Koncom januára sme uverejnili na našej webovej stránke mimoriadnu správu, podľa ktorej Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM) po dlhoročných rokovaniach splnila ambiciózny cieľ: prevzatím budovy bývalého slovenského evanjelického kostola po 55 rokoch prinavrátila túto ikonickú stavbu slovenskej komunite.

Obnovenie emblematickej budovy budapeštianskych Slovákov skrytej vo dvore obklopenom blokom obytných domov na Rákócziho triede v srdci Budapešti sa podľa plánov uskutoční s podporou vlád Maďarska a Slovenska. Slovenské kultúrne stredisko, ktoré vznikne v jej útrobách, umožní predstavenie histórie a súčasnosti Slovákov v Maďarsku a dôstojné umiestnenie inštitúcií CSSM. Bude tu aj slovenská ekumenická kaplnka a kultúrne stredisko poskytne miesto i kultúrnym spolkom a umeleckým skupinám, ktoré pôsobia v hlavnom meste. Pri tejto príležitosti prinášame prvý diel série príspevkov, v ktorých vám postupne predstavíme históriu kostola slovenských evanjelikov.

Od počiatkov po vlastný pozemok

„Po vydaní takzvaného tolerančného ediktu Jozefovho, tedy po 1780 roku dotiaľ utískané a utrpené evanjelické kresťanstvo po všetkých stranách vlasti našej hlásilo sa znovu k životu,“ píše vo svojom príspevku o histórii slovenského cirkevného zboru evanjelický farár Martin Morháč, ktorý začiatkom 20. storočia 35 rokov slúžil medzi slovenskými evanjelikmi v Pešti. Evanjelická cirkev v Budapešti vznikla v roku 1787. „Cirkev táto bola pôvodne nemecko-slovenská, pozdejšie aj maďarsky hovoriacich údov sa našlo, ale v malom počte. Avšak počet ich pri tedajších okolnostiach dosť rýchle vrástol, tak že sa cirkev stala trojrečovou,“ pokračuje Morháč. „Ako miesto pre služby Božie zo začiatku slúžila dočasná modlitebňa, neskôr, od roku 1811 terajší kostol na Deákovom námestí. Vedľa starého a chorľavého (Jána) Molnára v roku 1819 sa mal stať kaplánom Ján Kollár, ktorý mal panslávske cítenie, avšak 15. decembra 1819 za Molnárovho nástupcu cirkevný zbor zvolil Józsefa Kalchbrennera. Keďže Kalchbrenner nehovoril po slovensky, slovenská vrstva zboru trvala na osobe Kollára a 28. decembra 1824 ho vokátorom, povolávacím listom vystaveným na jeho meno, pozvala za riadneho duchovného,“ píše v roku 1951 ďalší evanjelický farár Dr. Eugen Szilády, ktorý stál na čele zboru v rokoch 1942 – 1965. „Kvôli Kollárovej osobe však medzi maďarsko-nemeckou časťou a slovenskou vrstvou zboru boli od začiatku vážne nezhody, ktoré dokonca v roku 1820 vyvrcholili do súdneho sporu. [...] Narastajúci počet slovenských veriacich vidiac, že jediný kostol nepostačuje pre trojjazyčný zbor a aby sa ani ich škola nemusela utiahnuť do prenajatých priestorov, sa v roku 1838 obrátil na palatína, arcikniežaťa Jozefa so žiadosťou o poskytnutie pozemku vhodného na cirkevné a školské účely hlavným mestom. […] Palatín dňa 28. mája 1838 vydal dekrét č. 968 adresovaný magistrátu, na základe ktorého bol slovenským veriacim darovaný pozemok o rozlohe 2 200 štvorcových siah na Kerepešskej ceste (dnes Rákócziho trieda – pozn. red.).“

„Ja, nižšie podpísaný žijem a pôsobím s pomocou božou v peštianskej evanjelickej cirkvi, v tomto roku práve dvadsiaty rok,“ píše 6. októbra 1838 J. Kollár. „Počas tohto dlhého času svojho kazateľského úradu som mal možnosť túto, od istého času z troch jazykov a národov pozostávajúcu cirkev dokonale spoznať a spozorovať, ako jej prednosti tak i jej chyby a potreby. Vidiac, že táto cirkev sa z roka na rok znamenite rozmnožuje tak, že dnes už jeden chrám pre všetky tri zbory nepostačuje, a že menovite slovenský zbor máva predpoludňajšie služby božie každú štvrtú nedeľu, a tri nedele iba popoludní, pričom však ľudská duša býva v rannom čase spôsobilejšia na nebeské myšlienky ako popoludní; ďalej podľa smutnej skúsenosti, že ohľadne nedele a sviatkov a miest a stoličiek v spoločnom chráme často všelijaké hádky a vady v tejto cirkvi vznikali; aby kresťanská láska a znášanlivosť pre podobné veci v budúcnosti nebola narušená, aby slovenskí členovia cirkvi tak ako kresťania v iných cirkvách mohli vykonávať služby božie v každú nedeľu predpoludním a popoludní, a aby sa nakoniec i duch národnosti medzi slovenskými členmi zo všetkých strán obkľúčenými inými národmi mohol v celosti a čistote udržiavať, veď opravdivá nábožnosť je možná len vo vlastnom materinskom jazyku, a kresťan je povinný starať sa nielen o svoje náboženstvo, ale aj o svoj národ a jeho vzdelanosť a osvietenosť. Na tento účel obetujem a darujem týmto písmom 80, t. j. osemdesiat zlatiek strieborných v hotovosti (do jedného zlatého počítajúc tri dvadsiatniky) na založenie a výstavbu nového slovenského evanjelického chrámu v Pešti, tým spôsobom, aby táto Nadácia [bola] Pražsko-Kollárovská, pretože jedna časť týchto peniaz, totiž 50 zl. strieborných, bola poslaná a darovaná mojej osobe od známych, priateľov a dobrodincov bývajúcich v Prahe ako náhrada za škodu utrpenú počas rozvodnenia Dunaja, ktorý dar ja so súhlasom týchto pánov darcov prenášam na slovenský zbor; druhá časť týchto peňazí, 30 zl., pochádza z predaja mnou a na moje náklady vydaných jubilejných Kázní a Básní. Samotná istina, teda kapitál sa má na úroky požičiavať avšak len s predbežnou intabuláciou, potom sa úroky majú pridávať k istine dovtedy, kým nedôjde k výstavbe chrámu. Tento záznam sa má v archíve slovenského zboru na pamiatku zachovať.“

Sprac. zp

Zdroj: A. Kováčová, L. Matus: Utrpenia Jóba – peripetie jedného evanjelického zboru

Foto: archív