Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.

A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu. (Jn 3,14-21)

Božie slovo 4. pôstnej nedele nám predstavuje Boha v tej jeho najkrajšej vlastnosti, ktorá je vyjadrená slovami – veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný.

Boh nielenže miloval človeka od počiatku, ale miloval ho v celých ľudských dejinách a miluje ho aj dnes. Ten počiatok lásky k človekovi je vyjadrený v jeho slovách pri stvorení – keď stvoril človeka, tak jedine na jeho adresu povedal, že je to veľmi dobré. O všetkom, čo stvoril, povedal, že je to dobré. Človeka nazval slovami veľmi dobré. Aj po tom prvom ľudskom páde, keď zhrešili Adam a Eva, Boh vyslovil lásku v slovách – nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu. Láska v dejinách človeka, to je neustály zápas o človeka, to sú celé izraelské dejiny, ako Boh neustále viedol izraelský ľud, to sú jeho zmluvy s Abrahámom, s Mojžišom, to je Božia prítomnosť v izraelskom národe v podobe archy zmluvy, to sú celé dejiny, aspoň sčasti zachytené na stránkach Sv. Písma Starého Zákona. Tá veta nepriateľstva v slovách „nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou“ sa napokon plní v osobe Ježiša Krista, ktorý prichádza na tento svet, na túto zem. To je konkrétne zostúpenie Lásky v podobe človeka na tento svet, uprostred celého ľudstva. Tú lásku Kristus vyjadril vo svojom konaní, vo svojom ohlasovaní, v prístupe ku mnohým ľuďom, o ktorých sa zmieňuje Sv. Písmo v evanjeliách. Kristus nanovo zjavil lásku Božiu.

V slovách evanjelia, ktoré povedal Pán Ježiš Nikodémovi – Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka –, hovorí o sebe samom. On je tým Synom človeka a vyzdvihnutie nie je v tom našom ľudskom ponímaní postúpiť kdesi vyššie, na vyšší post, postúpiť v kariére, v sláve, v moci. Vyzdvihnutie Syna človeka, to je kríž, na ktorý bol skutočne Kristus vyzdvihnutý, a to je ten najväčší prejav Lásky – obetovať seba za druhých. Sám Kristus to pripomenul na inom mieste Sv. Písma: nik nemá väčšej lásky ako ten, kto položí život za svojho priateľa, či nepriateľa.

Nik nemá a nemôže mať väčšej Lásky ako sám Boh, ktorý je Láska.

Na začiatku tohto zamyslenia uvedené evanjelium pokračuje: lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet súdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Láska nekoná súd, láska miluje – to je výrok Krista z kríža: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Mohol vypovedať slová súdu z kríža o tomto svete, ale to nie je vlastnosťou Lásky. Láska odpúšťa a presne to isté urobil aj Kristus na kríži. To sú slová Krista jednému z kajúcich sa lotrov – mohol ho odsúdiť za všetko, čo popáchal, ale on mu hovorí iné slová: hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.

My možno naozaj vnímame kríž ako symbol kresťanstva, máme ho doma zavesený na stene, máme ho na oltári, vedľa oltára, možno nosíme kríž ako istú ozdobu sami na sebe, na retiazke, na prívesku, ale či skutočne dokážeme pri pohľade na kríž vnímať aj jeho pravý zmysel – Kristus vyzdvihnutý na kríži, Kristus obetovaný za mňa, za moju spásu, tú nesmiernu Lásku dobrotivého Boha voči mne, keď urobil z Lásky tú najväčšiu obetu, v obetovaní vlastného Syna?

O tom je moja viera. Nie o tom, že len jednoducho verím v isté náboženské pravdy, ktoré som sa postupne naučil počas svojho života doma, v škole, v kostole... O tom je moja viera, že neustále dokážem vnímať a prežívať Kristovu obetu na kríži, Kristovo vyzdvihnutie, skutočný zmysel Kristovho kríža. Obeta sv. omše mi to neustále pripomína – v nej, keď ju slávime, sa sprítomňuje neustále naživo obeta Krista na kríži. To je neustály prejav Božej Lásky voči človekovi. Boh nielen raz obetoval Syna, aj keď tá obeta na kríži krvavým spôsobom bola iba jedna jediná. Boh neustále obetuje svojho Syna a Kristus sa neustále obetuje za nás. Toto je moja živá, skutočná a pravá viera, keď dokážem prijímať a prežívať túto pravdu Kristovej neustálej a ustavičnej obety.

Samozrejme, nielen prežívať, ale aj prijímať kríž svojho života. Každý ho máme a každý ideme a kráčame nielen po pozlátenej, ale aj krížovej ceste. Netreba sa jej báť a treba ju spájať s krížovou cestou Ježiša Krista. Cez kríž môžeme byť aj my vyzdvihnutí, nie k sláve, ale k niečomu oveľa väčšiemu a hodnotnejšiemu: k spáse svojho života.

Stanislav Brtoš