Tirpácka komunita sa často spomína pre svoju osobitosť, že žije pomerne vzdialene od ostatných slovenských komunít, na akomsi komunitnom a územnom ostrove, čo je však zároveň veľkou nevýhodou Slovákov v Nyírségu.

Usadenie predkov Tirpákov sa v mnohom podobá osídľovaniu Dolnej zeme slovenskými kolonistami po roku 1718 za grófa Harruckerna. Na vyľudnené územie, kde žila jediná šľachtická rodina a 46 poddanských rodín, prišli na pozvanie grófa Františka Károlyiho v roku 1753 predovšetkým slovenskí evanjelici zo Sarvaša, Békešskej Čaby a Poľného Berinčoka. Neskôr ich nasledovali osadníci z Orošházy a napokon aj zo Zvolenskej, Boršodskej, Gemerskej, Hontianskej a Novohradskej stolice. Kým dolnozemskí Slováci mali zúrodňovať močaristú pôdu, predkovia Tirpákov prišli na neúrodné, piesočnaté a chudobné územie. Túto skutočnosť výstižne zachytil rodák z Níreďházy, mesta so župným právom od roku 1876, Gyula Krúdy:

„Zázrak, a medzi nyíršéckymi zázrakmi najväčší zázrak, je tirpácka usilovnosť, tirpácka práca a tirpácke bohatstvo, ktorého podstatou je, že sa nevie zmenšovať, ale iba rásť.

Existuje tirpácka tvrdohlavosť, ktorá zápasí s neúrodnou slanou pôdou alebo s vetrom unášaným pieskom dovtedy, kým si ich napokon nepodmaní.

Ako novodobí dobyvatelia vlasti prišli sem ľudia z Békešskej župy, aby svojimi drevenými pluhmi, pracovitosťou a biblickou usilovnosťou položili základy mesta, v ktorom dnes už nie sú zriedkavosťou ani trojposchodové paláce.“

Tirpáci žili na sálašoch. Na rozdiel od samostatne stojacich sálašov typických pre Dolnú zem, vytvorili usadlosti, v ktorých bolo pohromade desať až pätnásť, zriedkavejšie štyridsať až päťdesiat hospodárstiev. Takéto zoskupenia sa nazývali „bokor“ – krík. Túto „kríkovitosť“ predstavovalo osobitné radiálne usporiadanie usadlostí, charakteristické rozdelením pozemkov, hospodárskymi dvormi rozširujúcimi sa smerom von a vnútornými záhradami. Podobnú štruktúru sídiel možno nájsť aj inde vo svete, no v Maďarsku ide o jedinečný jav. Aj preto sú „bokory“ zapísané v registri hodnôt mesta Níreďháza a Sabolčsko-satmársko-bereckej župy.

Po tomto pohľade do dejín a na hlavné charakteristiky severovýchodného slovenského ostrova v Maďarsku sa vráťme do súčasnosti.

Predseda Slovenskej národnostnej samosprávy v Níreďháze József Szarka pozval na sálaš dolnozemských Slovákov prostredníctvom Únie slovenských organizácií v Maďarsku – Združenia, keďže Spolok za občanov skupinových sálašov pod vedením Evy Zajácovej je členom Únie. Oslovený predseda Únie František Zelman následne kontaktoval viacerých predstaviteľov členských organizácií. Napokon z Dolnej zeme vycestovali spolu s ním profesor dejepisu na dôchodku zo Slovenského Komlóša Michal Lásik, vedúca regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe Hajnalka Krajčovičová a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čorváši Alžbeta Hugyiková.

K dolnozemskej delegácii sa na mieste pridružila aj sedemčlenná skupina z Čabasabady pod vedením Mateja Kešjára, ktorá sa práve vrátila zo Smižian zo súťaže mladých hasičov. (János Gajdács tam obsadil štvrté miesto a dosiahol rekordný čas v mužstve z Maďarska.)

Z Budapešti sa na podujatí zúčastnili parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik, a vedúci národnostného oddelenia Ministerstva vnútra Štefan Kraslán. Stretnutie sa konalo pri príležitosti výročia znovuosídlenia osady na sálaši. Spoločne nás privítali členovia miestnej slovenskej samosprávy, Spolku za občanov skupinových sálašov a Kultúrneho spolku Tirpákov v Nyírségu.

Po neformálnom rozhovore pri peci, kde sa už pripravovali charakteristické jedlá – guláš, kysnuté „herovke“ a plnená kapusta –, sme sa mohli bližšie zoznámiť s ich zachovanou kultúrou. Za citarového sprievodu sme si vypočuli slovenské i maďarské piesne v podaní členov Kultúrneho spolku Tirpákov v Nyírségu. Jeho mladá predsedníčka Anita Szarková, ktorá prevzala vedenie po Jánosovi Illésovi, nás informovala, že predchodcom dnešného spolku bola Kapela ľudovej hudby Tirpákov vo Vajdabokore založená v roku 1979 z iniciatívy Lászlóa Kovácsa a sálašského učiteľa ruštiny, slovenčiny a maďarčiny Jána Bánskeho. Neskôr názov „Vajdabokori“ zmenili na „Nyírségi“. Dnes pôsobia v Národnostnom dome v Níreďháze a interpretujú piesne zozbierané na kríkových sálašoch v období založenia súboru pod vedením Lajosa Dancsa a Zoltána Németha. Z týchto zbierok vydali v roku 1988 zbierku tirpáckych piesní Orie šuhaj. (Odvtedy bola viackrát znovu vydaná, naposledy v roku 2018.) Bolo príjemné počuť nadšený ohlas melódií slovenských predkov.

Prítomní sa spontánne pustili do tanca na dvore a pod vedením tanečného pedagóga si zatancovali tance charakteristické pre tento región. Tirpácke tance v Nyírségu sú virtuózne a pravidelne sa v nich strieda pomalý a rýchly čardáš.

V popoludňajších hodinách sme sa na konskom povoze vybrali do oblasti niekdajších skupinových sálašov, kde mimochodom otec autorky tohto príspevku Michal Krajcsovics, získal svoje prvé pôsobisko ako slovenský sálašský pedagóg. Prvé kríkové školy tu otvorili v roku 1865 a fungovali podobne ako naše dolnozemské sálašské školy.

Cestou sme sa zastavili v Rókabokore, kde sme si prezreli oblastný dom. Jasne na ňom vidno dolnozemský charakter, napríklad polovalbovú strechu, aká sa vyskytuje aj v Sarvaši. Skutočnou zaujímavosťou však je, že tamojšie domy mali okrem otvoreného komína aj takzvaný ležiaci komín, ktorý odvádzal dym z druhej miestnosti do otvoreného komína, odkiaľ bol následne vyvedený z celého domu.

Na počesť osadníkov zo Sarvaša umiestnili v Níreďháze bronzovú pamätnú sochu Sarvašská paleta, zobrazujúcu príchod osadníkov na vozoch, ako aj sochu Otcovia, zakladatelia mesta, na ktorej gróf František Károlyi odovzdáva osídľovací patent sarvašskému obuvníkovi Jánovi Petrikovicsovi.

Bolo nám príjemne v spoločnosti Tirpákov. Hoci zlé jazyky vysvetľujú ich pomenovanie negatívne – v zmysle sedliaka či grobiana –, v skutočnosti v sebe nesie skôr pozitívny obraz človeka húževnatého, tolerantného a odolného voči životným ťažkostiam, ako to vyplýva aj z citovanej myšlienky Gyulu Krúdyho.

Bolo to obsahovo bohaté stretnutie slovenských komunít, tamojších obyvateľov a potomkov osadníkov na osobitom slovenskom komunitnom ostrove. Ďakujeme za vaše priateľstvo. Nech sa vám darí na slovenskom ostrove, ktorý je síce trochu vzdialený od ostatných krajanských komunít, no o to viac si zachoval svoju jedinečnosť.

Hajnalka Krajčovičová
vedúca regionálneho strediska ÚKSM v Békešskej Čabe

Foto: autorka, internet