prispôsobujúc sa zmenám módy, pod vplyvom meštianskeho oblečenia v rokoch 1930-40 sa aj v roľníckom prostredí objavili snehobiele svadobné šaty nevesty, ktoré boli symbolom mladosti a nevinnosti.

Snáď najintímnejšiemu obdobiu v živote žien je venovaná ďalšia vitrína. V dňoch menštruácie si dievčatá zaviazali na driek obnosené spodné sukne, používané iba v tomto období, ale naruby. Ženy, narodené koncom XIX. a začiatkom XX. storočia eštenepoužívali šité plátené vložky, ktoré sa uchytili na pás. Podľa spomienok si nedávali nič, prípadne si medzi nohami dávali najspodnejšiu sukňu dopredu a tam ju navliekli do šnúrky na viazanie sukní. Po prvej svetovej vojne si už čoraz viac žien šilo plátené vložky tvaru obdĺžnika, do ktorých dávali handry z obnosených spodných sukní alebo z plachty. Tie si potom pripevnili na driek šnúrkami, našitými na štyri konce obdĺžníka. Handry pravidelne obracali, vymieňavali, čisté mali odložené osobitne a špinavé vyprali vo veľkej tajnosti. V období od 20. do 30. rokov minulého storočia v čase menštruácie ženy používali kupované spodné nohavičky ušité z umelej látky. Odev tehotnej ženy pozostával z tých istých zložiek, ako ostatných vydatých. Rozdiel bol v tom, že si obliekala menej kusov, tie nosila voľnejšie. Ako šestonedieľky ženy ležali v posteli v rukávcoch a v dlhej spodnej košeli, od polovice 20. storočia v nočnej košeli. Keďže rukávce mali veľký výstrih a v drieku boli krátke a široké, boli vhodné aj na obdobie dojčenia. Dojčiace ženy namiesto vyšívaného pruslíka, ktorý bol súčasťou sviatočného odevu dievčat, nad rukávcom nosili jeho jednoduchšiu obdobu bez výzdoby.

V poslednej vitríne spomínanej výstavy sa nachádzajú exponáty, súvisiace s úmrtím a smútkom. Očakávania kolektívu a pravidlá v obliekaní a správaní sa týkali skôr toho, čo sa nesmie obliecť a ako sa nesmie správať, než toho, čo sa patrí robiť počas smútku. Oveľa viac bolo teda zákazov, ako predpisov. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že svojím oblečením a výzorom smútili iba ženy. Ich oblečenie svedčilo o veku smútiacej a zosnulého, ako aj o stupni príbuzenského vzťahu medzi nimi a ich vzájomných kontaktoch. Muži si na pohreb obliekali sviatočný odev a bielu košeľu, ale ich oblečenie neskôr už nesvedčilo o držaní smútku. Pritom je potrebné rozlišovať smútočný odev časovo, teda rozoznať príležitosti osobného a náboženského smútku. Náboženský smútok sa netýkal úmrtia, ale nosil sa na veľké náboženské sviatky, kedy si obliekali smútočné, alebo polo-smútočné oblečenie. Keďže farba odevu svedčila o náboženskom sviatku, smútočné oblečenie nosili iba počas obradu v kostole, domáce a bežné, resp. pracovné šaty nemali znaky smútku. V Malom Kereši nosili smútočné alebo polo-smútočné oblečenie každú nedeľu počas šesťtýždňového Veľkého pôstu pred Veľkou nocou, na Veľký piatok, na Veľkonočnú nedeľu, na Zelený štvrtok, na pamätný Deň reformácie, na sviatok Všetkých svätých a v Deň zosnulých, ako aj štyri nedele počas adventu a v prvý deň Vianoc.

(CsL)

Foto: autor

Použitá literatúra:

Erika Filusová: Znaky zmien stavu v spoločnosti v ľudovom odeve v Malom Kereši In: KIRÁLY, Katarína (red.): Národopis Slovákov v Maďarsku 26. (2023), Budapešť, s. 113-144.