Ľudovít Jaroslav Hrdlička: Spoveď a účtovanie exulanta
- Podrobnosti
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) vydal vlani publikáciu Ľudovít Jaroslav Hrdlička: Spoveď a účtovanie exulanta. Knihu venovanú 275. výročiu znovuzaloženia Slovenského Komlóša redigovala a edične pripravila Kristína Estera Szudová. Odbornými lektormi knihy sú Miroslav Kmeť, Mária Žiláková a József Demmel, jazykovo ju lektorovala Zuzana Benková.
Publikácia vyšla v rámci novej knižnej edície „Bibliotheca Ludovici Haan”, ktorú založil VÚSM v roku 2020. V sérii vychádzajú monografie, zborníky a edície prameňov z minulosti Slovákov v Maďarsku od maďarských a slovenských odborníkov. Vlani vyšli ešte zborník štúdií Lászlóa Matusa v maďarčine (A tudós könyvmoly, a bakonyi vadkan és a maláriás vasutas – Tanulmányok Magyarország szlovák történelméről /Vedecký knihomoľ, bakonský diviak a železničiar s maláriou – Štúdie o slovenských dejinách Uhorska) a dovtedy neznámy rukopis Ľudovíta Haana v dvojjazyčnom vydaní od Józsefa Demmela (Családi konfliktusok egy dél-alföldi mezőváros evangélikus egyházközségében a 19. század közepén).
Prvá časť 236-stranovej knihy je reprint publikácie Ľudovít Jaroslav Hrdlička: Spoveď a účtovanie exulanta (Bratislava, 1945). Opätovné vydanie memoárovo-dokumentačného diela bývalého evanjelického farára v Slovenskom Komlóši (medzi 1904 – 1920) v reprinte považoval VÚSM za vhodné preto, že tento dokument napriek jeho subjektivite je podľa mnohých historikov mimoriadne poučným a dôležitým prameňom o osude dolnozemských Slovákov po prvej svetovej vojne. Svoje memoáre venoval Hrdlička svojim Komlóšanom, Dolnozemcom a slovenským rodákom vôbec – keďže bol synom nadlackého farára Karola Hrdličku, môžeme povedať, že je pravda, čo písal vo svojej Spovedi, že bol na Dolnú zem „práve predestinovaný“.
Hrdlička svoje účtovanie začne od momentu, keď sa prihlásil na vypísaný súbeh na evanjelickú farársku stanicu na Komlóši, kde sa usiloval o udržanie a aktivizáciu národného povedomia dolnozemských Slovákov. Za svoje aktivity, za spoluprácu so slovenským obyvateľstvom ho sústavne obviňovali z panslavizmu. Viedli proti nemu aj cirkevné vyšetrovanie, a napokon v roku 1920 spolu s rodinou musel ujsť z Maďarska pred perzekúciou horthyovským režimom. O turbulentných udalostiach rokov po prvej svetovej vojne, o svojej emigrácii a usídlení v Bratislave, ako aj o živote v novej Československej republike píše v Spovedi veľmi podrobne. Rozoberá, ako v Bratislave založili Kultúrnu jednotu Slovákov z Maďarska so zámerom pomôcť dolnozemským Slovákom a propagovať ich kultúrne resp. politické žiadosti na rôznych medzinárodných fórach (spolok bol podporovaný aj Ministerstvom zahraničia ČSR). V roku 1922 vypracovali rozsiahle memorandum o postavení Slovákov v Maďarsku, ktoré roku 1931 predložil i Kongresu národnostných menšín v Ženeve (text je uverejnený aj vo Spovedi). Stal sa stredoškolským profesorom (Martin, Bratislava), ale popri tom organizoval rôzne schôdzky „pre dolnozemských Slovákov, ktorí utiekli z Maďarska“ v Martine i v Bratislave. Prednášal o. i. o slovenských evanjelikoch v Maďarsku, publikoval na tému družstevníctvo, ale aj náboženstvo. V Spovedi píše aj o myšlienke rekolonizácie, ale dotýka sa aj napr. obrany bibličtiny. Okrem publikovaných vzácnych dokumentov a sťažností dolnozemských Slovákov po prvej svetovej vojne, Spoveď nám prináša aj vzácnu fotodokumentáciu – skupinu spolupracovníkov na Komlóši a rôzne zábery, ktoré autor považoval za dôležité uverejniť.
Doslov v druhej časti reprintu oboznamuje čitateľov s nadlackým detstvom a študentskými rokmi Hrdličku (na Hlavnom ev. gymnáziu v Sarvaši (1884 – 1891) a na Evanjelickej teologickej akadémii v Prešporku (1892 – 1896), s obdobím kaplánovania na Myjave (1896 – 1898), zároveň dostávame obraz aj o dedičnosti po otcovi, ako aj vzor jeho svokra z Myjavy, Karola Viesta. Autori rekonštruovali aj kariéru mladého farára v Turanoch v Turčianskej stolici (1898 – 1904), Hrdličkovu cestu na Slovenský Komlóš a jeho komlóšske roky (1904 – 1920). V doslove redaktorky sa ďalej dočítame:
Ľudovít Jaroslav Hrdlička vo svojom autobiografickom diele Spoveď a účtovanie exulanta identifikoval seba ako Dolnozemca, hoci štyri pätiny svojho života prežil v iných dolnozemských osadách a na území dnešného Slovenska (Prešporok, Myjava, Turany, Turčiansky Sv. Martin a napokon zase Bratislava). Dokonca i svoje memoáre venoval Komlóšanom. Ako o tom sám napísal: „hľadali sme sa a našli sme sa...“ Nebolo to také jednoduché. Za akých okolností sa sem dostal, na to sa pokúsim dať odpoveď vo svojom doslove.
V doteraz publikovanej odbornej literatúre v Maďarsku je Hrdlička často polarizovane označovaný len za takého intelektuála, „myseľ ktorého narušila panslavistická myšlienka“. Avšak v skutočnosti jeho rozhodnutia a svetonázor nemôžeme posudzovať takto zjednodušene – ak spoznáme tie roky jeho života, ktoré doteraz neboli preskúmané. Nie náhodou sa dostal na Dolnú zem, nie náhodou sa stal angažovaným reprezentantom slovenskej veci a nielen jeho individuálna náladovosť spôsobila, že v roku 1920 opustil dnešné Maďarsko a Slovenský Komlóš, dejisko svojho 16-ročného farárskeho pôsobenia. Preskúmaním jeho osudu a životnej dráhy pochopíme, že v podstate všetky jeho rozhodnutia, kroky, osudový vývoj vysvetľuje jeho pôvod, výchova, medziľudské styky, sieť spoločenských vzťahov, osudové udalosti, prostredie, ktoré ho formovalo a na ktoré chcel aj on vplývať.
Bez informácií zo zákulisia možno tieto jeho kroky pokladať za panslavistické účinkovanie, za búrenie proti maďarskej štátnej myšlienke, ale v skutočnosti boli vykonané iba s cieľom udržať a aktivizovať národné povedomie dolnozemských Slovákov. Keď jeho osobnosť umiestnime do kontextu, jeho myšlienky a vykonané aktivity neberieme len ako činnosť jedinca, politickou vrchnosťou označeného za pansláva na Dolnej zemi, ale ako dediča, nositeľa a naďalej vykonávateľa myšlienok, ktoré ho obklopili nielen počas jeho detstva, ale aj počas študentských, kaplánskych a mladých farárskych rokov.
V každom prípade môžeme s ním súhlasiť v tom, že bol na Dolnú zem „práve predestinovaný“, ako o tom sám vo svojej Spovedi píše.
[…]
Do Maďarska sa Hrdlička až do konca druhej svetovej vojny nevrátil, dovtedy neodcestoval do Slovenského Komlóša. Bol pozvaný na 200. výročie založenia mesta v roku 1946, počas osláv, ktoré sa konali 3. – 6. októbra. Posledný deň na zhromaždení Antifašistického frontu Slovanov (AFS) popri Ondrejovi Beňovi – podľa pozvánky – mal slávnostný prejav aj Hrdlička. Pozvali ho aj do Horných Salíb, kam odcestoval medzi svojich Komlóšanov v septembri 1947, podľa Slobody „posledný našský farár Komlóšanov a vyhnanec pre panslavizmus“ a ktorého uviedli ako autora „známej monografickej črty o Dolnozemských Slovákoch: Spoveď a účtovanie exulanta“.
V čase uverejnenia Spovede vyšli o nej rôzne články, medziiným sa o publikácii zmienila aj Národná obroda v Petrovci 10. augusta 1946, kde vyzdvihli aj výtlačky memoranda Slovákov z Maďarska, adresované predsedníctvu Zväzu národov v Ženeve v roku 1922, okrem týchto aj fotografie dolnozemských pracovníkov a zábery slovenského života. Sloboda, orgán AFS v Maďarsku, vychádzajúci v Budapešti, pri príležitosti dvojnásobného jubilea Slovenského Komlóša, ktoré považovala za medzník v živote mestečka, uverejnila zo Spovede úryvky pod názvom „Ľudovít Hrdlička svojim rodákom“ a „Účtovanie snahy, ktorá bola predzvesťou“.
Ľudovít Hrdlička sa nikdy nepresťahoval späť na Dolnú zem. Do smrti (1953) žil v Bratislave, v jednej vile s najkrajším výhľadom v meste, postavenej na kopci oproti Bratislavskému hradu.
Na konci doslovu je krátka rekapitulácia jeho aktivít a úloh v súdobej československej politickej spoločnosti počas emigračných rokov v Bratislave až do jeho smrti (1920 – 1953). Doslov sa sústredí hlavne na doteraz neznáme kapitoly jeho života, zároveň poskytuje obraz aj o sieti rodinných väzieb medzi rodinami slovenských evanjelikov, čím mohli úspešne šíriť slovenské národné povedomie a odovzdať štafetu mladým Slovákom.
To všetko a viac nájdete v publikácii VÚSM Ľudovít Jaroslav Hrdlička: Spoveď a účtovanie exulanta.
(KESz)
Ľudovít Jaroslav Hrdlička: Spoveď a účtovanie exulanta. Bibliotheca Ludovici Haan. Ed.: Kristína Estera Szudová. Békešská Čaba: VÚSM 2020. 236 p. ISBN 978-615-6014-02-3, ISSN 2732-1428
Obsah
Ľudovít Jaroslav Hrdlička: Spoveď a účtovanie exulanta ... 9
Môj príchod k vám ... 15
Naša spolupráca ... 19
Boje cirkevno-politické ... 22
Môj odchod a exil ... 34
Naša práca v zahraničí ... 35
Nepotrebný proces pomsty ... 38
Exil stáva sa domovom ... 42
Memorandum Slovákov z Maďarska ... 46
Sťažnosť pred fórum medzicirkevné ... 68
Ženevský kongres menšín ... 73
Pohyb rekolonizačný ... 76
Obrana otcovskej bibličtiny ... 78
Kristína Estera Szudová: Čo sa zo Spovede vynechalo.
Neznámy svet Ľudovíta Jaroslava Hrdličku ... 85
Dedičnosť po otcovi ... 87
Študentské roky – gymnázium v Sarvaši (1884 – 1891)
a ev. teol. akadémia v Prešporku (1892 – 1896) ... 95
Kaplánske roky na Myjave (1896 – 1898) ... 107
Farárske roky v Turanoch (1898 – 1904) ... 125
Ľudovít Jaroslav Hrdlička ako slovenskokomlóšsky farár
(1904 – 1920) ... 145
Emigrácia, život v Bratislave (1920 – 1953) ... 183
Použitá literatúra ... 189
Chronológia života Ľudovíta Jaroslava Hrdličku ... 209
Menný register ... 227
Oznamy
Redakcia | Kontakt
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Tel.: (+36 1) 878 1431
Fax: (+36 1) 878 1432
Poštová adresa: 1558 Budapest, Pf. 199