Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,12-15)

V dnešnú nedeľu – prvú pôstnu – vidíme v liturgii Cirkvi zmenu: všade fialová farba, vo svätej omši sa prestane spievať oslavná pieseň Glória, spievajú sa pôstne piesne a takto to bude vyzerať celých 40 dní. To je len vonkajšia forma, ktorá nám má pripomínať, aké obdobie v živote Cirkvi i vo svojom osobnom prežívame, alebo by sme mali prežívať.

Ale čo je dôležitejšie, do tejto vonkajšej formy nám zaznievajú oveľa dôležitejšie slová. Na celý tento čas nám Kristus ako heslo, či životný program pripomína: naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.

Celé liturgické obdobie a naša príprava na veľkonočné sviatky, ku ktorým toto pôstne obdobie smeruje, neprežívame sami. Ale sme pozvaní, aby sme ho prežili v spoločenstve Cirkvi. Ak celý pôst má svoje smerovanie pre každého človeka k Ježišovi Kristovi, ktorý je stredobodom veľkonočných udalostí, tak naozaj je to aj smerovanie k životu a k spoločenstvu vo vnútri Cirkvi. Pretože Kristus – to je Cirkev vo svojom mystickom tele. Cirkev je len tam prítomná, kde je prítomný Kristus. V nej nám Boh ponúka a Kristus zanechal všetky prostriedky potrebné na svoje očistenie i posvätenie. Toto je dôležitá pravda. Aj keby som konal čo aké najosobnejšie pokánie, vždy musí byť pokáním v rámci Cirkvi. Pretože svojím krstom aj ja patrím do nej.

Aj Ježiš konal takéto veľmi osobné pokánie. Ale nie pre seba, ale pre spoločenstvo Cirkvi. Evanjelium dnešnej pôstnej nedele nám ponúka pekný obraz – scenériu púšte, do ktorej vstupuje Ježiš Kristus.

To je krásny obraz – púšť, miesto bez života, sem tam nejaký ten náznak, niečo podobné, ako vnútro človeka. Aj v nás je ešte nejaký ten záblesk života, toho Božieho, ktorý sme prijali pri našom krste, ale veľakrát zhášaný našou ľudskou slabosťou. Vstup Krista do púšte – a teda i do môjho ľudského vnútra – to je návrat života. V tom pôvodnom a najhlbšom význame.

Táto udalosť púšte a Krista v nej nesie myšlienku veľkosti, stať sa veľkým. Lenže otázka stojí – čia veľkosť. Božia, alebo ľudská.

Práve toto rieši Ježiš. Dovolil, aby bol pokúšaný tak ako človek. Aby sám zakúsil, čo je pokušenie v živote človeka. A, samozrejme, pokušenie vedie k ponuke ľudskej veľkosti, k ľudskej sláve. Kristus to prežil a rieši.

Nezdráha sa podstúpiť to, čo podstúpil človek. Nechať sa pokúšať. Ale s iným výsledkom. Víťazstvom nad pokušením, a nie pádom.

Prvé pokušenie – hoď sa z veže... a nič sa ti nestane, pretože anjelom svojim prikázal, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň. Toto pokušenie – to bolo pozvaním stať sa ako človek veľkým. Cez senzáciu, že skočíš – a nič sa ti nestane. Toto nie je pre Krista prijateľné. On neprišiel kvôli senzácii človeka, ale kvôli Otcovej vôli, kvôli záchrane a spáse hriešneho ľudstva. On ide k veľkosti svojej osobnej i ľudskej inou cestou. Cestou vernosti v láske k Bohu, k ľuďom a cestou vernosti svojmu poslaniu.

Druhé pokušenie – ak si Syn Boží, povedz, aby sa z týchto kameňov stali chleby. To, v čom nevyhovel diablovi pri tomto pokúšaní, sám neskôr urobil pred očami mnohých, keď vykonal zázračné rozmnoženie chleba a nasýtil niekoľkotisícový zástup. Nespravil z chleba prostriedok svojej popularity, ani prostriedok moci, ktorú mu ponúkal diabol. On z neho spravil predobraz seba samého v dare Eucharistie, ktorú neskôr zanechal prostredníctvom svojich apoštolov ako posilu v boji proti hriechu, v boji proti pokušeniu a zdroj, prameň Božej milosti v živote človeka. Najintímnejšie spoločenstvo človeka s Bohom, práve to spoločenstvo, ktoré človek stratil v raji svojím hriechom a neposlušnosťou voči Bohu. Ako nám to nádherne opisuje apoštol Pavol – ako sa neposlušnosťou jedného – mysliac Adama – mnohí stali hriešnymi, tak poslušnosťou jedného – mysliac Krista – sa mnohí stali spravodlivými.

Tretie pokušenie – Toto všetko ti dám, ak padneš na zem a budeš sa mi klaňať. Čo ešte mohol dať diabol Kristovi? A čo môže dať nám – ľuďom? Jedine to, že môže oklamať. Krista oklamať nemohol. Ale nás ľudí – áno. A veľakrát. A práve vtedy človek padá. V klamstve, ktoré prijal ako zdanlivú pravdu. Kristus ostal jasne stáť – bez jediného pádu. A to je to víťazstvo nad diablom. To je víťazstvo kríža. Kristov kríž zostal pevne stáť vztýčený na Kalvárii, aby diabol pred ním kapituloval.

To víťazstvo, ktoré diabol získal v raji nad človekom, mení sa týmto obrazom púšte na úplnú porážku.

Odíď, satan! Pánu Bohu svojmu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť. Toto je zmysel pôstu. Práve v týchto Kristových slovách, ktoré vyriekol na adresu satana, diabla. Odíď.

Aby sme mohli zbavení všetkého nesprávneho, zlého, znova prežiť tú radosť z očistenia a z Božieho života, ktorý mi Kristus ponúka ako ovocie svojej Veľkej noci. Azda najkrajšie to vyjadruje príbeh márnotratného syna, ktorý sa po tom všetkom ocitol v náručí milujúceho otca. Nech aj toto celé pôstne obdobie je pre nás obdobím návratu do Otcovho náručia.

Stanislav Brtoš