Karol Orlický sa narodil 4. apríla 1938 v Répašskej Hute. O jeho živote nám napísala jeho vnučka Réka Lénártová. Jeho otec Ľudovít sa zaoberal tradičnými remeslami: pálením vápna, pálením uhlia, ťažbou dreva a furmančením. Matka Johanna bola v domácnosti.

Už ako dieťa sa naučil od svojich rodičov pracovitosti. Nikdy mu nebola cudzia fyzická práca: pracoval na poliach, v záhrade a v lese, vždy pomáhal svojim rodičom. Základnú školu navštevoval najprv v Répašskej Hute, potom v Diósgyőri a neskoršie v Novom Meste pod Šiatrom, ako jeden z prvých žiakov tamojšej slovenskej školy. Po ukončení základnej školy študoval na slovenskom pedagogickom ústave v Budapešti, ktorý absolvoval v roku 1957.

Svoju pedagogickú dráhu začal v obci Stará Huta (Bükkszentlászló), kde pôsobil osem rokov. Do Répašskej Huty sa vrátil po úmrtí svojho otca. Medzitým absolvoval odbor slovenčina na Vysokej škole pedagogickej Gy. Juhásza v Segedíne a odbor výtvarná výchova v Jágri. Po desiatich rokoch školu v Répašskej Hute spojili so školou v Novej Hute a tak vyššie ročníky chodili tam. 16 rokov cestovali učitelia a žiaci spolu do susednej dediny. Po tom, ako sa škola v Répašskej Hute stala znovu samostatnou, K. Orlický sa do nej vrátil ako riaditeľ. Z tejto funkcie odišiel do dôchodku v roku 1998 po 43-ročnej práci. Bol hrdý na to, že počas jeho riaditeľovania každé dieťa pokračovalo nielen vo svojich stredoškolských štúdiách, ale viacerí získali aj diplomy.

Pracoval nielen v škole, ale aktívne sa zapájal do športového a kultúrneho života dediny, aj ako zakladajúci člen (spolu s priateľom a tiež učiteľom Ľudovítom Szívósom) miestnej tanečnej skupiny Veľká Bukovinka. V súbore s manželkou tancovali skoro 25 rokov.

Zapojil sa aj do života slovenskej národnosti v Maďarsku. Počas 40 rokov niekedy pôsobil aj v deviatich funkciách v prospech našej komunity.

Organizoval výlety na Slovensko nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Vždy bol toho názoru, že mladí by mali využiť svoj voľný čas aktívne a užitočne. Dlhé roky bol motorom športového života obce – organizoval a pripravoval pre deti lyžiarske a sánkarské preteky, ale aj volejbal a rôzne športové podujatia. Žiaci školy sa každý rok zúčastňujú spolu so žiakmi zo susedných osád pretekov o Bukový pohár, ktoré organizuje každý rok iná dedina.

Karol Orlický bol aj riaditeľom Kultúrneho domu a zastával ďalšie funkcie v športovom živote dediny ako predseda. V roku 1957 sa stal členom Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, kde pôsobil 39 rokov ako člen predsedníctva.

Čas na zaslúženom odpočinku trávil tiež aktívne. Dlhé roky mal vinicu, kde rád pracoval. Mal úzky vzťah so svojou rodinou – obidve jeho dcéry majú slovenské vzdelanie. Jedna absolvovala Strednú odbornú školu Józsefa Bema v Budapešti a v súčasnosti pracuje ako učiteľka v materskej škole v Répašskej Hute a druhá zakončila budapeštianske slovenské gymnázium a potom vyštudovala lesné inžinierstvo vo Zvolene a v súčasnosti je členkou miestnej slovenskej samosprávy a poslankyňou CSSM, kde je predsedníčkou Finančného výboru. Všetky štyri vnúčatá K. Orlického v súčasnosti tancujú v súbore Veľká Bukovinka.

Je nositeľom viacerých štátnych vyznamenaní. Ako riaditeľ kultúrneho strediska MEDOSZ v Répašskej Hute dostal v roku 1968 pochvalu ministra školstva za efektívnu prácu. Rada ministrov Maďarskej ľudovej republiky mu 4. júna 1978 udelila medailu Za záslužnú prácu. Dňa 23. októbra 1998 mu bol udelený Zlatý kríž za zásluhy o Maďarskú republiku za vynikajúcu profesionálnu prácu.

V roku 2017 prebral diamantový diplom za 60 rokov verejnej služby, ktorý mu udelila Fakulta vzdelávania a prípravy učiteľov ELTE.

Prácu a snahu o zachovanie slovenského ducha ocenili najvyšším uznaním Slovákov v Maďarsku už v roku 1998, keď v Malom Kereši, počas prvého Dňa Slovákov v Maďarsku K. Orlický dostal vyznamenanie Za našu národnosť. V roku 2019 sa stal Čestným občanom Répašskej Huty. V roku 2021 dostal pamätný list pri príležitosti Dňa národností v Miškovci.

Zomrel v januári 2024.