Rozšafné, nákladné a dlhé svadby kazili morálku a pracovitosť roľníkov.

Listujeme v nariadení Martina Hamaliara, biskupa Banského dištriktu, farára v Sarvaši o svadbách z roku 1804.

Sarvašský evanjelický farár, superintendent (biskup) a náboženský spisovateľ sa vo svojom liste zameral na zvyk konania a priebeh svadieb, ktoré sa uskutočňujú v obciach a mestách dolnozemských cirkevných zborov. Jeho list začína oslovením Slovutnym v Bohu milým evanjelickým cirkvám Békeš – Čanád – Čongrád – Arad banátskeho seniorátu.

Túto obyčaj biskup považuje za príliš škodlivú pre život a prácu členov evanjelickej cirkvi. V úvode píše, že keď sa svadby konajú v mesiaci september a október, v čase orby a sejby, tento termín zanecháva pre hospodára, kráľa a krajinu veľké morálne a hospodárske škody. Vtedy sa ešte navyše na svadbách vraj pije nové nevykysnuté víno, z ktorého potom prichádzajú mnohé choroby a z toho aj silní ľudia v polovičnom veku života zomierajú. Z toho dôvodu vydáva nariadenie ako svadby uskutočňovať. V zdôvodnení poukazuje, že svadby trvajú celý týždeň a konajú sa na dvakrát, vtedy gazda aj na mesiac vypadne z roboty, namiesto toho, aby sa v tom čase užitočne venoval prácam pri založení novej úrody. Veľa času nemilobohu strávi na škodu zdravia, mravnosti a cnosti. Svadby už pripravujú v sobotu pri zabíjaní hoviadka, hydiny a iných zvierat. Začínajú v nedeľu večer a trvajú do pondelka večera, potom celé dni v utorok, stredu, štvrtok, niekedy aj v piatok a v sobotu. Také svadby sú podľa neho šikovnou príležitosťou k pokazeniu dobrých mravov, k napomáhaniu a rozmáhaniu opilosti a bývajú miestom nezbedných, oplzlých a nečistých životov mládencov a dievčat. Osobitne uvádza zvyky a obyčaje, ktoré sa používajú v cirkvách za Tisou, kde sa „zdávky“ (zásnuby) veľmi krátko, polroka pred svadbou konajú, čo dáva zásnubám akoby nejaké privilégium proti svojmu telu hrešiť. Neučia sa takto v neistote len sami, ale učia k tomu aj iných. Medzi zlé obyčaje u nás (v Békešskej stolici), ale aj v cirkvách za Tisou, pozná aj to, že mužská čeľaď prichádzajúca sem do služby z „horných strán“, sotva, že sa zohreje, už sa žení a potom ako ženatí už slúžiť nechcú. Odvtedy sa začínajú prípady, že tunajší hospodári ukrutne za drahý a veľký plat môžu dostať sluhu. Z toho potom vyplýva, že mnohí slúžiť nechcú, do práce sa nemajú a ďalší pýtajú za prácu vysoký plat. Chcú sa živiť len z úkolu, nie však z desiatej, jedenástej či dvanástej čiastky, ale pýtajú si z kosby ôsmu, siedmu a niekedy aj piatu čiastku. „Od toho času ako ma Božie riadenia na Dolnú zem priviedlo a ja som tieto zlé obyčaje odpozoroval, hneď som na ich skazenú, pevnú hradbu nemravnosti myslel. A keďže som nie len jednej, ale všetkým týmto cirkvám predstavený, zaviazaný som s pomocou Božou o všetkých sa duchovne starať a veci do dobrého poriadku uviesť. Medzi prvými bola moja sarvašská cirkev, kde som začal s poriadkami, že som nariadil, aby svadby na dvoje boli zrušené a trvali len jeden deň. Ten predpis činím a zákonom nariaďujem k ochrane majetnosti, mravnosti, uskromneniu vynaložených nákladov a k dosiahnutiu aj iných dobrých cieľov“ – zdôraznil v liste pre dolnozemské cirkevné zbory biskup Martin Hamaliar. Toto nariadenie zhrnul do siedmich bodov takto:

1. Aby sa sobáše konali vo všetkých cirkvách v utorok predpoludním o 11 hodine, čo sa dá na známosť zvonením na veľkom zvone. Po sobáši všetci svadobníci idú do svadobného domu, kde jedia, hodujú a svoju rozkoš užívajú do 11. alebo 12. polnočnej hodine. Na druhý deň mladá nevesta stretne sa so ženičkami. Ale v ten deň už nebude žiadna muzika a hodovanie, s výnimkou len samotných cezpoľných priateľov.

2. Aby sa zásnuby nekonali predčasne, žiadny pán farár nebude s predčasnými súhlasiť, lebo polroka pred sobášom je málo. Navyše sa nemajú konať v mesiacoch júl, august, september.

3. Čas svadieb môže byť výnimočne v novembri a nie v októbri, keď ešte prebieha sejba. Dôverne pripomínam, aby sa v novembri čím menej svadieb konalo a v novembri je ešte nevyzreté víno, ktoré mnohých kazí a morí. To dosvedčuje aj pohrebná matrika našej cirkvi. Najvhodnejší je čas konania svadieb od Vianoc po fašiangy a ďalší medzi Veľkou nocou a Turícami, keď ešte poľné práce neprebiehajú.

4. Cudzí, a zvlášť sluhovia, nepočítam sem remeselníkov, skôr ako budú sluhovia pripustení k zásnubám, musia sa dostaviť pred vrchnosť na obecný úrad a priniesť farárovi odporúčajúce svedectvo. Sluha sa môže ženiť len vtedy, keď presvedčí, že dokáže manželku uživiť a keď už bude ženatý, bude musieť v službe zostať a do nájmu sa nedať.

5. Vdovci môžu byť sobášení kedykoľvek, a to aj v nedeľu bez muziky, ale mimo adventu a pôstu.

6. A keďže sa na svadbách niekedy aj divné verše prečítavajú, vtedy sa také dajú aj oznamom vytlačiť a potom po dvoch, troch grajciaroch sa zviazané môžu predávať.

7. Toto Vám milé cirkvi na srdce dávam, a keď toto k vášmu dobrému, a k dobrému Vašim potomkom nariaďujem, zostávam s Vašou priateľskou a otcovskou náklonnosťou.“

Zdroj: Protocollum Ecclesia Evangelica Szarvaschiensis 1799 et from... ( – 1819), s. 350-352

Kto bol Martin Hamaliar?

Cirkevný spisovateľ, superintendent (biskup) Martin Hamaliar starší sa narodil 9.11.1750 v Bátovciach (Hont) v roľníckej rodine. Základné vzdelanie získal v rodisku a v Devíčanoch (vtedy Prandorf) u Juraja Bobora (donat a gramatiku) a v štúdiách pokračoval v Banskej Štiavnici (syntax), Gemeri (rétoriku), Levoči (filozofiu) a evanjelickú teológiu ukončil v Bratislave. Po zložení kandidátskej skúšky dostal 160 zlatých Palmovského štipendia a v rokoch 1774-77 pokračoval v štúdiu v Jene. Medzitým bol vychovávateľom dvoch synov a troch dcér J. Hellenbacha v Horných Semerovciach. V roku 1778 bol zástupcom riaditeľa na gymnáziu v Banskej Štiavnici a v tom istom roku sa oženil s chovanicou bystrického farára Jána Krištofa Andersa – Zuzanou Chovanovou. O tri roky neskôr bol inštalovaný za farára vo Veľkom Krtíši. Roku 1784 sa vrátil za farára nemeckého zboru do Banskej Štiavnice. Počas pôsobenia vo Veľkom Krtíši sa rodine narodil 17.10. 1783 syn Martin. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici 1796-1803 vykonával funkciu superintendenta Banského dištriktu. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici bol iniciátorom založenia kňazského sirotsko-vdovského ústavu. Keď v roku 1803 sa Daniel Bocko vzdal v Sarvaši farárskeho povolania, nastúpil tam na miesto neho Martin Hamaliar. Aj tam až do roku 1806, kedy dostal porážku, nepretržite zastával funkciu superintendenta uvedeného dištriktu. Z tohto nového pôsobiska vykonal niekoľko návštev cirkevných zborov v severných stoliciach Uhorska. V kňazskom povolaní pracoval až do svojej smrti, keď mal po svojom boku viacerých kaplánov. Krátky čas po jeho boku slúžil aj jeho syn Martin. Mladší syn bol lekárnikom v Békeši a jediná dcéra sa vydala za Pavla Kuzmu, farára v Jabloňovciach (vtedy Horný Almáš). Martin Hamaliar starší bol uznávaným cirkevným činiteľom, výborným kazateľom a náboženským spisovateľom. Svoje práce uverejňoval v latinčine, nemčine a biblickej češtine. Niekoľko diel zanechal v rukopise. V nemčine vydal homiletickú príručku, venoval sa cirkevnému právu o čom tiež vydal knižku. Ďalej vydal Agendu, t.j. Poržádek Prác Cyrkwjch Evagelickych (1788), vydával básne, pastierske listy a náboženské piesne. Pred odchodom na Dolnú zem roku 1803 bol s B. Tablicom a J. Palkovičom spoluzakladateľom Katedry reči a literatúry slovenskej na evanjelickom lýceu v Bratislave. Dva roky predtým sa do dejín slovenského a evanjelického školstva a národného života zapísal obežníkom adresovaným cirkevným zborom, so žiadosťou o podporu na založenie Slovanského inštitútu (Institutum slavicum) a uvedenej katedry, ktorá mala neopakovateľný význam v slovenských národných dejinách. Za prvého profesora osobne vymenoval Juraja Palkoviča. V Sarvaši, kde 3. 8. 1812 umrel, zreorganizoval evanjelické školstvo na ktorého základoch pokračovali jeho nasledovníci.

Ján Jančovic

Foto: autor