K životnému jubileu spisovateľa Zoltána Bárkányiho Valkána a k interpretácii jeho poviedky Pivnica

Tento rok si pripomíname 85. narodeniny renomovaného slovenského prozaika v Maďarsku, Zoltána Bárkányiho Valkána (*1941, Kestúc). Jubileum je pre mňa príležitosťou splatiť autorovi dávny literárny dlh. Jeho tvorbu sledujem už poldruha desaťročia, pričom korene tejto eseje siahajú do roku 2014, keď som v Segedíne prezentovala jeho zbierku krátkych próz Jabloň (2013). Už vtedy sme s autorom uvažovali o prepojení rozhovoru s jeho predchádzajúcou zbierkou Pivnica (2011) a o predstavení vinohradníckej kultúry jeho rodného podpilíšskeho kraja. Hoci nám vtedy nezvýšil čas, motívy viníc a pivníc ako symbolov genia loci ma už vtedy priam vyzývali k bachelardovskej interpretácii priestoru. Touto esejou a analýzou poviedky Pivnica tak symbolicky splácam svoj dlh.

Podľa uznávaného francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda a jeho prelomového diela Poetika priestoru (1957) patrí pivnica k najkomplexnejším vertikálnym priestorom v literatúre. Kým filozof nadzemnú časť domu vníma ako sféru racionality a každodennosti, pivnica tvorí jej iracionálny protipól – je to temné, nevedomé miesto, plné tajomstiev a hlbokých vrstiev spomienok. V realistickej literatúre 19. storočia mala pivnica iba úžitkovú funkciu na uskladnenie uhlia a vína. Moderná próza a literárna veda však tento fenomén transformovali: sieť jej významov sa obohatila o nové, hlbšie, psychologické a existenčné obsahy. Bachelard upozorňuje na to, že obrazy priestorov v literárnom diele nie sú totožné s každodennými priestormi. Literárne zobrazenie istého priestoru je totiž výtvorom individuálnej predstavivosti daného autora. Z toho vyplýva, že o tom istom objekte vznikajú úplne iné diela podľa toho, aké autorove emócie, spomienky, vedomosti, zážitky sa pripájajú k stvárnenému priestoru. Zostúpme aj my spolu s hlavnou postavou – a pravdaže aj rozprávačom – do hlbiny typickej slovenskej kestúckej pivnice a sledujme dianie odohrávajúce sa v tomto priestore.

Príbeh prerozprávaný v diele Pivnica sa zameriava na cestu starého, osamelého vdovca, Jozefa Karu. Sledujeme jeho trasu od domova cez rad pivníc, až po jeho vlastnú. V mrazivom zimnom chlade, za sneženia a ostrého vetra sa ešte pred východom slnka vydáva na cestu do starobylej rodinnej pivnice, aby zmiernil svoju úzkosť a strach zo smrti. Práve tam nachádza vždy pokoj, jeho vlastné víno ho napĺňa hrejivým teplom a ožívajú v ňom spomienky. Od namáhavej cesty vyčerpaný starec vstúpi do stavby a očami prebehne chátrajúce a neúplné zariadenie prešovne. Postupne sa z nej vytrácali staré relikty vinohradníckeho života (mohutný švábsky preš, putne, kade, meričky a sudy).

„Tu pod kamennou klenbou kedysi mal zoradených – od päťdesiatlitrového až po sedemhekták – dvanásť sudov. Ostali mu iba dva, aj to malé. Dlho úctivo postojí pred nimi, čo naznačuje, že jeho vzťah k vínu je dôverný a priateľský. Ako to je aj pochopiteľné, veď vlastné domáce vínko nie je iba nápojom radosti, sily a chuti do života, ale aj iné, znamená oveľa viac. Je zvláštnym spojivom medzi ním a tými, čo tu boli pred ním; víno vyčarí spomienky na predkov, ako aj teraz, keď mu príde na um, ako tu pred vyše sedemdesiatimi rokmi popíjal so svojím už dávno zosnulým starým otcom. A to domáce víno bolo akurát také ako je jeho.” (Pivnica, s. 61)

Ubúdanie sudov z pivnice starcovi nepriamo naznačuje blížiaci sa koniec života, no zároveň ho privedie k dôležitému poznaniu súvisiacemu s kvalitou dnešného vína. Uvedomuje si, že je výsledkom húževnatej, starostlivej a odbornej práce generácií patriarchov jeho rodiny. Tí v rôznych životných podmienkach, často vystavení nepriaznivým historickým zvratom a vrtochom prírodných živlov pretrvali a svojimi postupne narastajúcimi vedomosťami a vývojom technických podmienok sa zaslúžili o vyššiu akosť terajšieho vína. Starec sa zaraďuje medzi nich, a tým sa stáva súčasťou kontinuity medzi minulými a súčasnými príslušníkmi svojho rodu. Víno a jednotlivé úkony okolo neho napr. vžitý obrad jeho „natiahnutia zo suda do tekvičky” nepriamo signalizujú znaky týkajúce sa životných výhľadov dotyčného. Jozef Kara si počas tohto netrpezlivo očakávaného a obľúbeného aktu všíma, že intenzita jeho ťahu je menšia, čo naznačuje ubúdanie fyzickej sily. Slabnúce pľúca ho upozorňujú na vlastnú pominuteľnosť: – „Darmo, daromné – zdvihol pohár do výšky očí, plúca už neslúžá jak sa patrí...” (Pivnica, s. 62). V kontexte dramatických fyzických zmien prebiehajúcich pri obvyklej činnosti starého vinára sa pivnica javí ako priestor pominuteľnosti. Otvára sa nám tu aj základná téza poetiky priestoru, podľa ktorej skúsenosti o plynutí času získavame v dnešnej dobe cez kategórie priestoru, keďže sa naše spomienky viažu k miestam, ktoré obývame. Aj postavy Bárkányiho próz žijúce v symbióze s prírodou, vnímajú čas v súvislosti s fázami prác vo vinici a s fázami prípravy vína. V ďalšej časti poviedky poznávame aj inú dimenziu bachelardovskej poetiky priestoru, v zmysle ktorej funkciou domu a pivnice je poskytnúť človeku ochranu pred vonkajším svetom a samotou. Pohár vína vypitý vo vlastnej pivnici vytvára v starcovi pocit istoty a bezpečia prameniaceho z materiálnej a historickej reality stavby. V jeho mysli sa vynárajú dejiny vzniku rodinnej pivnice, ktorá je podobne ako vlastné víno, výsledkom spoločných úsilí rôznych generácií: „praded v strmom kopci vykopal pivnicu”; „starý otec z vápenca vymuroval jej klenbu”; „otec k pivnici z vápenca pristavil prešovňu”; napokon aj on pridal vlastné dielo: „vydláždil podlahu pálenými tehlami.” Pivnica sa tak stáva spoločným rodinným priestorom, akousi časovou kapsulou, v ktorej návštevník nachádza svoju vlastnú identitu, keď sa na povrchu už všetko rozpadá.

V záverečnej časti príbehu starého muža znepokojuje pohľad z okna prešovne na svoje strácajúce sa stopy pod snehom. Ozýva sa v ňom túžba nechať po sebe pre mladšiu generáciu niečo dôležité, čím práve on prispel k zveľadeniu svojej komunity. V tomto momente akoby splýval v jedno s autorom. Ide tu akiste o splývanie hraníc medzi autobiografickým a narátorským ja. Tento typ narácie vnímame ako prejav osobnej zrastenosti spisovateľa so svojím rodiskom, ktoré ho vychovalo, ku ktorému sa viaže celou svojou bytosťou. Bárkányi zvnútra pozná psychický stav svojich postáv a ovláda aj ich predvídateľné reakcie na rôzne impulzy. Približuje sa k nim s nehou a láskou, priam dýcha spolu s nimi a drží im palce aby sa urovnali prípadné konflikty v ich živote.

V literárnych textoch Zoltána Bárkányiho Valkána sa harmonicky spája slovenský materinský jazyk (spisovný i miestny dialekt) so zemou, živiteľkou obyvateľov jeho rodnej obce. Tunajší obyvatelia nadväzovali na vinohradnícku kultúru prinesenú slovenskými osadníkmi prichádzajúcimi z okolia Nitry v prvej dekáde 18. storočia. V priebehu stáročí ich potomkovia hlboko zapustili korene do zeme, pod majestátnym Pilíšom. Vínne pivnice vykopané v zemi sa dodnes stávajú symbolom zachovania tradícií a sú v úzkom kontakte s vnútorným archaickým priestorom. Spisovateľ sa stal kronikárom ich života. Doposiaľ mu vyšlo až sedem zbierok drobnej prózy. Zachytáva v nich zanikajúci tradičný spôsob života súčasníkov, aby vzácne kultúrne hodnoty prežili aspoň v textovej forme. Túžbou každého spisovateľa je zanechať stopu po sebe pre nasledujúce generácie, a tým zachrániť a uviesť do pohybu hodnoty, ktoré on a jeho doba reprezentuje. K tejto práci želám spisovateľovi pevné zdravie a blahoželám mu k životnému jubileu!

Katarína Maruzsová Šebová