Slovenská národnostná samospráva vo Františkove (IX. obvod Budapešti), Mestská knižnica Ervina Szabóa a Gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti usporiadali 23. apríla v priestoroch knižnice literárne popoludnie venované tvorbe básnika, novinára a fotografa Imricha Fuhla.

Podujatie organizované pri príležitosti Dňa poézie otvorili v mene Slovenskej národnostnej samosprávy vo Františkove Zuzana Mátraiová a Katarína Bárányová, ktoré privítali hostí a následne odovzdali slovo profesorke gymnázia Anite Holej, autorke a režisérke programu. Cieľom literárneho pásma bolo predstaviť Fuhlovu tvorbu nielen v knižnej, ale aj zhudobnenej rockovej podobe: „Báseň má takto úplne inú šťavu, iný odkaz a je jednoznačnejšia,“ povedala profesorka Holá. Na pódiu sa vystriedali študenti 11. ročníka – nielen ako recitátori, ale aj ako herci. Program otvorila pieseň „Slová, ktoré bolia“, na javisku postupne pribúdali rekvizity: stôl, písací stroj, fotoaparát, papier, ceruzka, výtlačky Ľudových novín a Fuhlove zbierky.

„Literárny odvážlivec spod Pilíša“

V dramatizovanom predstavení sa o autorovi diváci dozvedeli, že Imrich Fuhl sa narodil 25. Novembra 1961 v Mlynkoch, maturoval na budapeštianskom slovenskom gymnáziu a vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1983 pracoval v Ľudových novinách ako redaktor, v rokoch 1991 – 1992, resp. 2002 – 2007 ako šéfredaktor. Bol zakladateľom, gitaristom a textárom rockovej skupiny AGR± a vokálno-inštrumentálnej skupiny Negatív. Založil a osem rokov redigoval portál luno.hu, neskôr založil a dodnes rediguje a prevádzkuje portál oslovma.hu. Od roku 2015 pracuje hlavne ako konateľ neziskovej spoločnosti SlovakUm, s. r. o.

Svoje básne a krátku prózu začal uverejňovať už ako gymnazista, a to v slovenčine aj v maďarčine. Vydal štyri dvojjazyčné zbierky: Čiernobiela mozaika (1986), Vyzliecť slová (1991), Nemé slová (1995) a Extrakt/FuhlExtra (2021). Venoval sa aj kaligramom – básňam, v ktorých sú slová usporiadané do obrazov – a intenzívne aj fotografickej tvorbe, ktorá slúži ako ilustračný materiál časopisov a kníh.

V programe zazneli aj citácie literárnych kritikov. Karol Tomiš vyzdvihol, že Fuhl „vie písať novým spôsobom aj v tradičných témach“ a že jeho „umelecké krédo sa pohybuje v civilnej polohe bez pátosu a fráz“. Anna Divičanová v jeho tvorbe vidí „hľadanie vlastného ja a zmyslu života a ľudských vzťahov“.

Najrozsiahlejšie zaznelo hodnotenie Kataríny Maruzsovej Šebovej, ktorá Fuhla nazvala „literárnym odvážlivcom spod Pilíša“. Podľa nej „ako suverénny, od svojich literárnych otcov Gregora Papučka a Alexandra Kormoša najmenej o dvadsať rokov mladší odvážlivec, sa nezdráhal zaujať kontroverzné stanovisko k ich básnickej stratégii“. „Zo vznešených výšin Parnasu slovenskej poézie v Maďarsku ich zvrhne medzi banality prozaického sveta, patriace do každodenného behu života.“

Kritici tiež poukázali na jeho nedôveru voči slovu: „Význam slov sa postupne vyprázdňuje a devalvuje“ – a na jeho dvojitú identitu, ktorú vystihuje vlastným veršom: „spievam naraz na dvoch miestach / dvojhlasne milujem a nadávam / nenávidím a zbožňujem ľudí / dvojmo žijem – píšem / svoj rozbitý život“. Ágnes Erdélyiová k tomu dodala: „Táto dvojitá identita je pre tvorivého človeka nevyčerpateľným arzenálom zážitkov a skúseností.“

Zaznel aj pohľad na Fuhlovu fotografickú tvorbu. Ferenc Nika poznamenal, že zatiaľ čo verše vyznievajú pesimisticky, „jeho fotografie, napospol zrodené v optimistickom duchu a s umeleckou náročnosťou, sú celkom iné než jeho literárne a publicistické práce... Fuhlove fotografie považujem z odborného hľadiska za svojho druhu ojedinelé.“

„Počuť len, že niekde zomierajú deti.“

Silným momentom popoludnia bola recitácia básne „Správy“, ktorú Fuhl napísal v 80. rokoch. Ako mladý čítal Ľudové noviny a vypísal si z nich kľúčové slová: vojna, napätie, rakety, výdavky, ceny, zomierajúce deti... A poskladal z nich báseň. Po desaťročiach, keď ju študenti predniesli, autor sám priznal: „Prekvapuje ma, že je to dnes aktuálne. Kam smeruje svet, keď sa nič neučíme z vývinu? Keď po 40 - 50 rokoch sme tam, kde sme boli onoho času, tak to vôbec nie je dobrý pocit.“

Voľná debata s autorom

Po oficiálnom programe nasledovala voľná debata. Imrich Fuhl hovoril otvorene – vážne, ironicky, sebakriticky a vtipne. Priznal, že k poézii sa dostal cez rockovú hudbu. Ako tínedžer v 70. a 80. rokoch počúval punk a hardrock, sám hrával v kapele a písal texty. „Keby nebolo rockovej hudby, možno by som nezačal vôbec písať viazané básne,“ povedal. Zároveň vyrastal na literárnych krúžkoch Gregora Papučka – v uniforme dôstojníka maďarskej ľudovej armády, ktorý mládež učil, že poézia musí mať rytmus a rým. „Mne sa to až tak nepozdávalo. Hľadal som skôr voľný verš a príklady, keď rytmus nie je až taký dôležitý. Ale v hudbe sa bez neho nedá robiť,“ smial sa. Hovoril aj o kaligramoch a slovných hračkách, ktorými odľahčuje vážne témy: „Občas som to bral menej vážne. Práve preto, aby sme sa trošku zabavili, najmä tí, ktorí ovládame oba jazyky.“

Jednou z najotvorenejších častí debaty bola téma slovenskej identity v Maďarsku. Fuhl bez prikrášlenia povedal: „Už pred 50 rokmi sme hovorili o tom, že zomierame ako národnosť a že vymiera náš jazyk. Ale my akosi všetko dokážeme prežiť. Nie sú to veselé témy, ale patria k životu.“ Kriticky sa vyjadril k folklórnym vystúpeniam, kde mladí tanečníci často nevedia, o čom spievajú. „Takýmto spôsobom sa národnosť dlhodobo nedá zachovať,“ povedal. Na druhej strane vyzdvihol mladú generáciu, práve študentov, ktorí vystúpili na popoludní, označil za nádej. „Vaše roky sú najkrajšie. Najlepšie myšlienky aj ja som mal práve vtedy, na slovenskej škole v Budapešti.“

„Politika nemusí byť prostitútka, ale žiaľ, často ňou je“

Fuhl sa nevyhol ani politike. Hovoril o svojom sklamaní z politického vývoja uplynulých desaťročí, ale aj o nutnosti robiť kompromisy. „Spočiatku ma politika priťahovala, lebo som veril, že môže byť iná. Vychádzal som z naivného presvedčenia, že politika nemusí byť prostitútka. Žiaľ, ukázalo sa, že nemôže byť iná a ak nemôže byť iná, tak ma prestala priťahovať,“ povedal. Zároveň dodal, že sa naučil od svojich literárnych otcov – Papučka a Kormoša, že bez kompromisov by sa človek mohol obesiť na prvom strome.

Na záver organizátori poďakovali vedúcej knižnice Ágnes Körmendiovej Jakubovej a jej spolupracovníkom za poskytnutie priestorov, ako aj všetkým účinkujúcim a hosťom. Po debate nasledovalo skromné pohostenie, ktoré zabezpečila Slovenská národnostná samospráva Františkova. Prítomní hostia a účastníci podujatia vyjadrili radosť, že záujem o slovenské slovo v Maďarsku neutícha a že sa darí viesť k nemu aj mladú generáciu. Diskusia o poézii, rockovej hudbe, kaligramoch a udržaní slovenskej identity vyústila do rozhovorov na príjemnej recepcii.

(ik)

Foto: autorka