Slovenská samospráva mesta Šalgótarján, Slovenská samospráva Novohradskej župy a Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) usporiadali 16. februára v Knižnici Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne literárne popoludnie, stretnutie s Evou Fábiánovou a Imrichom Fuhlom, domácimi slovenskými básnikmi, prekladateľmi a novinármi.

Organizátori nadviazali na tradíciu literárnych stretnutí, ktoré sa konali v minulosti a zúčastnili sa ich viacerí slovenskí literáti z Maďarska. Na podujatí boli prítomní členovia Kruhu šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov, ako aj záujemcovia z okolitých slovenských osád. Po privítacích slovách predsedu župnej a miestnej slovenskej samosprávy Ferdinanda Egyeda, hostí predstavila predsedníčka ZSM. Ruženka Egyedová Baráneková pripomenula, že Kruh si vytýčil za cieľ nielen udržiavanie kontaktov so Slovákmi v Maďarsku a zachovávanie slovenských tradícií, ale aj osvetu medzi maďarskými spoluobčanmi, vďaka čomu majú vo svojich radov aj takých členov, ktorí síce nemajú slovenské korene, ale zaujímajú sa o našu kultúru a tradície.

Uviedla, že obidvaja hostia sú nielen literátmi, ale aj aktívnymi účastníkmi spoločenského života. „Imro je svedomím Slovákov v Maďarsku,“ povedala a vysvetlila, že keď sa uvelebíme v kresle a zmierime sa s okolnosťami, I. Fuhl zvýši hlas a napriek tomu, že mu to osobne môže priniesť nepríjemnosti, vždy má na zreteli blaho Slovákov v Maďarsku. „Evka má veľkú zodpovednosť v tom, ako sú uvedené informácie na stránkach Ľudových novín, pretože takto formujú názory svojich čitateľov,“ poznamenala.

Po takomto úvode sa slova ujali hostia. I. Fuhl najprv podal prierez dejín slovenského písomníctva v Maďarsku v 20. storočí. Pripomenul ľudových písmákov, prvé antológie (Hrušky mamovky Špiakovej, Výhonky), ako aj tzv. „zlatú éru slovenskej literatúry v Maďarsku“, ako nazývame 70. a 80. roky minulého storočia, počas ktorých sa viac literátov rozhodlo svoje diela uverejniť najprv časopisecky na stránkach Ľudových novín a Nášho kalendára, neskôr v antológiách a napokon vo vlastných zbierkach. Pripomenul aj vlastné básnické a textárske začiatky, ktoré ho priviedli k poznaniu, že ľudová slovesnosť a hlavne ľudové piesne nie sú zanedbateľné v procese zrodu poézie. Sám najskôr písal skôr básne vo voľných veršoch, ale keď si založili rockovú kapelu a potrebovali nové texty, zistil, že básne bez rýmu a rytmu sa nedajú zhudobniť. „Ale básne nie sú iba rým a rytmus. Totiž, ak sú iba rýmom a rytmom, tak nemajú ozajstný obsah. Pre mňa sa báseň začína vtedy, keď sú v nej básnické obrazy, ktoré vieme vysvetliť aspoň dvojako,“ povedal I. Fuhl.

Eva Fábiánová sa snažila zhrnúť blízku minulosť slovenského písomníctva v Maďarsku a načrtnúť možnosti jeho budúcnosti. Ako poznamenala, v 90. rokoch, vytvorením nových spoločenských organizácií a neskôr samospráv, úloha literátov a inteligencie vôbec sa presunula na nový stupeň, a to na vytvorenie verejného života. Nepostrádateľné pozitíva, ktoré viedli k prehĺbeniu identity našej Slovače vďaka novým ustanovizniam však, podľa nej, znamenali ústup básnickej inšpirácie. Napriek tomu, ako poznamenala, ona osobne nepovažuje za dobrý smer zrednutie identity bez jazyka s novým zreteľom na iné jej aspekty.

V ďalšej časti stretnutia hostia prečítali niekoľko vlastných diel v maďarčine. Kým I. Fuhl píše v oboch jazykoch, E. Fábiánová tvorí svoje básne výlučne po slovensky, ale obidvaja sa venujú aj prekladateľskej tvorbe. Na podujatí prvýkrát odznel preklad básne I. Fuhla Slová, ktoré bolia v preklade Alexandra Kormoša.

Na záver mali prítomní možnosť položiť hosťom otázky, ktoré sa týkali školstva, zachovania jazyka, ale aj slovenských reálií. Stretnutie sa nieslo v priateľskom ovzduší a veríme, že jeho účastníci sa dozvedeli, „čo tým chceli básnici povedať“.

(ef)

Foto: József Homoga

Fotogaléria