Ak by sme mali vyhľadať jednu osobnosť, ktorá v posledných desaťročiach najviac zmenila tvár slovenskej cimbalovej hudby, bez váhania zaznie meno Viktórie Herencsárovej. Jej príchod na Slovensko pred takmer 30 rokmi nebol len obyčajnou zmenou pôsobiska. Bola to kultúrna revolúcia, ktorá navždy zmenila vnímanie cimbalu z folklórneho symbolu na plnohodnotný, virtuózny a univerzálny umelecký nástroj.

Keď na začiatku 90. rokov hľadalo vedenie novo vzniknutej Akadémie umení v Banskej Bystrici renomovaného pedagóga hry na cimbal, ocitlo sa v úzkych. Na Slovensku chýbala osobnosť s patričným vzdelaním a víziou. Na odporúčanie Juraja Helcmanovského z Košíc zavolali na scénu Viktóriu z Budapešti. Profesori Alexander Melicher a Vojtech Didi tak našli nielen vysokoškolského pedagóga a kolegu, ale aj charizmatickú priekopníčku.

Viktória Herencsárová priniesla do slovenského prostredia revolučný prístup a presvedčenie, že cimbal nepatrí len do folklórnych súborov, ale na koncertné pódia svetových sál. Motivovala celé generácie pedagógov a študentov, aby na tento hudobný nástroj nazerali cez prizmu klasickej hudby, sólových a komorných diel i experimentálnych žánrov. Tento posun v myslení mal okamžité dôsledky, cimbal sa oficiálne zaradil medzi koncertné a umelecké nástroje, čo viedlo k neporovnateľnému nárastu počtu študentov a umeleckých škôl, ktoré sa mu venujú. Priamo z jej triedy vyrástla prvá generácia slovenských cimbalistov-virtuózov, ktorí dnes úspešne koncertujú doma i v zahraničí.

Medzi nich patrí aj Martin Budinský, jej bývalý študent a dnes uznávaný kolega a pedagóg. Ako priamy účastník koncertu povedal: „Viktória neprišla len učiť – prišla meniť myslenie. Ukázala nám, že cimbal môže byť rovnako expresívny ako klavír či husle. Z folklórneho nástroja sa pod jej rukami stal nástroj univerzálny.“

Jej vízia však nikdy nebola obmedzená na hranice jednej krajiny. Už v roku 1991 stála pri zrode Svetovej asociácie cimbalistov, ktorá pod jej vedením zjednotila cimbalistov z celého sveta. Ako sama hovorí, jej primárnou motiváciou bola kvalita a medzinárodný rozmer: „Už od začiatku pre mňa nebolo prvoradé, koľko študentov budem mať, ale akí budú. Mojou primárnou motiváciou vždy bola medzinárodnosť.“ Táto filozofia ožila v sérii veľkolepých koncertov, kde na jednom pódiu vystupovali umelci z Ameriky, Izraela, Iránu, Číny, Japonska a takmer všetkých európskych krajín. „Do týchto projektov som vždy zapájala svojich študentov a kolegov. Bolo to o budovaní skutočnej globálnej rodiny cimbalistov,“ dodáva. Ako prezidentka tejto asociácie vytvorila platformu, ktorá združuje, inšpiruje a podporuje pedagogické zbory po celom Slovensku ale aj po svete a stala sa motorom metodickej zmeny a kolektívnej identity cimbalistov.

Najhmatateľnejším dôkazom úspechu jej celoživotnej misie sa stali Novoročné koncerty v Slovenskom inštitúte v Budapešti, ktoré samotná umelkyňa považuje za svoju „srdcovú záležitosť“. Tohtoročnú jubilejnú, dvadsiatu edíciu 22. januára slávnostne otvorila riaditeľka Slovenského inštitútu Eva Ivančová. Okrem dekana Akadémie umení v Banskej Bystrici Petra Špiláka a riaditeľa Čínskeho kultúrneho centra Jina Hao-a sa udalosti zúčastnili aj kľúčové osobnosti našej komunity, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Edita Hortiováa predsedníčka Spolku pripeštianskych Slovákov Dolina Zuzana Szabová.

Fenomenálny úspech koncertov, plné sály sú pre umelkyňu tou najväčšou odmenou. „Ten entuziazmus publika bol nesmierne nákazlivý a dával zmysel mojej usilovnej práci,“ pripúšťa. Jubilejný 20. ročník bol živou ukážkou tejto filozofie. Program, od slávnostného Novoročného daru Marka Rózsavölgyiho až po tradičné Variácie na slovenské ľudové piesne, bol mapou univerzálneho myslenia V. Herencsárovej. Významným vrcholom večera boli diela čínskeho skladateľa Qu Chunquana, priame prepojenie s jej pedagogickým pôsobením na Pekingskej hudobnej akadémii. Na pódiu sa predstavila hrou na klavíri docentka akadémie Eva Varhaníková a aj nová generácia v osobách hviezdnych študentov Klaudie Oravcovej a Andrii Kovstinuaka, ktorí však ihneď po ováciách museli späť do Banskej Bystrice čeliť skúškam, lebo ani svetový úspech neoslobodzuje nikoho od disciplíny.

Revolúcia Viktórie Herencsárovej sa neodohráva na barikádach, ale v triedach, na pódiách a v mysliach jej študentov. Ako sama hovorí, nie je to o zásluhách, ale o „stave” – stave neustálej snahy, lásky k nástroju a viere v jeho nekonečné možnosti. O svojich plánoch povedala: „Budem pokračovať pokiaľ budem túto prácu milovať a pokiaľ na ňu bude dopyt.“ Dnes, keď slovenský cimbal rezonuje na svetových scénach v podaní virtuózov, je to priamy dôsledok jej revolúcie. Revolúcie, ktorá začala jedným odhodlaným krokom z Budapešti do Banskej Bystrice a ktorej tóny sa budú ozývať ešte pre mnoho generácií.

(ik)

Foto: autorka